„Čo to je za hlúposť, veď teraz sme tiež na Slovensku.” Samo opäť šepkal. Tentokrát ho však pán farár začul:
„Chlapče môj drahý, na Slovensku si. Ale to Slovensko samostatným nie je. Na území uhorskej monarchie, ktorá s rakúskom spája sa, sa krajina naša rozprestiera a teda musí skákať, ako páni pískajú. Najmä tí maďarskí. Určite počuli ste už o maďarskej okupácií.”
„Áno, počuli pán Štúr.” Odpovedal niekto z nás.
„Slovenské Národné Noviny ste v rukách mali?”
„Nie nemali, ale mali sme niečo vzácnejšie.” Vyšiel s farbou von ihneď Kajo.
„Ale, a čo také?”
Pichla som ho do rebier. Nebola som si istá, či bolo vhodné vravieť mu o denníku jeho brata. Všimol si medzi nami istú nezhodu. Pozrel na hodinky a začal úplne zľahka:
„Paľko pozapaľuj, prosím, aj ostatné sviečky, lebo za chvíľu si nebudeme vidieť ani na koniec nosa. Otec nebudú nadávať, že si zostal na fare?”
„Nebudú pán farár, vravel som im, kam idem. Povedali len, aby som skontroloval zajačky, keď prídem domov.”
„Dobre teda.” Podal Paľkovi zo šuplíka zápalky a potom si pred sebou na stole spojil dlane a prekrížil prsty. V miestnosti vládla pokojná atmosféra. Neskutočne som bola kvôli tomu šťastná, pozerajúc sa spätne, ako som sa obávala tohto stretnutia. Z pána farára sa napokon vykľul veľmi dobrý človek.
„Navrhoval by som, aby sme sa najskôr navzájom trošku spoznali. Moje meno je Karol Štúr a pochádzam z Uhrovca. V Modre pôsobím už osem rokov. Do minulého roku som učil na evanjelickom gymnáziu. Teraz, ako vidíte, som sa stal miestnym farárom.” Dorozprával a jemným úsmevom posmelil k predstavovaniu aj nás. Prvý začal Samo.
„Volám sa Samuel Dolejší a pochádzam z Modry. Chodím do osmičky na základke.” Vyslovil jednoducho. Nebola som si istá, či pán farár porozumel, čo znamená osmička na základke, no zatiaľ sa na nič nespytoval. Našťastie som bola na rade ja a mala som možnosť tento slang vysvetliť.
„Moje meno je Karolína Kráľová, tiež som z Modry a navštevujem ôsmu triedu na základnej škole.”
„Karol Dušička. Taktiež Modra, taktiež ôsma trieda.”
Keďže sme všetci boli z toho istého mesta a z tej istej triedy, nedalo o nás štyroch nič rozdielne povedať a tak Janko skrátil svoju výpoveď na päť slov:
„Ján Smolka. Modra, ôsma trieda.”
„Samuel, Karolína, Karol, Ján…” pokýval pán Štúr súhlasne hlavou. „Už vám len Ľudovít chýba, všakže?” príjemne sa usmial.
Nechápavo sme sa po sebe obzreli. Ako o tom vie? O našom pláne navštíviť Ľudovíta nevedel predsa ani Paľko.
„A… ako to myslíte?” zahabkal Samo.
„Veď predsa tak sa voláme my, súrodenci a deti Samuela Štúra a jeho manželky Anny, našej mamičky. Karol, Ľudovít, Samuel, Karolína a Ján. Aká to náhoda, všakže? Teraz už naozaj neviem, čo si mám myslieť.” Úsmev mu z tváre neschádzal.
„Ahá.” Chápavo sme pokrútili hlavami. Nedávalo nám to však zmysel. Náhoda? Alebo zámer? Osud? Alebo dokonca Dubnická a učiteľský zbor? Oni tvorili skupinky, majú v tom prsty? Nech to bolo akokoľvek, v našom záhadnom prípade sa práve sformovali nové otázniky.
„Veru tak. Poviem vám, život sa na nás občas celkom zabáva. Ale o tom by ste mi asi vy sami vedeli porozprávať. Nože mi vypovedzte, ako ste sa sem z toho vášho storočia preniesli a aké je vaše Slovensko.” Povzbudil nás v rozprávaní. Sedel ako na ihlách – aj reč jeho tela rozprávala, že naozaj túži spoznať budúcnosť svojej krajiny.
Vaše Slovensko, odznelo my opäť v ušiach. Skutočne bolo naše, so všetkými radosťami a starosťami, ktoré k nemu patrili. Ono si nevybralo nás a my sme si nevybrali jeho, ale bolo naše.
Postupne sme mu porozprávali úplne všetko. Ako sme sa sem dostali – dokonca aj dôvod, prečo sme sa rozhodli prehľadávať staré domy, keďže pána farára ako bývalého učiteľa zaujímal náš školský systém a spomenutý bol aj samotný denník Ľudovíta Štúra a čo sme sa v ňom dozvedeli až po dnešný deň. Akosi sme spoločne cítili, že spomínať dôležité informácie z budúcnosti a dokonca veľmi blízkej, by sme pred ním určite nemali. Veľmi ma mrzí, keď to takto predostriem, ale fakt, že o necelé štyri roky zomrie a jeho brat bude vychovávať jeho malé deti, by ho určite nepotešil.
Zdalo sa, že nám uveril. Pozorne počúval a pýtal sa, keď niektorým slovným pomenovaniam z nášho moderného sveta nerozumel. Čo je to počítač? A Pavr point prezentácia? Avšak všimla som si, že najviac ho potešilo, keď sme rozprávali o Slovensku a jeho bratovi. Musel byť naňho ako jeho starší súrodenec veľmi pýšný. Už od mladého veku konal významné skutky a držal si autoritu, ktorú sa väčšine ľudí nepodarí vybudovať ani počas celého života.
„Tak veru, to je náš Ľudovít. Usilovný, obetavý, nezávislý vodca nášho národa. Pôžitkov zemských, potravy, peňazí si neužije, všetko len pre svoj národ žertvuje. Menej troviť a viac tvoriť jeho heslom je.” Rozprával s akýmsi pátosom o Ľudovi jeho brat. Páčilo sa mi ako uložil svoju odpoveď do rýmu. Títo vzdelaní ľudia z minulosti sa vedeli veru pekne vyjadrovať.
„Poriadneho jedla sa častokrát nenaje, len tabaku si do fajky natlačí, kávy upije a potom dlhé noci nad korešpondenciou a rôznymi útvormi písanými pracuje. Páni naši uhorskí, len za jedným žialia. Škoda, že nie je Maďar, už mnohokrát z ich strán počul som. Veruže by sa mi taký človek piľný zišiel do ich vetrov. Ale Ľudovít je krv slovenská, duša jeho len po kraji pod Tatrami baží a srdce jeho mu ódu za národ slovenský spieva. Nepoznám veru iného človeka, ktorý by takto bytostne obetoval sa a život svoj celý pre Slovensko zasľúbil. Ženby a žien sa vo svojom živote vzdal, nevestou mu jeho vlasť sa stala. Myšlienka, že muž ženatý nemôže sa oddane veci národnej venovať mu k srdcu prirástla. Keď jeho verný priateľ Jozef Hurban ženiť sa mal, svoj názor, že mu na pohreb a nie na svadbu ide, vyhlásil. Neurazil sa nikto z nás. Všetci pochopili sme, akým metaforickým jazykom Ľudovít vtedy hovoril. On sám istej lásky v jeho živote si upil, no nakoniec ju ako víno predrahé v zlatom kalichu na stranu odložil.”
„Naozaj? Mal priateľku?” ľúbostný život Ľudov ma ako dievča vážne zaujímal.
„Mária Pospíšilová bola mu priateľkou, ktorá sa v chorobe o jeho zranené rameno starala. Bolo to v septembri roku 1840, keď sa z Nemecka cez Hradec Králové domov vracal. Láskou vtedy vraj k sebe zahoreli, no Ľudovít, plne si uvedomujúc svojho životného cieľa, ktorý sám vytýčil si, rozišiel sa s Máriou, v dobrom, básňou, ktorú len jej osobe venoval. Ešte stále pamätám si jej prvé verše:
Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,
nade nímž mraky se bouřlivé shání.
Zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,
jenž Ti posílá bolné rozžehnání:
on na vše světa zapomene slasti,
jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!”
Zamyslene, upierajúc zrak na vonkajší okraj stola, nám predniesol báseň, ktorá akosi podčiarkovala Ľudovu odovzdanosť svojmu národu. Fascinujúce, aby muž zabudol na ženu a upísal sa vlasti. To si určite vyžadovalo veľkú mieru sebazapretia.
Celá debata | RSS tejto debaty