„Viete, ja si vôbec nie som istý, kam ako národ spejeme – nie som prorok. Ale mám víziu, ku ktorej vediem svoje kroky každým dňom a prosím všemohúceho o silu a pomoc. Tou víziou je slobodný slovenský národ. A čo by som i zahynúť mal v tomto boji divokom, svojej vízie sa nevzdám. Myšlienka je trvácnejšia ako človek. Bude žiť, aj keď sa ja pominiem.” Rozprával […]

Netušili sme, či by bolo vhodné niečo povedať, tak sme sa len rýchlo usadili v poslednej lavici a diskusia pokračovala. Miestnosť bola relatívne malá – pravdupovediac, predstavovala som si ju omnoho väčšiu. A účasť žiakov taktiež. Téma Slovenska sa napokon netýkala iba Slovákov, ale aj národov okolo neho, jednoduchšie povedané, Maďarov. Aj konverzácia bola vedená […]

Musel ho napísať, spontánne, nemajúc pri sebe denník a potom ho sem len tak vložil. Rýchlo som začala čítať: 18. marec 1853 Duša človeka rozbitá je na tisíce malých črepín, keď zo života odíde milovaná bytosť. Adela Ostrolúcka bola mojou dlhoročnou priateľkou. Bola to slečna urodzená, múdra a vzdelaná, no mužskému oku neunikla ani jej nesmierna krása. Zamiloval […]

Po vypočutí básnickej výpovede sa plamienok, ktorý som uprene sledovala, ponoril do ticha. Mali sme dočinenia s naozaj významnou osobou. Neohliadajúc na historické fakty, Ľudovít Štúr bol naozaj človek s veľkým Č. Po krátkom rozhovore s jeho bratom som ho túžila spoznať ešte väčšmi ako predtým. Doteraz bola jeho osobnosť len mojim knižným hrdinom – rozprávačom […]

„Čo to je za hlúposť, veď teraz sme tiež na Slovensku.” Samo opäť šepkal. Tentokrát ho však pán farár začul: „Chlapče môj drahý, na Slovensku si. Ale to Slovensko samostatným nie je. Na území uhorskej monarchie, ktorá s rakúskom spája sa, sa krajina naša rozprestiera a teda musí skákať, ako páni pískajú. Najmä tí maďarskí. Určite počuli ste už o […]

Kapitola 12 Zavolať nás prišli presne o šiestej hodine. Ukazovali tak hodinky v malej policajnej kancelárií. Zahalená do večerného šera mi naháňala strach. Jej steny boli takmer celé ošúchané a len na niektorých miestach odhaľovali pôvodnú, bledozelenú farbu. Prevažne železný nábytok s rôznymi dvierkami a šuplíkmi plnil určite funkciu uschovávania dôležitých […]

„Človek by aj zabudol, že Ľudovít mal pri tom všetkom, čo robil pre svoju vlasť a jej obyvateľov, aj nejakú rodinu. Teda, nie že mal. Ale že sa jej venoval a mal ju rád. Nezabúdal na ňu.” Nadhodil Kajo. „Jasné, že ju mal rád. Veď ho určite podporovali v jeho politických krokoch. Viď ako mu dnes Karol vyhradil miesto na príhovor počas svätej omše. Keby na seba […]

„Boli sme tam ráno.” Začal pomaly Janko, zrakom prepichujúc špičky svojich tenisiek. „Samo chcel skúsiť ten nápad s portálom ešte raz. Myslel si, že nefungoval kvôli tomu, lebo vtedy pri sebe nemali oba predmety, ktoré sme vzali zo Štúrovej kancelárie. Preto, keď nás napadol medveď, využil Samo príležitosť a uchmatol denník.Vstali sme ešte za tmy a vybrali sa do […]

Medzi ľuďmi sa strhol vášnivý šepot. Bolo zrejmé, že Štúr si ich svojou rečou získal. Nerozprával predsa len tak do vetra, jeho slová neboli prázdne. A bol úprimný. Určite by ich dokázal aj do boja naverbovať, keby bolo treba. Spomenúc si na príspevok, ktorý sme si ráno prečítali, som si uvedomila, že vlastne bolo treba. Ozbrojené povstanie sa konalo a ľudia bojovali. […]

Kapitola 10 Žiaden slávnostný či poriadne premyslený plán sa nekonal. Teda aspoň z môjho pohľadu nie. Keď si ja niečo naplánujem, tak pritom myslím aj na najmenšie detaily. Vrátané vecí, ktoré sa môžu pokaziť a ako ich ja dokážem nahradiť. Avšak plán v podaní chalanov znel celkom jednoducho: Prídeme do kostola, sadneme si, odsedíme celú omšu, Karol Štúr si nás […]