Zápisky od Sisky

Po vypočutí básnickej výpovede sa plamienok, ktorý som uprene sledovala, ponoril do ticha. Mali sme dočinenia s naozaj významnou osobou. Neohliadajúc na historické fakty, Ľudovít Štúr bol naozaj človek s veľkým Č. Po krátkom rozhovore s jeho bratom som ho túžila spoznať ešte väčšmi ako predtým. Doteraz bola jeho osobnosť len mojim knižným hrdinom – rozprávačom […]

„Čo to je za hlúposť, veď teraz sme tiež na Slovensku.” Samo opäť šepkal. Tentokrát ho však pán farár začul: „Chlapče môj drahý, na Slovensku si. Ale to Slovensko samostatným nie je. Na území uhorskej monarchie, ktorá s rakúskom spája sa, sa krajina naša rozprestiera a teda musí skákať, ako páni pískajú. Najmä tí maďarskí. Určite počuli ste už o […]

Kapitola 12 Zavolať nás prišli presne o šiestej hodine. Ukazovali tak hodinky v malej policajnej kancelárií. Zahalená do večerného šera mi naháňala strach. Jej steny boli takmer celé ošúchané a len na niektorých miestach odhaľovali pôvodnú, bledozelenú farbu. Prevažne železný nábytok s rôznymi dvierkami a šuplíkmi plnil určite funkciu uschovávania dôležitých […]

„Človek by aj zabudol, že Ľudovít mal pri tom všetkom, čo robil pre svoju vlasť a jej obyvateľov, aj nejakú rodinu. Teda, nie že mal. Ale že sa jej venoval a mal ju rád. Nezabúdal na ňu.” Nadhodil Kajo. „Jasné, že ju mal rád. Veď ho určite podporovali v jeho politických krokoch. Viď ako mu dnes Karol vyhradil miesto na príhovor počas svätej omše. Keby na seba […]

„Boli sme tam ráno.” Začal pomaly Janko, zrakom prepichujúc špičky svojich tenisiek. „Samo chcel skúsiť ten nápad s portálom ešte raz. Myslel si, že nefungoval kvôli tomu, lebo vtedy pri sebe nemali oba predmety, ktoré sme vzali zo Štúrovej kancelárie. Preto, keď nás napadol medveď, využil Samo príležitosť a uchmatol denník.Vstali sme ešte za tmy a vybrali sa do […]

Medzi ľuďmi sa strhol vášnivý šepot. Bolo zrejmé, že Štúr si ich svojou rečou získal. Nerozprával predsa len tak do vetra, jeho slová neboli prázdne. A bol úprimný. Určite by ich dokázal aj do boja naverbovať, keby bolo treba. Spomenúc si na príspevok, ktorý sme si ráno prečítali, som si uvedomila, že vlastne bolo treba. Ozbrojené povstanie sa konalo a ľudia bojovali. […]

Kapitola 10 Žiaden slávnostný či poriadne premyslený plán sa nekonal. Teda aspoň z môjho pohľadu nie. Keď si ja niečo naplánujem, tak pritom myslím aj na najmenšie detaily. Vrátané vecí, ktoré sa môžu pokaziť a ako ich ja dokážem nahradiť. Avšak plán v podaní chalanov znel celkom jednoducho: Prídeme do kostola, sadneme si, odsedíme celú omšu, Karol Štúr si nás […]

„Hm, Ľuda čaká náročné obdobie.” Poznamenal Samo. Pozornosť z jeho nejasných odpovedí sa upriamila na debatu o revolučných rokoch. Nateraz bol zachránený. „Možno preto sme sa tu ocitli. Myslíte, že ho s ním budeme musieť celé prežiť?” moja otázka sa stretla s desivým výrazom v očiach dvoch členov z našej štvorčlennej posádky. Kajo bol stále zahladený do […]

Zvyšní dvaja členovia našej posádky si už stihli kúsok od posedu založiť oheň, na ktorom opekali krajce chleba. Navyše, dnes sa dosť ochladilo. Sedieť pri teplom ohníku nebude na škodu. Určite si bude Kajo chcieť zrána niečo prečítať a vytvoriť plán na dnešný deň. Pozrela som naňho. Všimol si to. „Je ti zima? Môžem ti dať mikinu, na ktorej sme spali.” […]

„Takže… ako to urobíme?” uprel na mňa zrak. Náhle som nevedela, čo mám robiť. Alebo skôr hovoriť? Odpovedať? Vzduch okolo mňa sa poriadne zmenil. Preriedil. Dostala som sa do úzkych. Občas som sama pred sebou priznávala, že mi Kajo bol celkom sympatický. Najmä, keď sa ma pred všetkými zastal, aby si zo mňa nerobili srandu. Ale neverila som, že by som ja bola […]