Medzi ľuďmi sa strhol vášnivý šepot. Bolo zrejmé, že Štúr si ich svojou rečou získal. Nerozprával predsa len tak do vetra, jeho slová neboli prázdne. A bol úprimný. Určite by ich dokázal aj do boja naverbovať, keby bolo treba. Spomenúc si na príspevok, ktorý sme si ráno prečítali, som si uvedomila, že vlastne bolo treba. Ozbrojené povstanie sa konalo a ľudia bojovali. Takýto bol pán Ľudovít Štúr…
Nemala som ani potuchy, ako sme sa dopracovali k záveru svätej omše. Keby sa ma niekto opýtal, o čom kázal kňaz v kázni a či voľaká vôbec bola, odpovede by u mňa nenašiel. V mojich myšlienkach som totižto bola stále so Štúrom – jeho osobnosťou, životom, snahami a bojmi, radosťami a starosťami. Udalosti denníka sa mi spájali s dobou, v ktorej sme momentálne žili, ale aj s Ľudovou charizmou, rečníckymi schopnosťami a celkovým postojom k svojej vlasti a ľuďom žijúcim v nej. Miloval ju a myslím, že miloval aj ich. Nezávidel im, nevyvršoval sa nad nich, naopak sa snažil byť čo najjednoduchším, s nimi rovným. Netúžil po majetku, po rodine, po moci či sile. Svoj život obetoval pre Slovensko. To bol výrok, ktorý ma dojímal stále dookola. Zabudol na seba a život zasvätil Slovensku.
Kapitola 11
Z kostola sme vyšli len my štyria a pár jednotlivcov. Všetci ľudia túžili po osobnom stretnutí s Ľudovítom.
„Pán Štúr, minule som vás zazrela pred Grassalkovičovým palácom. Zúčastňujete sa tam bálov?”
„Pán Štúr, čo si myslíte o nedávnom konaní osvieteného kráľa Ferdinanda. Mal na to právo?”
„Pán Štúr, chcel by som vydať moju báseň v Orlovi Tatranskom. Nepozriete sa na ňu?”
„Pán Štúr, pán Štúr…”
Milión supov sa okolo neho zbehlo a on chudáčisko ani sprvu netušil, kam z konopí. Popravde, my sme tiež chceli zostať a pozhovárať sa s ním, no vidiac tú okrídlenú svorku, ktorá ho schmatla do svojich pazúrov, sme to pre tentokrát vzdali. Vysvetľovať mu v tomto zhone, že sme prišli z budúcnosti a potrebujeme jeho pomoc, by bolo neefektívne. Radšej sme sa rozhodli počkať vonku na jeho brata Karola, ktorý by nám mohol dohodnúť s ním stretnutie už dnes poobede. Možno sa tu Ľudo pár dní zdrží.
Vonku nás však čakalo nemilé prekvapenie. Pár metrov od hlavného vchodu postávali dvaja páni v akýchsi tmavých mundúroch so zlatými gombíkmi a s odznakmi cez celú hruď.
„Policajti.” Skríkol Samo a náhle zastavil. Hneď si to však rozmyslel a dal sa do behu. „Nestojte tam, bežte!”
„Prečo by sme mali bežať? Predsa sme nič zlé neurobili.” Nechápal Kajo.
„Vy nie, ale my áno.” Priznal Janko, no to sa už jeden z nich rozbehol po Samovi a druhý sa k nám nebezpečne približoval.
„Guten Morgen, geschätzte Frau, geschätzte Herren.” Na náznak pozdravu si letmo nadvihol brigadírku. Bol mladý, mohol mať maximálne devätnásť rokov. Zaujímalo by ma, či bol naozaj cudzí alebo ho cudzou rečou len prinútili hovoriť.
„Es tut mir Leid, aber wir müssen euch mit uns aus Wachzimmer nehmen.”
Zostali sme stáť ako obarení. Periférne som zazrela, že ten druhý už Sama dolapil a viedol ho späť k nám. Nikto z nás nebol schopný slova. Nerozumela som mu, ale to, čo sa okolo nás dialo, nevyzeralo úplne najlepšie. Mladý určite pochopil, že sme netušili, čo sa deje a preto rýchlo, pokým sa tí dvaja dostatočne nepriblížili, precedil medzi zuby: „Musíte ísť s nami. Nevzpierajte sa. Lebo to bude len horšie.”
„Der Gauner. Die Kinder, ihr alle! Ihr geht mit uns aus Wachzimmer, weil ihr verhaftet seid. Alles, was ihr sagt, kann und wird gegen euch verwendet werden.”
Tento druhý vyzeral omnoho nekompromisnejšie a vôbec nie ako Slovák. Bol to starší, asi štyridsaťročný chlapík s nahnevaným výrazom v tvári. Hruď mu zdobili výložky rôzneho druhu – bolo zrejmé, že funkciu sa v policajnom zbore nachádza omnoho vyššie ako ten mladík. Rozprával veľmi rýchlo, slová mu z úst šľahali ako páliace plamene. Naháňal nám strach. Navyše vidiac ako jednoducho dolapil Sama sme usúdili, že pokus o útek by nemal zmysel. Chytili by minimálne dvoch z nás a my sme už dávno zistili, že v našej situácií je najlepšie držať sa spolu.
Vymenili sme si navzájom zopár zúfalých pohľadov a nechali sa bez slova odviesť. Nešlo mi však do hlavy, prečo nás zatkli. Čo mohol Samo s Jankom vyviesť, keď si to vyžadovalo takýto prísny zákrok?
K policajnej stanici sme sa rýchlym krokom dostali zhruba za dvadsať minút. Mojich najdlhších dvadsať minút v živote. Nikdy som tak veľmi nepremýšľala nad toľkými možnými vecami ako počas tej cesty. Dokonca sa vo mne vystriedali aj mnohé emócie, ale najdominantnejšou z nich bol strach – strach z pomyslenia, čo sa bude diať, keď sa tam dostaneme, no po prvýkrát som pocítila aj strach z toho, že sa nikdy nedostaneme späť domov. Ak nás zavrú na niekoľko rokov do väzenia, tak tam môžeme spolu vo štvorici zostarnúť a potom zomrieť. Aj to len v tom prípade, že nás nerozdelia do viacerých väzníc, samozrejme. Situácia sa pomaly hrotila, dostávali sme sa do úzkych.
„Warten Sie, bis Sie aufgerufen werden.” zaštekal, keď nás nahromadil do jednej zamrežovanej miestnosti o veľkosti dva krát dva metre. Okrem dvoch drevených lavíc zavesených na protiľahlých stenách v nej bol už len kopec špiny. Steny boli zafúľané, dochytané od predošlých väzňov. A teraz sme väzňami my… Seržant mreže rýchlo zamkol a predtým než odišiel, na nás hodil nenávistný pohľad. Určite má na práci dôležitejšie veci ako paprať sa so skupinou deciek.
„No do pekla.” Zahrešil Kajo, keď sa nám stratil z dohľadu. „Takto sa k Štúrovi nikdy nedostaneme. Videli ste toho týpka za mrežami v tej vyšetrovacej miestnosti? Vyzeral dooosť nebezpečne.” Spomenul akéhosi výtržníka, ktorého sme zazreli hneď po vchode do policajnej stanice.
„Ešte, že tam majú toho. Inak by tam asi nechali nás, keďže nás budú čoskoro vyšetrovať. Nebolo by to nič príjemné.” Skonštatoval Samo.
Ironicky som sa zasmiala: „Myslím si, že tu to nie je dvakrát príjemnejšie. Prečo nás zavreli?” Otázku som položila priamo jemu.
„Akože… prečo sa pozeráš práve na mňa? Myslíš, že s tým mám ja niečo spoločné?” Samo sa hral na blbého. „Akože… akože, čo si myslíš, že som spravil? Veď som bol stále s vami!” Nedokázal sa vykoktať.
Z konopí ho, našťastie, vyslobodil príchod mladšieho z dvoch policajtov. Určite poslali toho, lebo konverzovať s ostatnými by sme neboli schopní. Postavil sa do pozoru ako cínový vojačik, roztvoril zvitok papiera, ktorý zvieral v rukách a začal čítať:
„Vážená pani, vážení páni, bol na vás vydaný zatykač a to v zmysle uhorského zákona č. 254/1827 o Porušovaní domovej slobody, ktorý ste porušili, keď ste dnes v ranných hodinách neoprávnene vnikli do súkromného domu.“
Kajo sa ihneď ohradil: „Pane prepáčte, ale my sme dnes ráno nevnikli do žiadneho domu.”
Strážnik pomaly prešiel pohľadom zo zvitku, ktorý držal v rukách na Kaja a potom na Sama a Janka. „Ale vstúpili páni. Diskutujte o tom so svojimi prísediacimi súdruhmi. Ja som len prišiel oznámiť vám, že osoba o zatykač požiadujúca, teda spomínaný Karol Štúr, sa nebude môcť zúčastniť vyšetrovania, ktoré prebehnúť malo o pol hodinu a z tohto dôvodu sa vyšetrovanie vaše presúva na šiestu hodinu poobedňajšieho času. Ďakujem za vašu pozornosť.” Dorozprával, otočil sa na päte a odkráčal preč.
„Tak čo mi k tomu povieš teraz, Samuel? Aj ty, Janko?” Opýtala som sa znova.
„To by aj mňa veru zaujímalo.” Pridal sa Karol.
Celá debata | RSS tejto debaty