Založ si blog

Čo ma naučila Uganda?

„Chudobným ľuďom nechýba čaro úsmevu. Žijú nekomplikovane, stavajú na vzťahoch, vzájomnej dôvere a pomoci. Človek im ide pomáhať a vráti sa domov obohatený veľkosťou ducha tých, ktorí majú málo materiálnych istôt, ale zato veľké srdce.“ Myšlienka pátra Petra Kučáka, misionára pôvodom z Čadce, ktorý už niekoľko rokov pôsobí v Keni.

Do Afriky som sa vybrala za dobrodružstvom. Určite som chcela nejakým spôsobom niekomu pomôcť, ale uvedomovala som si, že svojou maličkosťou Ugandu nespasím, skôr ona spasí mňa. Moje očakávania sa naplnili. Uganda ma veľa naučila a výrazne ovplyvnila môj život a moje vnímanie sveta. Keď si tieto dni nakladám na tanier vianočné koláčiky, myslím na to, ako by sa z nich tešili naše deti v centre. Ale život nie je len o plnení žalúdkov a obklopovaní sa materiálnym bohatstvom. Uganda mi dala mnoho lekcií a ja sa v dnešnom článku pokúsim popísať vám ich pre prípadnú inšpiráciu. 

Najsilnejšou lekciou je určite viera v Boha. Rodičia ma od útleho detstva vodili do kostola a do Ugandy som odchádzala hlboko veriaca, avšak hĺbka viery a jej prežívanie domácich v Ugande ma úplne odrovnali. Každé pracovné stretnutie sme začínali a končili modlitbou, modlili sme sa pred jedlom, po jedle, nový týždeň sme začínali modlitebným zhromaždením, ruženec sme sa s deťmi modlili každý jeden deň a v dni prázdnin sme každé ráno chodili s deťmi na svätú omšu. Nikdy som modlitbe neprikladala takú veľkú váhu, dokonca som samú seba považovala za lenivú modliť sa, no v Ugande som citeľne prišla na to, že kto sa modlí, toho Boh požehnáva a sprevádza, okrem iného. Navyše som zažila úplne iný druh modlitby. Česť výnimkám, u nás sa často Bohu sťažujeme, čo všetko nás trápi, čo by sme radi zmenili a predkladáme mu naše prosby dúfajúc, že naše vzlyky vypočuje. Domáci začínajú každú modlitbu veľkou dávkou vďaky: ďakujú za dar života, zdravia, bezpečia, za dar spoločenstva, komunity, rodiny, práce, jedla, ktoré môžu požívať. Takto si zakaždým pripomínajú, čo všetko v živote majú a že to nie je samozrejmosť. Namiesto sťažovania sa a zúfania nad vecami, nad ktorými aj tak nemajú kontrolu, sa usmievajú a sú vďační. Odpoveďou na každú ťažkosť či problém je modlitba. Myšlienka, že na naše problémy nie sme sami, že Boh má naše životy pevne v rukách a vie požehnať každé trápenie dáva vždy silu napredovať. Viera zároveň udáva istý morálny kódex. Nápisy typu Be God Fearing sa objavujú v rôznych formách či už na tričkách, autách a či vo výkladoch obchodov. Ľudia veria, že Boh nás každou ťažkosťou vychováva a snaží sa nasmerovať na správne cesty. To však neznamená, že život v Ugande je utopistický. Nedostatok jedla a chudoba často nútia jednotlivcov kradnúť, alkoholizmus a alkohol z vypálenej kasavy je najmä v najchudobnejších rodinách bežný a občasné sú aj vraždy či samovraždy. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ľudia žijú veľmi skromne, no nepočuť ich sťažovať sa. 

S vierou a zdanlivou absenciou starostí je spojený aj tzv. hakuna matata životný štýl, ktorý spopularizoval film Leví kráľ (1994). Hakuna matata znamená v preklade zo swahilčiny žiaden problém a okrem iného hlása, že o nič v živote sa netreba strachovať, lebo všetko sa vždy nejako vyrieši, nikam sa netreba ponáhľať a zbytočne sa stresovať, lebo veď v zásade o nič nejde. Vnímanie času je tak relatívne, že dostalo pomenovanie africký čas. Znamená to, že ak stretnutie oficiálne začína o 8:00, nikto sa nečuduje, ak začne o 10:30. Rovnako afrických 15 minút môžu byť kľudne 2 hodiny. A nikto sa kvôli tomu nestresuje. Uganďania a Afričania vo všeobecnosti sú naučení čakať. S hakuna matata životným štýlom sa navyše spája aj láska k hudbe, spevu a tancu, teda aktivitám, ktoré vedia rozprúdiť nielen krv, ale aj endorfíny a prispievajú k bezstarostnému nazeraniu na život a svet. Tanec a počúvanie hudby boli najobľúbenejšou aktivitou našich detí v centre.

Do dnešného dňa sa snažím rozlúštiť, ako Uganďania prežívajú emócie. Sú to na pohľad veľmi silné osobnosti, ktoré nič a nikoho neriešia, ale niekedy sa mi naše deti podarilo nečakane rozplakať, najmä keď som sa pýtala na ich rodinu a často zosnulých rodičov. Snažím sa túto problematiku pozerať optikou Maslowovej pyramídy ľudských potrieb, ktorá ma v úplnom základe, teda v prvej vrstve fyziologické potreby ako potrebu prijímania vody a potravy či potrebu spánku. Potreba priateľstiev a partnerských vzťahov, teda láska, strach, smútok a potreba uznania a úcty sa nachádzajú vo vyšších vrstvách. Krátko povedané: ak človek nemá čo jesť, nerieši, ako sa pritom cíti. Potom sa však stáva, že má v sebe nevysporiadané bolestivé udalosti, ktoré ho niekedy zaskočia a obrannou reakciou na ne je smiech. Raz som sa jedného nášho chlapca Ogwanga pýtala, z čoho pochádzajú popáleniny na jeho rukách, na čo mi odpovedal, že jeho ujo s tetou, u ktorých zvykne cez prázdniny bývať, radi pijú alkohol, potom sa hádajú, a potom bijú všetky deti, lebo ich nemajú radi. Zrejme som sa zatvárila zhrozene a Ogwang sa začal smiať. Bolo mi jasné, že ten smiech nie je smiechom radostným. 

Čo sa týka lásky, naše deti sme si zvykli vymojkať, vyhladkať, vysedeli sa nám na kolenách, hoci spočiatku sa navzájom jeden druhému smiali, že už nie sú babies a mojkať by sa nemali. S vedomím, že nemajú rodičov a niekoho, kto by ich vyobjímal, sme sa im túto potrebu snažili nahrádzať, ako sa dalo, keďže spoločné chvíle robili radosť aj nám. Časom sme však zistili, že domáci si lásku veľmi neprejavujú. Ak sme dieťa doviezli rodičom na návštevu po niekoľkých mesiacoch, zvítali sa maximálne podaním ruky, ak vôbec. Česť výnimkám. Láska medzi partnermi je skôr fyzická ako emočná. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Naše deti sa mojkajú rady, hoci to nie je v ich kultúre bežné. 

Fascinovalo ma, ako Uganďania prijímajú smrť. Ako absolútnu prirodzenú súčasť života, čím v konečnom dôsledku naozaj je. Myslím, že im v tom pomáha hlboká viera a nádej, že náš život smrťou nekončí, len sa presúva z pozemského do nebeského. Navyše ma zarazil výrok Juliousa, manažéra projektu, ktorý sa jedného dňa vyjadril, že ak je človek chorý v nemocnici dlhšie ako jeden mesiac, jeho rodina si praje, aby zomrel. Julious sa na tom sám zasmial a prízvukoval, že je to pravda. Rodina na zdravotnú starostlivosť o blízkeho vynaloží nemalé finančné aj kapacitné úsilie a ak lepšie výsledky neprichádzajú, je lepšie, ak človek navždy odíde, lebo život ide ďalej a treba sa postarať v prvom rade o ľudí a deti, ktoré sú zdravé a potrebujú jesť. Zaujalo ma však, že jedného dňa zomrel niekto kúsok od nášho centra a deti podľa typu plaču vedeli, že v tej domácnosti niekto zomrel. Bol to naozaj hlasný úpenlivý plač a o pár dní sa tam naozaj konal pohreb. To ma núti zamýšľať sa, že im zosnulí skutočne chýbajú, ale opäť ako pri iných emóciách, nemajú priestor sa im pridlho venovať, lebo musia napĺňať svoje základné fyziologické potreby. 

K emóciám a potrebám by som rada spomenula posledný postreh. Keď nás navštívili pútnici zo Slovenska, stretli sa nám dve reality: realita slovenská/európska strávila pár chvíľ v tej africkej a ja som si uvedomila, ako veľmi si my, vyspelí ľudia, ktorí riešime všetkých päť vrstiev Maslowovej pyramídy, komplikujeme život. Opäť som zažila, ako niekto dokáže riešiť svoj výzor tak veľmi, že sa v tom odráža jeho nízke sebavedomie. Pochopila som, že niekto dokáže byť aj po mnohých rokoch nevyrovnaný so smrťou blízkeho človeka tak veľmi, že nedokáže o téme smrti vôbec diskutovať. Vypočula som si rôzne formy strachu a obáv o mnohé záležitosti, ktoré ani nie sú v našich rukách, aby sme ich ovplyvnili. Navyše som zažila, ako niekto rieši svoj komfort, svoj majetok, svojich susedov, kolegov a nepriateľov. Po dlhej dobe som počula niekoho sťažovať sa a uvedomila som si wow, v Ugande takéto zážitky vôbec neregistrujem. Na Slovensku si vieme urobiť z komára somára a ešte si k tomu priložiť. Uganďania neriešia, Uganďania žijú život taký, aký je. 

A život sa zdá byť veľmi fajn. Hoci domáci nezvyknú rozprávať o svojich emóciách a potrebách, rozprávajú radi. Afrika, jej história a kultúra sú založené na ústnom podaní, keďže obyvateľstvo bolo po stáročia negramotné. Znamená to však, že nás bez problémov tromfnú v akomkoľvek ústnom prejave. Afričania milujú príhovory, predslovy, oficiálne oslovenia, cítia sa pri nich dôležito, sú výreční a na jednoduchú zatvorenú otázku vedia odpovedať aj niekoľko minút. Súčasťou vzdelávania už na základnej škole je vytvárať definície k úplne náhodným slovám, teda jazyk a jeho prostriedky ovládajú dokonale. Používajú však jazyk, ktorým nikoho neurazia a jadrom ich slovnej zásoby sú frázy ako ste tu vítaní, ďakujem, prosím a prepáč. Ku komunikatívnosti sa určite zaraďuje aj národný šport, ktorým je zjednávanie cien. Domácim to ide ľahšie ako dýchanie, od nás bielych chceli najmä muži predavači často rozsiahle argumenty, prečo by nám mali dať nižšiu cenu, hoci už dopredu vedeli, že nám ju dajú. Jednoznačne si nás doťahovali a možno aj videli, že nám to niekedy nebolo dvakrát príjemné. 

Poslednou, no veľmi dôležitou uvedomenou lekciou, je lekcia láskavosti a nezištnosti. V Ugande som trochu nepriamo získala status človeka, ktorý vie získať peniaze a prostriedky na rôzne projekty, a teda ku mne prišli rôzne ponuky na výstavbu škôlok, škôl alebo detských domovov. Prišlo mi to maximálne úsmevné, no potom som si uvedomila, že nikto odo mňa nežiadal, aby som mu postavila dom, kúpila motorku alebo zaplatila deťom školské poplatky. Samozrejme, žiadosti o kúpu malinovky občas prišli, ale bolo to na ulici od ľudí, ktorí nás nepoznali a náhodne skúsili šťastie. Seriózni ľudia však chceli stavať školy, aby deti, ktoré mimochodom často ani nemali, mohli študovať a mali sa lepšie. Dojalo ma to. Ľudia nehrabú pre seba, nebudujú svoje vlastné paláce, majetky si často zdieľajú, navzájom si pomáhajú, nezávidia si a žijú komunitne. Ich odpoveďou na nezištnú prácu a pomoc často bolo, že Boh to všetko vidí a vie. Stavajú si paláce v nebi, nie tu na zemi. Aj z tohto dôvodu pre mňa Uganďania zostávajú obrovskou inšpiráciou. 

V Ugande sme okrem iného pomohli postaviť týmto drobcom nový domov.

Zaujímalo by ma, či ste niekde inde vo svete spozorovali podobné lekcie, prípadne, čo iné, hodnotné, ste si vy z cestovania odniesli a vedeli by sme z toho benefitovať na Slovensku? 

Myslím, že toto je na istý čas záver môjho blogovania. Chcela by som sa vám všetkým poďakovať za pravidelné čítanie, komentovanie a sledovanie našich ugandských dobrodružstiev. Boli ste naozaj veľkou podporou. Zároveň vám túžim popriať šťastné, veselé a požehnané Vianoce prežité v kruhu tých, na ktorých vám najviac záleží. Skúsme sa tieto sviatky pozerať na svet trochu viac ako Uganďania a darovať si namiesto miliónu materiálnych zbytočností úsmev, objatie, pozornosť, lásku a na záver to najdôležitejšie, čo máme, náš čas.

Šťastné a veselé! 🎄👼

Na svete je toľko lásky a dobra a my o tom ani netušíme

23.04.2024

Minulý rok som v Ugande strávila šesť mesiacov viac menej na jednom mieste, v centre Gift of Love pre HIV pozitívne deti, postavenom s finančnou pomocou Slovenskej katolíckej charity. Bol to čas ako z rozprávky. Spoznávala som funkcie centra, jeho ľudí a najmä deti, no okrem pár návštev miestnej základnej školy a pár úradov som nevytiahla päty z tepla domova. Žila som v [...]

Miesto, kde deti môžu byť deťmi

19.04.2024

Božie cesty sú nevyspytateľné a mám pocit, že v Ugande to platí viacnásobne. Počas môjho šesťmesačného pobytu v Ugande minulý rok sa mi s Božou pomocou podarilo rozbehnúť jeden nový pekný projekt—detský domov, v ktorom môžu vyrastať opustené deti a siroty, ktoré nie sú HIV pozitívne. Takých je tu tiež veľa. Nízka gramotnosť a nedostatok vzdelávacích [...]

Môže EduPage fungovať v Ugande?

09.04.2024

Školský systém EduPage netreba slovenskému publiku asi špeciálne predstavovať. Známy je najmä medzi učiteľmi, žiakmi a ich rodičmi. Niektorí ho chvália, niektorí naň nenachádzajú pekného slova, no pri oboch si treba uvedomiť, že softvér môže byť len tak dobrý alebo len tak zlý, ako sa ho rozhodneme používať. Podobnými slovami som sa snažila ukončiť dvojdňové [...]

ATACMS, vojna na Ukrajine

Kyjev už nasadil strely dlhého doletu ATACMS. Američania ich dodali tajne

24.04.2024 20:54

Zbrane prišli na Ukrajinu tento mesiac, oznámilo americké ministerstvo zahraničných vecí.

Francois Fillon

Francúzsky súd potvrdil odsúdenie expremiéra Fillona v kauze sprenevery

24.04.2024 19:16

Sprenevery sa dopustil vytvorením fiktívneho pracovného miesta pre svoju manželku Penelope.

Vakcína / Očkovanie /

WHO: Očkovanie zachránilo za uplynulých 50 rokov najmenej 154 miliónov životov

24.04.2024 19:11

V priemere to za toto obdobie predstavuje šesť zachránených životov za minútu.

zuzana čaputová, spišské podhradie, tragédia, nehoda, autobus

Prezidentka Čaputová si v Starej Ľubovni uctila obete nešťastia z Podhradia

24.04.2024 18:47

V stredu navštívila i obec Zborov v okrese Bardejov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 95
Celková čítanosť: 207191x
Priemerná čítanosť článkov: 2181x

Autor blogu