Žiaden človek nie je ostrovom, z angličtiny no man is an island, je frazeologizmus, ktorý sa mi minulý týžeň pripomenul počas niekoľkodňového školenia projektového manažmentu. Hovorí o tom, že sám človek si na tomto svete neporadí. Potrebuje druhých, a to nie len na sociálne interakcie, ale aj na prežitie. Niekto je stavbyvedúci, niekto stavia budovy, niekto tieto budovy upratuje. Všetci sme dôležití a navzájom sa potrebujeme, a preto by sme sa tak mali aj správať a navzájom sa neporovnávať, nepovyšovať a hlavne neponižovať.
Náš školiaci týždeň začal dvojdňovým školením, ktoré sme s Jankou pripravili pre naše pani učiteľky zo škôlky. Jankinou úlohou bolo zasvätiť ich hlbšie do aktivít rozvíjajúcich hrubú a jemnú motoriku, ukázať im, ako sa rôzne učebné predmety dajú vyučovať vonku hravým spôsobom a využitím prírodných materiálov a ja som im porozprávala niečo o časovom manažmente (v Afrike veľmi potrebná téma), seba-reflexii a podávaní spätnej väzby. Náš celkový pocit zo školenia bol pozitívny, pani učiteľky sa snažili byť aktívne, najviac ich bavilo zapájať sa do fyzických aktivít, boli súťaživé a zabávali sa aj pri výrobe vlastnej plastelíny či vyšívaní trávou do kartónu. S Jankou sme si zo školenia odniesli pár poznatkov, s ktorými plánujeme do budúcna pracovať. Keď sme rozprávali o ručných kreatívnych aktivitách na rozvoj jemnej motoriky, tvárili sa, že všetko využívajú, avšak ani nevedeli, či majú isto k dispozícii vodové farby. Časový manažment bol v prvom rade o schopnosti prísť na čas, nie o rozdeľovaní úloh podľa dôležitosti. Prednejšie bolo zastrúhať ceruzky alebo pripraviť triedu na prázdniny, ako oznámkovať koncoročné testy a uzatvoriť známky. Puzzle tu poznajú iba naše deti z centra, bežní ľudia sa s nimi nestretli, a preto nezvládli poskladať ani obrázok zo 16 kúskov. Avšak čo sme si veľmi vážili bolo, že rady vyjadrovali svoj názor a zapájali sa do diskusií k tomu, aké je to učiť miestne deti, ako zvládajú stres, ako sa im komunikuje s rodičmi. Šťastie majú, že tu platí pravidlo: učiteľ vie lepšie ako dieťa alebo rodič, a teda ak povedia, že sa dieťa v škôlke nespráva slušne, rodič to zoberie na vedomie a snaží sa dieťaťu dohovoriť. Neháda sa s učiteľom, že to nie je pravda, ako sa to deje posledné roky na Slovensku. Učitelia tu dostávajú viac rešpektu. Okrem toho sme po africky začínali oba dni o hodinu neskôr a na desiatu sme mali varené arašidy alebo varené banány, ktoré boli extrémne sladké. Skúste si doma jeden uvariť. Na záver sme v spätnej väzbe dostali príjemné hodnotenie a poďakovania s prosbou, aby takýchto školení bolo viac.
Školiaci týždeň pokračoval školením projektového manažmentu, kedy nás a našich kolegov z kancelárie prišli vyškoliť páni z AISMAC-u, teda afrického inštitútu manažmentu a budovania kapacít (Africa Institute of Management and Capacity Building). Školenie malo trvať dva dni, avšak správne po africky sa predĺžilo na tri plus dve hodiny, skončili sme v piatok večer o siedmej. Školenie viedol pán z Kampaly menom Geofrey, ktorý mal asi 1,60 metra a excelentné prezentačné schopnosti. Veľmi rýchlo sa naučil naše mená, takže vedel s nami ľahko interagovať a pýtal sa nás otázky priamo, nie do pléna. Avšak vládla medzi nami priateľská atmosféra a veľa sme sa nasmiali, nikto teda nemusel mať zlý pocit, ak nevedel na nejakú otázku odpovedať. Okrem toho sme s Jankou zhodnotili, že mal podobný princíp výučby, aký sme videli v škôlke, teda nás nechával dopĺňať posledné slova jednoduchých viet s tým rozdielom, že vyučoval dospelých, ale zaberalo to rovnako. Zrejme africký spôsob výučby. Keď nerozumel nejakej otázke zo strany žiakov, najmä kvôli rôznorodosti výslovnosti anglických slov, nenechal sa vykoľajiť, ale opýtal sa niekoho iného, či pochopil otázke a môže mu ju zopakovať. Bol sebavedomý, veľa vecí vedel zamaskovať. Odpovedal aj na otázky, na ktoré evidentne nevedel odpoveď, matematické príklady mu veľmi nešli, ale tváril sa suverénne. Keď klesala v triede energia a pozornosť, kázal nám postaviť sa, zaspievať si a zatancovať, prípadne nás využíval na listovanie flipchartov. Obsah školenia bol veľmi zaujímavý aj pre mňa. Veľa som sa naučila a môžem úprimne povedať, že bol na úrovni a nemusel by sa zaň hanbiť ani akýkoľvek Európan. To potvrdzuje, že ľudia v Afrike zďaleka nie sú málo inteligentní. Väčšina príkladov a náš spoločný jazyk sa vzťahovali na farmárčenie, keďže všetci kolegovia, vrátane manažérov a riaditeľky, sa venujú pestovaniu kukurice, kasavy a iných plodín. Občas som mala pocit, že sme až priveľa času trávili príkladmi, aby sme si vedomosti potvrdili a utvrdili. Niekedy to boli aj príklady, ktoré priamo nesúviseli s učivom, a tak sa stalo, že sme z 9 tém naplánovaných na dva dni prebrali 5 a pol za tri dni. Hovorím si: asi sa vo mne prebúdza moja európska dôslednosť na čas a efektivitu práce, ale tu v Afrike sa všetko rieši hakuna matata. Okrem extrémne predĺžených prestávok, ktoré rovnako uberali z času, sme sa aj modlili—ráno, pred jedlom, po jedle, na záver. Bolo milé pripomínať si, že sme sa mohli stretnúť vďaka Bohu, ktorý nám všetkým dáva zdravie, schopnosti a možnosti, že náš deň závisí od Neho. Okrem vďačnosti a pozitívneho prístupu nás tieto modlitby učia pokore, keď si uvedomíme, že všetko, čo máme, máme vďaka Nemu, a teda nikto nemá dôvod sa povyšovať nad niekoho druhého. Modlitba je samozrejmosť, takmer ako súčasť kultúry.
Aj na tomto školení som sa o Afričanoch naučila mnohé nové poznatky. Začnem tým, že nielen my, ale aj oni sami seba nazývajú častejšie Afričanmi, ako Uganďanmi, ako keby Afrika bola krajina, v ktorej žijú a nie kontinent. Snažím sa prísť na príčinu—možno pôvod obyvateľstva žijúci dlhé stáročia v kmeňoch, nie v krajinách (do krajín sme ich napokon začlenili my, Európania, počas Berlínskej konferencie v 1884-85) a spoločná história a podobné kolonizačné osudy. Okrem toho vnímam, že hoci Afričanom ide horšie matematika, analytika a logika, sú majstrami hovoreného slova. Tam, kde ja vyslovím dve slová a cítim sa málo inteligentne, lebo nemrhám slovami a vlastne si nie som istá tým, čo hovorím, dokážu oni rozprávať niekoľko minút, pričom pôsobia sebavedomo a inteligentne. Na požiadanie vedia z rukáva sypať významy slov lepšie ako oxfordský slovník. To platí aj v prípadoch, keď sú si nie istí odpoveďou. Najradšej začínajú vetu slovami „ako tomu rozumiem ja” (according to my own understanding), čo ich vlastne oprávňuje povedať akúkoľvek odpoveď. Navyše chápu, že pokiaľ nejde o fakty, pravda je relatívna a všetko je predmetom diskusie. Myslím, že trochu tejto sebavedomej výrečnosti by nám ani na našom kontinente neuškodilo.
Na záver školenia sme mali „polhodinku ďakovania”. Afričania neberú nič ako samozrejmosť, a teda hoci bolo už pol siedmej večer, strávili sme nejaký čas spätnou väzbou a ďakovaním. Najskôr Bohu za príležitosť, potom prednášajúcim za ich múdrosť a na záver aj nám samým za trpezlivosť. Takáto reflexia na záver pomáha podporiť pocit, že čo sme za posledné tri dni zažili bolo výnimočné, pomohlo nám to v našom osobnom raste a máme byť vďační, že žijeme život, v ktorom máme príležitosť sa aj takýmto spôsobom vzdelávať a napredovať. Lebo je to veľká pravda. 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty