Zápisky od Sisky

Milí priaznivci našich ugandských dobrodružstiev,

skutočnosť, že sa vám opäť prihováram na tomto blogu, znamená len jedno. Do Ugandy som sa vrátila hoc len dočasne, ale s obrovskou radosťou v srdci. Moja agenda je tentokrát úplne odlišná, avšak o tom možno porozprávam v inom článku. 

Fantastické je, že sa do Ugandy vrátila aj Janka, opäť ako dobrovoľníčka Slovenskej katolíckej charity, a tak máme možnosť stráviť pár nezabudnuteľných chvíľ spolu s deťmi, ale aj samé dve, diskutovaním o svete a živote, ako sme to s veľkou obľubou robili celých 6 mesiacov minulý rok. 

Do Ugandy som priletela minulý týždeň, práve včas na slávenie najväčších kresťanských sviatkov Veľkej noci, kedy Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás vykúpil z našich hriechov a dal nám nový život. Na Jeho zmŕtvychvstaní je založená celá naša viera a uvedomujú si to aj všetci veriaci v Ugande. 

Čo sa týka kresťanských tradícií a obradov v kostole, je slávenie Veľkej noci dosť podobné tým našich. Slávenie svätého týždňa začína tradične kvetnou nedeľou, ktorá sa v angličtine nazýva Palm Sunday (palmová nedeľa) a oslavuje Kristov príchod do Nazaretu. Na Slovensku sa počas svätej omše požehnávajú bahniatka, tu v Afrike nie je problém zohnať palmu. Okrem požehnávania paliem, ktoré si každý mohol vziať domov a deťom teraz visia uschnuté nad posteľami, sa čítali pašie, ktoré nám pripomínajú Kristovo zajatie, utrpenie, ukrižovanie a pochovanie. Zelený štvrtok sa v angličtine nazýva Maundy Thursday, kde slovo Maundy v angličtine popisuje ceremóniu umývania nôh chudobných, špeciálne obrad, kedy Kristus umýval nohy svojim učeníkom. Na umývanie nôh sa v kostole podujal aj miestny pán farár, Father Adjusi. Vybraní boli viacerí ľudia, medzi nimi aj Janka. Slávila sa posledná večera. Veľký piatok, teda Good Friday (dobrý piatok), sme začali hneď ráno krížovou cestou od základnej školy v dedine až k nášmu kostolu, približne 2 km. Zúčastnilo sa jej možno 100 ľudí, trvala 1,5 hodiny a jednotlivé zastavenia sa čítali striedavo v madi (miestnom kmeňovom jazyku) a v angličtine. Hoci bolo len pol deviatej ráno, slnko bolo už celkom vysoko a horúco hrialo. Kľakali sme si na zaprášenú kamenistú cestu. Prvýkrát som pri kvapkách potu a ostrých kamienkoch, ktoré pichali do kolien mala pocit, že aspoň z malinkej časti môžem zdieľať Kristovo utrpenie na jeho ceste na Kalváriu. V okrese sa konala aj hraná kžížová cesta, ktorá je veľmi populárna. Jeden z kolegov v nej hral rímskeho vojaka. Tej sme sa nezúčastnili, ale vraj trvala 5 hodín, a to rovno v tom najväčšom obednom teple.

Počas poobedných obradov, ktoré začínali o 15:00 korunkou Božieho milosrdenstva, sa opäť čítali pašie, odhaľoval sa Svätý kríž a všetci veriaci sa išli pokloniť Kristovi. Okrem tradičného slávenia bol pre mňa na Veľký piatok novinkou úplný pôst. Z domu som mala zaužívané zdržiavať sa mäsitých pokrmov a najesť sa len raz za deň dosýta, avšak kolektív v mojej novej práci na Slovensku a tiež Janka ma inšpirovali ku zdržiavaniu sa akéhokoľvek pokrmu počas celého dňa. Povolená bola len voda, bez ktorej by som celý deň v týchto teplotách asi neprežila. Avšak musím zhodnotiť, že mi jedlo absolútne nechýbalo a extrémne hladná som nebola ani na druhý deň ráno. Ak je človeku teplo a stále vyvíja nejakú aktivitu, nemyslí na to, či má prázdny žalúdok. Predstavujem si, že takto funguje aj mnoho miestnych obyvateľov, ktorí často jedia len raz za dva dni. Hoci to nemôžem porovnávať, lebo môj organizmus je zdravý, keďže má pravidelný prísun potravy a postil sa prvýkrát vôbec. Oslavy Bielej soboty, alebo Holy Saturday (svätej soboty) sme začali tradične o 18-tej večer, slávením Veľkonočnej vigílie. Priznám sa, že na Slovensku som vždy poslušne sedela v kostole, keď kňaz s miništrantami vyšiel pred kostol a tam „niečo robil”. Tu v Ugande sme všetci veriaci spolu s kňazom začínali obrady spolu, pred kostolom, posvätením horiaceho ohňa a zapálením veľkonočnej sviece – paškálu, od ktorého sa postupne odpálili všetky sviečky v kostole ako symbol Kristovho zmŕtvychvstania. Úsmevná bola situácia, keď Father Adjusi nevedel od tej veľkej vatry odpáliť paškál a nepodarilo sa mu to až kým neprišiel náhodný pán s konárom zo stromu, ktorý použili na prepálenie. Avšak atmosféra, ktorá nasledovala v kostole, bola magická. V Ugande slnko vychádza a zapadá približne v rovnakom čase, vždy okolo 7 a 19. Elektrina a osvetlenie je slabé, teda najviac svetla produkovali zapálené sviečky a kňazovi na čítania svietili baterkou. Father Adjusi je obrovský charizmatik a jeho Christ is risen! (Kristus vstal z mŕtvych) spustilo v dave obrovskú dávku chvál a oslavných piesní. V prítmí sviečok a oslavnou piesňou na perách sme sa s Jankou cítili ako v nebi. Na záver nám Father Adjusi dal požehnanie a odporučil, aby sme sa ponáhľali domov, lebo prichádza búrka.

Kvetná nedeľa a Biela sobota boli zaujímavé aj vizuálne.

Počas Veľkonočnej nedele, teda Easter Sunday, kedy kostol a jeho okolie zaplnilo takmer 500 miestnych obyvateľov ma odrovnalo uvedomenie si, že tento kostol tu ešte pred pár rokmi nestál. Postavili ho v roku 2018. Hlavnou organizátorkou a majiteľkou myšlienky postaviť ho, ktorá zároveň získala všetky finančné prostriedky na jeho postavenie, bola Gitka, chudobná sirota z Púchova, ktorú Boh poslal do Afriky, aby sa starala o najchudobnejších z chudobných. Nenachádzala som slov k tomu, ako môže Boh použiť obyčajného človeka na takéto vznešené veci. Vďaka jej vytrvalej práci a odhodlaniu môžu teraz stovky ľudí uctievať Krista nielen na Veľkú noc, ale počas celého roka. A keďže je kostol pod vedením charizmatických kňazov, každú stredu sa v ňom konajú tzv. healing masses alebo ozdravné obrady, počas ktorých Boh vykonal už mnoho zázrakov. Viera v Ugande je omnoho prítomnejšia, citeľnejšia a bližšia. Bez Boha sa tu ani lístok nepohne. 🙂 

Veľkonočný pondelok, alebo Easter Monday sme opäť začínali svätou omšou a hoci sme dni predtým ukazovali chlapcom slovenské tradície, nikto sa nepodujal na šibanie ani na oblievanie. S Jankou sme sa dohodli, že sa aspoň pre tú srandu oblejeme navzájom, veď je tu teplo, ale aj na to sme zabudli. Zdá sa, že najväčšou veľkonočnou tradíciou, minimálne v tejto chudobnej oblasti, je sa do sýta najesť. Deti mali ešte v nedeľu na obed, ktorý bol zároveň večerou, kura s kapustou a ryžou. Jedlo si vychutnávali takmer hodinu. My sme len sedeli, pozerali sa na ne a usmievali sa. Radosť vo vzduchu by sa dala krájať. Maximálne dojatie prišlo, keď dostali po obede každý trojdecovú fľašu sladkej malinovky a jeden chlapec z nových detí, ktoré prišli do centra len pred týždňom, ju nevedel otvoriť, tak sa snažil vypáčiť štuplík klincom. Má sedem rokov a seriózne sme zhodnotili, že dostal takúto malinovku prvýkrát. V pondelok bol obed tiež slávnostnejší, namiesto fazule ryba. Čo sa týka nášho obedu, ten bol tiež slávnostný. Naša kuchárka nám spolu s riaditeľkou centra pripravili vyprážané ryby, rezne a zemiakový šalát s majonézou. Skoro sme odpadli. Janka sa vyhlasuje za nepriateľa tohto druhu pokrmu, no tu v Ugande bol šalát veľkou vzácnosťou a nakladali sme si ho na obed, večeru a dokonca aj na raňajky. 

V pondelok po obede sme sa s deťmi podujali upiecť veľkonočných baránkov z foriem, ktoré som mojej mamine vzala z kuchynskej linky na poslednú chvíľu o piatej ráno pred odchodom na letisko. Mala som ich v príručnej batožine a takmer neprešli kontrolou, keďže sú zo železa a tetám pri skeneri sa nepozdávali. Bolo nám jasné, že už je takmer po Veľkej noci a iné využitie ako na konzumáciu nenájdu. Napokon išlo najmä o zážitky – deti veľmi radi rozbíjajú vajíčka, miešajú, vážia cukor, múku, vymasťujú plechy. Najhoršia práca sa vždy ujde strážcovi rúry, ktorý musí dávať pozor na oheň. Tak sa stalo, že bolo pri prvej dvojici baránkov príliš teplo a namiesto baránkov Božích sa k nám dostali dve čierne ovečky. Nevadí, aspoň bolo veľa smiechu. Pri druhej várke sme odhodili z uhlíkov a výsledok bol omnoho viac k svetu. Najhlavnejšie bolo, že cesto zožalo obrovský úspech. Jedlo sa priamo z misky (o umývanie náradia bolo postarané v sekunde) alebo priamo z rúry, keďže sa pri nerovnmernom povrchu trochu vylialo a deti ho také horúce boli schopné vyjesť aj odtiaľ. Štvorica baránkov sa následne rozkrájala na 56 častí (hneď po tom, ako dvojica čiernych oviec absolvovala zvliekanie z kože) a po večeri sa každému ušiel jeden kúsok. Jednoduché auntie, thank you, it’s pelere (teta ďakujem, je to výborné) bolo zadosťučinením. Rovnako ako aj radosť pri pečení. Tentokrát som si povedala, nech si každý robí, čo chce, nech sa prekrikujú, nech miešajú, ako vedia, veď predsa ide o zážitok a výsledok sa zje tak či onak. V absolútnom pokoji som si ten detský krik veľmi užila.  

Konzumáciou baránka Božieho skončilo naše slávenie sviatkov Veľkej noci. Dúfam, že aj tie vaše boli aspoň z časti tak duchovné a radostné ako tie v Ugande. 🐣🐰🐑