Už takmer týždeň zaspávame za hlasnej serenády žiab, svrčkov a kamošov komárov, ktorí sa snažia zaútočiť na našu novú sladkú krv počas noci. Vďaka Bohu za moskytérie a ich účinnú ochranu. Zatím dobrý.
Cesta sem trvala nekonečných tridsať hodín. Náš nový domov sa nachádza približne osem hodín severne od Kampaly, hlavného mesta Ugandy, kde sme začali zbierať naše prvé dojmy. Videli sme, že ľudia sa ulicami hemžia už od skorého rána – zametajú cesty, vozia drevo, deti kráčajú do školy v krásnych farebných uniformách. V premávke sa radi obiehajú, ešte radšej trúbia a hádžu smerovky len tak pre prípad. Niekto môže tvrdiť, že to má hlbší zmysel, avšak za tých pár minút som naň nestihla prísť.
Počas osemhodinovej cesty do nášho domova som pochopila, že černosi predávajúci selfie tyče pred Koloseom a slnečné okuliare na európskych plážach nie sú otravní. Je to šúčasť ich kultúry. Zastávky autobusu boli často v blízkosti trhov, a tak sme takmer zakaždým mali prehliadku banánov, opekaného mäska na paličkách a kadejakých drobotín. Koše plné komodít zdvíhali k oknám a ponúkali cestujúcim. Pár zastávok stačilo, aby sa s nami v autobuse viezlo aj niekoľko zväzkov ananásov. Okrem iného ma neprestáva fascinovať, koľko kíl dokážu africké ženy uniesť na hlave.
Mimochodom, tieto moje zápisky sú len mojimi myšlienkami. Pred týmto dobrodružstvom som mala o Afrike minimálne vedomosti – ako typický Európan som maximálne vedela, kde je Egypt a Juhoafrická republika. Ak v sebe držíte väčší inventár informácií, majte strpenie pri čítaní mojich blogov.
Po strastiplnej, ale veľmi príjemnej a poznávacej ceste, sme dorazili do finálnej destinácie, do centra Gift of Love. Keď nastane vhodná chvíľa, určite vám ho predstavím. V centre nás deti privítali nádhernými pesničkami. Pýtali na na moje priezvisko. Aby som im to uľahčila, predstavila som sa ako Silvia the Cat a to sa im veľmi páčilo. Hoci už bol neskorý večer, chceli sa s nami rozprávať, hovorili nám svoje mená, učili nás ich miestny jazyk Madi. Na druhý deň sme pri zoznamovaní týmito naučenými frázami ohúrili administratívnych pracovníkov centra. Dianka a Marek, dobrovoľníci zo Slovenska, ktorých máme nahradiť, nám vysvetlili, že bielych ľudí si tu veľmi vážia a vzhliadajú k nim s úctou. Je to cítiť napríklad po ceste do mestečka. Nielen deti, ale aj dospelí vychádzajú zo svojich tukuliek (domovov), aby nám zamávali a prehodili pár zvyčajných fráz. Pri zoznamovaní je zvykom sa nám pokloniť. Frázy ako You’re very welcome here sú súčasťou bežného slovníka, nielen k nám, ale aj sami medzi sebou. Na nedeľnej svätej omši sme dokonca dostali pár minút na predstavenie sa miestnej komunite. Život je veľmi príjemný, keď sa na vás každý usmieva a teší sa z toho, že ho pozdravíte v jeho jazyku. Je to tu pre nás taká osobná Narnia.
Dianka a Marek nás predstavili aj v škôlke. Už z diaľky nás deti vítali a bežali k nám rýchlosťou blesku, aby sa dotkli našich bielych rúk a pohladili nám rozpustené vlasy. Po zvonení nám v každej triede zaspievali pesničku na privítanie a učili sa naše mená. Dnes sme ich boli pozrieť opäť. Učili sa predložky, ktoré si v jednoduchých vetách písali do zošitkov a my s Jankou sme dostali úlohu im ich zápisky opraviť. Ako hodnotenie som používala smajlíkov. Samozrejme, iba usmiatych.
Už od prvého dňa ma neprestáva fascinovať, ako táto krajina a jej ľudia fungujú. Najviac ma však fascinujú deti v centre. Je ich päťdesiatpäť, sú HIV pozitívne a vo veku od troch do dvadsať rokov. Častokrát sú to siroty alebo pochádzajú z nepriaznivých podmienok chudobných rodín, kde sa o nich rodičia nevedeli postarať. Naše centrum je ich domovom jedenásť mesiacov z roka. Nemajú veľa, ale napriek tomu sú plné radosti a energie do života. Ich smiech je nákazlivý. Radi hrajú futbal, lego, v sobotu večer pozerajú rozprávky. Staršie deti berú ohľad na tie mladšie, učia ich a vedú k samostatnosti. Vo všeobecnosti sú tu deti veľmi samostatné. Každé má vlastnú poličku s pár kúskami oblečenia a pomôckami do školy. Okrem toho vlastní každé dieťa bandasku na vodu a misku, nielen na osobnú hygienu, ale aj na pranie. V sobotu je prací deň a každé dieťa, či už väčšie alebo menšie, si svojich pár kúskov oblečenia vyperie a vysuší samo. Samé chodia do školy, do kostola, na ruženec, ktorý sa aj samé modlia, organizované sú len pár údermi na zhrdzavený plechový disk z kolesa auta. O ich samostatnosti svedčí aj fakt, že o päťdesiatpäť detí sa starajú len štyria vychovávatelia, ktorí sa striedajú na smenách po dvoch. My, dobrovoľníci, sa s nimi hrávame, učíme a vypĺňame im voľný program niečím tvorivým.
Pozn.: Na fotkách môžete vidieť radostných škôlkárov, ktorí nás v prvý deň privítali a ďalej dvoch veľkáčov z top class a ich napísané úlohy. 🙂
Tento príspevok by som rada ukončila niekým, kto je tu veľmi prítomný a dôležitý, a tým je Boh. Deti sa každý deň modlia ruženec, pondelkové stretnutie zamestnancov centra sa začína modlitbou a spevom. Svätá omša v nedeľu trvá cez dve hodiny, lebo miestni túžia chváliť Boha svojim spevom. Ľudia sú tu veľmi jednoduchí. Nemajú veľa materiálneho, často im chýba pravidelná strava, ale majú vieru a skrze ňu lásku a radosť, a to sa mi za posledné dni zdá byť to najdôležitejšie, čo človek k životu potrebuje.
Celá debata | RSS tejto debaty