Založ si blog

Africké spečatenie lásky

Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie, ale láska nikdy nezanikne, odkazuje Svätý Pavol v prvom liste Korinťanom. Láska je krásna a univerzálna, poznajú ju aj v Afrike. Nám s Jankou sa znenazdajky podarilo zúčastniť sa jednej oslavy lásky, ktorá sa konala minulý týždeň, kedy si John bral Annet.

Ako som spomínala v minulom článku, John je predseda predstavenstva našej organizácie, zároveň však pracuje pre JRS (Jesuit Refugee Service), C+D Kampala a mnoho iných, vybavuje registrácie a právne záležitosti, teda sa pozná s mnohými ľuďmi a mnohými spôsobmi pomáha najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva. Odzrkadlilo sa to na počte hostí, ktorý sme odhadli na 600+.

Po prvé by bolo možno vhodné spomenúť, že svadby v Ugande sa nedejú tak často. Ľudia sa v mladom veku síce zosobášia úradne, ale poriadna svadba v kostole a s hosťami vyžaduje istý obnos peňazí, dokonca je úplne bežné robiť pred svadbou zbierku, a preto sa tu ľudia oficiálne pred Bohom berú až v neskoršej dospelosti, najčastejšie po štyridsiatke. To bol aj prípad Johna a Annet. Už dávno sú spolu, majú niekoľko detí, jeden syn už dokonca študuje v seminári za kňaza, no svadbu sa im podarilo zorganizovať až teraz.

Pred svadbou sme obdržali pozvánku, ktorá oznamovala, že program sa začne svätou omšou od 10:00 do 12:00. Naša slovenská delegácia v zložení ja, Janka a Janek, bola už od 9:00 nastúpená, pripravená na odchod z centra. Keďže organizáciu a čas mali v rukách Afričania, odchádzali sme 10:08, ale to absolútne nevadilo, keďže svätá omša oficiálne začala 10:37 a skončila o 13:48. Mierny časový sklz. Svätá omša bola skvelá, napriek tomu, že trvala cez tri hodiny. Zúčastnilo sa niekoľko kňazov a kostol praskal vo švíkoch. Zaujímavosťou boli napr. tancujúce kvetináče, náš pracovný názov pre štyri ženy, ktoré tancovali pred oltárom s kvetináčmi a kvetmi na hlavách alebo fakt, že tesne pred manželskými sľubmi absolvovala manželka rýchlu sviatosť birmovania. V obrovskej mase domácich hostí zasvietilo pár bielych, ktorých sme nepoznali. Náš odhad bol, že to budú hostia z Talianska. Potvrdil sa. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po svätej omši naša šéfová zahlásila, že sa máme ísť domov najesť, a tak sme šli. Žalúdky sme si zásobili väčším množstvom, keďže sme nevedeli odhadnúť, kedy budeme najbližšie jesť. Vtipné nakoniec bolo, že sme jedli hneď po príchode na hostinu. Hostina sa diala uprostred väčšieho poľa, kde boli postavené stany podobné tým z hudobných festivalov. Keďže to bola naozaj veľká udalosť, prítomní boli aj hostia v uniformách so samopalmi, resp. vojaci a policajti. Zasmiali sme sa, keď sme si uvedomili, že nás bielych spolu s hŕstkou miestnych kolegov usadili pod stan s inými bielymi, a tak si nás zaradili podľa farby. Iní bieli boli už spomínaní Taliani. Bolo ich šesť a vďaka jedinému zhovorčivému z nich sme zistili, že sú z talianskej neziskovky, John je ich zamestnanec, a tak mu prišli na svadbu. Dve dievčatá v našom veku tu zostávajú ako dobrovoľníčky. S Jankou sme sa ihneď potešili, že budeme mať nové biele kamošky, ale z ich strany iskra nepreskočila a nebol záujem. Nevadí, my dve si vystačíme. 

Spomínajúc jedlo, bolo ho tam naozaj dosť. Štyri desaťčlenné tímy kuchárok rozdávali hosťom jedlo v podobe švédskych stolov a neskôr sme si všimli, že piaty tím postavili von, pred vstup do svadobného areálu. Najesť sa prišli aj ľudia a deti z ulice. Niektorí sa pre túto príležitosť dokonca pekne obliekli. Toto vraj nie je bežná praktika, ale John má dobré srdce a rozhodol sa, že v deň jeho svadby nikto nezostane hladný. Okrem toho pomedzi nás stále chodili deti s krabicami a zbierali plastové fľaše, lebo ich vraj vedia za pár centov predať alebo im nájsť nejaké využitie. Mimochodom, svadobná torta sa krájala a rozdávala ešte pred jedlom. Nebola veľká, ale ušlo sa každému, a to takým africkým štýlom—zopár kúskov sa chaoticky uložilo na tanier, svadobný pár tieto taniere rozdával do jednotlivých stanov a tam sa následne distribuovali, každý si zobral približne jeden hryz. 

Po naozaj výdatnom obede nasledovalo odovzdávanie darov. V programe bolo zapísané medzi 13:20 – 14:20, s tým, že celá svadba všeho-všudy sa má skončiť o 16:40. Dary sme začali dávať približne o 17:00. Začali sme tancom detí zo základnej školy, kde je John riaditeľom. Následne sa postupne prezentovali všetky organizácie, my sme mali číslo 14. Našim hlavným darom bol Peter (Pítr), baranček, ktorého kolegovia ozdobili do vianočnej reťaze. Bol veľmi poslušný, omnoho krotkejší ako iné baránky, ovce, kravy či kozy, ktoré sa tiež ocitli na zozname svadobných darov. S Jankou sme sa smiali, že si John môže založiť farmu, chvalabohu nebýva v paneláku. (Paneláky v tejto oblasti nenájdete.) Pítra sme mladomanželom napokon odovzdali o približne 18:30 spolu s Tatranským čajom od Janeka. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po daroch mali nasledovať príhovory, poďakovania a pravdepodobne aj tanečná zábava, ktorej sme sa už nedočkali. Ako správni Európania sme diskutovali o časovom plánovaní—načo tvorí niekto časový harmonogram, keď vie, že ho aj tak nedodrží? Háčik je možno len v tom, že čas v časovom harmonograme sa tvári európsky, je dôsledne naplánovaný na desiatky minút, avšak v Afrike európsky čas neplatí, nikto sa nikam neženie a udalosti nasledujú po sebe postupne, ako sa podarí. 

Svadba Johna a Anett bola pre nás novou a naozaj príjemnou skúsenosťou. Opäť sme mali možnosť na vlastnú kožu pocítiť silu komunity a pohostinnosť miestnych, napr. aj v prípade, keď nás bielych nechali nabrať si jedlo ako prvých, ešte aj pred najbližšou rodinou. Za tento nezabudnuteľný zážitok, samozrejme, ďakujeme Johnovi a Anett a do ich ďalšieho spoločného života im prajeme hlavne lásku, harmóniu a vzájomné porozumenie. 

Óda na Janku

05.12.2023

Môj čas v Ugande je nepochybne jedno veľké dobrodružstvo od úplného začiatku až do dnešného dňa. Uvedomujem si však, že ak by som tu bola sama zo Slovenska, môj zážitok by bol určite iný a v mnohom určite náročnejší. Preto som sa rozhodla tento článok venovať osobe, ktorá moje dni spríjemňuje svojou prítomnosťou, svojim humorom a všadeprítomným úsmevom, ktorý [...]

Ako sme sa stali krstnými mamami

28.11.2023

Každý človek podvedome túži na tomto svete zachovať niečo trvácne. Niečo, čo by tu po nás zostalo, čo by nás pripomínalo, podľa čoho by si nás ľudia pamätali aj vtedy, keď tu už nebudeme. Rovnako je to aj s nami dobrovoľníkmi v Ugande. Slovenskí dobrovoľníci sa v centre striedajú často na polročnej báze, teda pamätníci, ktorí sú tu od vzniku centra, si na [...]

Očný kontakt s levicou, ráno v dažďovom pralese a obed na rovníku

21.11.2023

Mesiac strávený s pútnikmi zo Slovenska je úspešne za nami. Boli to naozaj intenzívne a vyčerpávajúce štyri týždne, no zároveň obohacujúce, plné zážitkov a nových skúseností. Mali sme možnosť vidieť obrovskú časť Ugandy a strávili sme veľa času obklopené slovenskou spoločnosťou, teda nám často ani nepripadalo, že by sme boli v Ugande. Program druhej skupiny [...]

polícia, policajná páska

V byte našli telo mŕtvej ženy, mohlo ísť o násilný skutok

05.12.2023 16:49

V byte sa v čase oznámenia nachádzal 30-ročný syn nebohej ženy.

hnutie slovensko

Hnutie Slovensko sa vo veci rušenia ÚŠP a ŠTS obracia na európske orgány

05.12.2023 16:38

Hlavnú európsku prokurátorku aj eurokomisára pre spravodlivosť pozvali na Slovensko, aby sa stretli s opozíciou, ale aj s mimovládnymi organizáciami a zástupcami odbornej verejnosti.

Izraelskí vojaci / Armáda / Tank /

Nastala druhá fáza izraelskej ofenzívy. Armáda vedie najťažšie boje od začiatku útoku

05.12.2023 16:22, aktualizované: 16:32

Izraelská armáda je v centre Chán Júnisu na juhu Gazy. Vojaci tam vedú najťažšie boje od začiatku pozemnej ofenzívy.

medvedí brloh, zásahový tím

Zásahové tímy medveďa hnedého budú trvalo aj v okolí Detvy a Bojníc

05.12.2023 15:38

Minister životného prostredia Tomáš Taraba deklaroval lepšie fungovanie zásahových tímov, zároveň naznačil snahu o systémové riešenie.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 88
Celková čítanosť: 189308x
Priemerná čítanosť článkov: 2151x

Autor blogu