Tri mesiace. To je obdobie, za ktoré vyrastie kukurica, fazuľa či okra do konzumného štádia. Zároveň je to čas, ktorý sme doposiaľ mali možnosť stráviť v Ugande. Keď nad ním s Jankou premýšľame, nechápeme, kam ušiel. Veď len nedávno sme sa prvýkrát stretli v priestoroch Slovenskej katolíckej charity v Bratislave a teraz už spoločne reflektujeme zážitky, dni a život na našom gaučíku pred izbou, pozorujúc hviezdy a výraznú mliečnu dráhu. Uganda a pobyt v centre je pre nás naozaj život-meniaca kapitola a občas nechápeme, čím sme si ho zaslúžili. A sme vďačné. Vďačné za čas strávený s deťmi, s miestnymi, zlepšovaním sa v madi, hrou, spevom, tancom, vďačné za reflexie a lekcie, ktoré nás tunajšie prostredie učí, vďačné za úsmevy, pozdravy, jazdy autom, motorkou, vďačné za radostné zážitky, ale aj ťažkosti a problémy. Neskutočne veľa sa učíme a máme pocit, že všetko je práve tak, ako má byť.
Minulý týždeň sme privítali vzácnu návštevu — charitného manažéra PR, Janeka. Janek strávil so skupinou pútnikov zo Slovenska dva podnetné týždne v Rwande, kde má charita druhý projekt — škôlku pre chudobné deti, v ktorej dostávajú potrebné vzdelanie, stravu a pomôcky. Janek sa následne už sám presunul k nám do Ugandy s jasným cieľom: nájsť príbeh na pôstnu krabičku. Vybrali sme jeden veľmi silný a krásny, avšak viac vám prezradiť nemôžem. 🙂 Príbehy z minulých pôstnych krabičiek si môžete pozrieť na tomto linku.
Pôstna krabička je zbierka, vďaka ktorej existujú centrá v Ugande aj v Rwande. Častokrát sa pozastavujem nad tým, aké je to fascinujúce, že vďaka hoc aj malým príspevkom mnohých dobrých ľudí zo Slovenska môžu mať mnohí miestni omnoho kvalitnejší život, pravidelnú stravu, deti môžu chodiť do školy, dostávajú lieky, mladí dospelí sa učia remeslu, aby sa vedeli postarať o svoje rodiny. Zavriem oči a predstavujem si staručkú pani Máriu z Oravy (čisto príklad), ktorá do krabičky v dobrej viere vkladá 50€, hoc sama nemá nadbytok, a ani len netuší, že za tieto peniaze dokáže nakŕmiť až 56 detí, a to na jeden celý deň, vrátane raňajok, obeda a večere. Celodenná strava na jedno dieťa predstavuje necelé 1€.
S Janekom sme strávili pár príjemných chvíľ. Okrem slovenských sladkostí, ktoré nám tu, mimochodom, zázrakom vôbec nechýbajú a doma v práčke vypraného oblečenia, ku ktorému si rady privoniavame, nám svojou prítomnosťou aj sprítomnil Slovensko. Každý večer sme vždy až do druhého dňa sedeli pri sviečkach, pozorovali oblohu, „koštovali domácu” (samozrejme, bez toho by sa to asi nezaobišlo) a rozprávali sa o živote tu v Ugande, živote na Slovensku, ale aj živote všeobecne. Janek vďaka svojej práci veľa cestuje aj do Sýtie a Iraku a príbehy odtiaľ sú z úplne iného súdka. Ľudia na tomto svete žijú v tak odlišných realitách. Veľmi peknou spomienkou je sobotná opekačka. Kvôli vízam sme s Jankou minulý týždeň veľa cestovali a v meste zvanom Gulu sme objavili „Európsky obchod” (naše pomenovanie), v ktorom sme okrem syrov z Poľska, marhuľových džemov, oranžových pomarančov a žltých citrónov, objavili aj malé špekáčiky a kečup. Ihneď sme vedeli, ktorá bije. Špekáčikov bolo dosť pre všetkých 56 detí, jedli ich len tak opečené a kečup im chutil tak veľmi, že im ho Janka vytláčala len tak do dlane. Zamýšľame sa, či im našou európskou kultúrou a zvykmi nenarúšame tú ich, avšak ako vždy veríme vo vzájomné obohatenie. Opekanie špekáčikov nad ohňom ich veľmi bavilo. Zo začiatku nechápali konceptu a stále chceli svietiť baterkou, lebo mali pocit, že v tej tme nič nevidia, ale vysvetlili sme im, že práve o tom to je. O svetle z ohňa a pukavom zvuku, ktorý vydáva, o hviezdach a mesiaci, o vzájomnej prítomnosti ľudí, ktorých máme radi a o hre na gitare a speve. Áno, Janek je nielen nadaný PR manažér, ale aj hudobník, a teda nám zabezpečil príjemnú hudbu a spev gospelových piesní. Spoločne sme tak chválili Boha a ďakovali za spoločné chvíle, ktoré nám dáva. Bol to naozaj krásny (takmer) záver celkom náročného týždňa.
V týždni sme totiž mali pocit, že nás z Ugandy čoskoro vyhostia. V piatok nám končili trojmesačné víza, a tak sa hneď v pondelok začala naša púť za tým, aby sme tu mohli zostať. Páni v imigračnej kancelárii v Gulu boli veľmi príjemní, radi s nami zavtipkovali a pýtali sa, či si predlžujeme víza, aby sme mohli vidieť dozrievať mangá a robiť džem. Samozrejme, ide nám len o to, znela naša odpoveď. Páni však zistili, že na nové víza, o ktoré sme cez internet požiadali, nemajú pečiatku, tak nám poradili dať si opečiatkovať pas pri vstupe do Kene, kam sa chystáme o týždeň. Spokojné sme odchádzali s pocitom, že je všetko v poriadku, avšak naša spokojnosť trvala len do stredy, kedy sme sa u mobilného operátora dozvedeli, že nám telefónne karty nemôžu predĺžiť, lebo nemáme v pase pečiatku a mám ísť ihneď na najbližšie hranice s Južným Sudánom a tam si pečiatku vypýtať. Cesta k oficiálnemu prechodu trvala hodinu a vďaka Bohu je nám vždy k dispozícii náš šofér z centra Willi, ktorý veľmi ochotný človek. Tesne pred som si v mojom pase všimla, že mi v Gulu moje aktuálne víza nejakou pečiatkou predĺžili na ďaľší mesiac. Janka však žiadnu pečiatku nemala. Na hraniciach nám novú pečiatku nemohli dať, lebo víza, ktoré sme zaplatili, platia na vstup do Ugandy a my sme už v Ugande boli. Kázali nám vojsť do Južného Sudánu a vyjsť, na to sme však potrebovali ďalšie víza, ktoré sme nemali. O pár minút k nám zavolali akéhosi pána z hraníc, ktorý nám ponúkal pečiatku vstupu a výstupu z Južného Sudánu za 200 dolárov na osobu. Skoro nám oči vypadli. Biznis je biznis. Darmo, stereotyp, že bieli majú peniaze, je naozaj silný. Snažili sme sa vysvetliť, že sme dobrovoľníčky a toľko peňazí na dve pečiatky naozaj nemáme. Cenu znížil na 100 dolárov. Na 50 dolárov už znížiť nechcel. Nedohodli sme sa. Na hraniciach nám poradili ísť späť do Gulu a požiadať o mesačné predĺženie víz aj pre Janku. Vrátili sme sa tam hneď na druhý deň. Páni s príbehom o mangovom džeme sa tvárili akoby nevedeli o tom, že aj Janka potrebuje predĺžiť víza. Nie, ona má v pláne nasadnúť na metlu a poletieť na Slovensko. Pečiatku sme dostali, avšak príbeh s vízami ešte nie je uzavretý. Pred kolegami sme srandovali, že tu môžeme zostať, ale len o mesiac navyše, nie na rok, ako sme pôvodne plánovali. Predpokladám, že poznajúc náš zvláštny druh humor, nás nevzali vážne.
(K hraniciam nás veľmi ochotne odviezol Willi.)
Taký bol náš minulý týždeň. Mimochodom, v sobotu sme sa spolu s Janekom ako reprezentanti dobrých ľudí zo Slovenska zúčastnil aj svadby Johna, predsedu predstavenstva našej organizácie. John však okrem tejto funkcie zastáva aj milión iných funkcií, a tak jeho svadba pripomínala skôr hudobný festival s hosťami v počte 600+, ale o tom vám porozprávam až v ďalšom článku.
P.S. Ak by vás zaujímalo, čo mu sa po pracovnej stánke venujú miestni ľudia, môžete si prečítať článok, ktorý nedávno vyšiel na cestovateľskom webe Pravdy.
Celá debata | RSS tejto debaty