Školský systém EduPage netreba slovenskému publiku asi špeciálne predstavovať. Známy je najmä medzi učiteľmi, žiakmi a ich rodičmi. Niektorí ho chvália, niektorí naň nenachádzajú pekného slova, no pri oboch si treba uvedomiť, že softvér môže byť len tak dobrý alebo len tak zlý, ako sa ho rozhodneme používať.
Podobnými slovami som sa snažila ukončiť dvojdňové školenie EduPage pre riaditeľov a riaditeľky základných a stredných škôl v okrese Adjumani, jednom z najchudobnejších okresov Ugandy. K práci pre slovenskú firmu, ktorá vyvíja spomínaný softvér už vyše 20 rokov, som sa dostala úplne znenazdajky hneď po mojom návrate na Slovensko. Ohliadnuc späť nemám pochýb, že v tom mal prsty Boh, jeho nevyspytateľné cesty a milosrdné požehnanie. Bolo to dokonalé spojenie vzdelávania, ku ktorému som mala vždy blízko, Afriky a špeciálne Ugandy, ktorá je od minulého roka navždy zapísaná v mojom srdci a v neposlednom rade aj viery a Boha, bez ktorých by môj život nemal zmysel. Ísť s kolegami na svätú omšu v Popolcovú stredu počas obedu o 12:00 a dostať pritom aj požehnanie od šéfa sa mi doposiaľ inde nepodarilo.
A tak sa stalo, že som sa o tri mesiace po návrate domov opäť ocitla v Ugande, a to rovno v oblasti, ktorá mi k srdcu prirástla najviac. Podnetom na skoré vycestovanie bol nový detský domov, ktorý sme tu začali minulý rok budovať. Tento týždeň ho má navštíviť hlavný sponzor a keďže ja som v tomto projekte hlavná spojka, moja prítomnosť bola viac než žiadaná. O návšteve a celkovo o projekte sa dozviete v budúcom článku.
Snažiac sa spojiť príjemné s užitočným sa táto niekoľkotýždňová návšteva Ugandy spojila s viacerými školeniami k EduPage softvéru. Už počas minulého pobytu som vnímala mnohé problémy v školskom systéme, najmä v rurálnych oblastiach. Nekonečné zoznamy žiakov, učiteľov či štatistiky písané len tak na stenách, v knihách, kde je všetko neprehľadné a práca s dátami je zdĺhavá a frustrujúca. To bol len začiatok a prvotný podnet. Počas nášho prvého školenia sme identifikovali viaceré challenges (výzvy). Najväčšou výzvou školstva v Ugande je príliš veľa detí na nízky počet učiteľov a ešte nižší počet škôl. Počty žiakov v jednej škole sa bežne pohybujú medzi 1000 – 2000 a v triede je to 100 – 250. Nespomenúc fakt, že nie všetky deti chodia do školy, lebo škola nie je zadarmo a nie každý si ju môže dovoliť. Medzi ďalšie výzvy patrí vybavenosť tried, dostupnosť študijných materiálov, absencia moderných technológií, skoré tehotenstvá u mladých dievčat či rodičia, ktorí nespolupracujú so školami. Zaujímavou výzvou bola napríklad pravidelná absencia učiteľov—či už z dôvodov veľkej vzdialenosti, osobných dôvodov alebo problémov s alkoholom. Najhoršie je, že riaditelia spravidla svojich učiteľov kryjú, a tak oblastný správca zodpovedný za napr. 400 škôl nemá prehľad, ktorá škola má horšie absencie. Hovorím si, riaditelia tu riešia úplne iné problémy ako my na Slovensku. S pilotnou školenou skupinkou sme sa zhodli, že všetky výzvy nevyrieši jeden softvér. Môže však výrazne uľahčiť administratívne bremeno, sprehľadniť organizáciu školy, aby sa napr. nestávalo, že jeden učiteľ nepríde do školy a tak je trieda celý deň nechaná len tak napospas a môže slúžiť aj ako nástroj pre vzájomnú inšpiráciu medzi učiteľmi a školami. Z fleku viem povedať, že namiesto toho, aby učiteľ na konci semestra vypisoval ručne 100 vysvedčení, stačí, ak počas semestra zadáva známky do systému a na záver ich v rámci pár klikov vytlačí do jednej minúty (záleží od rýchlosti tlačiarne, samozrejme). Mimochodom páči sa mi používanie slova challenges, teda výziev, namiesto problems, teda problémov. Výzva má pozitívnejšiu konotáciu ako problém a evokuje podnecovanie k aktivite a ku zmene, zatiaľ čo problém existuje, ale či sa bude riešiť, nie je jasné.
Musím priznať, že hoci je môj celkový dojem zo školenia pozitívny, občas bolo náročné zaujať pozornosť 9 dospelých ľudí. Školy sa aktuálne nachádzajú v druhej polke prvého trimestra, vyučovanie je v plnom prúde a ich pozornosť neustále odvádzali náhodné telefonáty a správy, ktorým sa museli bezodkladne venovať. Najviac úsmevné mi prišlo, keď som po oficiálnom ukončení druhého dňa stretla v meste jedného z riaditeľov, ktorý musel na chvíľu odbehnúť, no nevrátil sa asi dve hodiny a keď ma stretol v meste, bol prekvapený, že sme už skončili. Vo všeobecnosti však školenie splnilo svoj účel. Predstavili sme si softvér a jeho funkcie – najviac sa im páčilo, že si vedia uložiť detaily všetkých detí, no k adrese by napr. potrebovali pridať názov farnosti a políčko na vysvetlenie, ako sa k dieťaťu dostať, lebo čísla domov tu na vidieku nefungujú a popis „za veľkým mangovníkom treba zahnúť doľava je presnejší”. Zaujalo ich aj automatické generovanie rozvrhov a špeciálnu pozornosť si vyžiadali vysvedčenia, ktoré sa tu na vidieku tlačia viac menej len deťom z Adopcie na diaľku, čo je avšak aj tak veľké číslo. Ukázala som im vysvedčenie, ktoré sme nadizajnovali pre Keňu, čo je pre Ugandu susedná krajina. Okrem iného na ňom ocenili graf, ktorý zobrazoval výsledky žiaka od nástupu do školy. V aktívnej diskusii vyjadrili, že graf je nesmierne skvelý nástroj, keďže veľa rodičov nevie čítať a na grafe aspoň vidia, či ide krivka žiaka hore alebo dole. Opäť som si uvedomila, že školy a učitelia tu riešia úplne iné problémy ako my.
Niekedy sme strávili čas niečím, čo som v danom momente vôbec neplánovala, ale videla som, že to zaujalo ich pozornosť, tak som ich neprerušovala. Vedela som, že konkrétne informácie sa mi v budúcnosti zídu a tá náhla pracovná morálka mi bola sympatická. Vypísali sme si napr. stupnice hodnotenia platné pre základné školy a stredné školy s maturitou aj bez (Uganda nasleduje britský systém výučby a obdoba maturity sa tu nazýva A-Levels) a zhodnotili, aké typy skúšok sa píšu pri akej príležitosti a ako funguje konvertovanie percent na známky, body, divízie a iné netradičné zaradenia. Špeciálnu radosť im priniesla lokalizácia školy na mape. Strávili sme s ňou takmer 45 minút, kým si každý lokalizoval tú svoju.
Na záver sme okrem spoločnej modlitby absolvovali zhodnotenie. Nutnosťou je vždy tzv. word of appreciation (slovo uznania/vďaky), teda poďakovať sa facilitátorovi školenia za jeho čas a zdieľané poznatky. V tomto slove vyjadrili, že EduPage je najlepší softvér, aký im bol kedy predstavený a že si špeciálne vážia, že im ho prišiel predstaviť sám mzungu (zo swahilčiny beloch). Že sme na nich nezabudli, hoci sú chudobný rurálny kraj.
Známkou úspechu bol aj ich relatívne skorý príchod v druhý deň. Školenie začínalo oba dni o 9:00. V prvý deň sa takmer všetkým účastníkom podarilo prísť do 11:00, jeden prišiel po 12:00, ale zato bol veľmi aktívny. Na druhý deň prišli všetci do 10:00. Raz nám niekto povedal, že ak Afričanom na niečom nezáleží, tak nedodržiavajú čas. Beriem ten skorší príchod v druhý deň teda ako malé víťazstvo. Takýchto stretnutí ma čaká ešte niekoľko. Možno som zabudla spomenúť, že softvér ponúkame školám na škúšku zadarmo v dobrej vôli, že pomôže aspoň malou časťou skvalitniť miestne školstvo. Stále platí a zrejme platiť aj bude, že vzdelávanie všetkých skupín obyvateľstva je jedinou cestou z chudoby.
Celá debata | RSS tejto debaty