Hoci sme s Jankou v Ugande už viac ako desať týždňov, doposiaľ som vám nenapísala o tom, čo tu vlastne robíme a prečo sme sem prišli. O našej práci si môžete niečo prečítať v článku, ktorý som písala pre internetový portál denníku Pravda. Avšak verím, že najhlavnejší dôvod, pre ktorý sme sem prišli, je 56 detských čokoládových úsmevov, ktoré nám denno-denne robia zo života radosť.
V Adjumani district na severe Ugandy, kúsok od hraníc s Južným Sudánom, vznikol pred 10 rokmi s finančnou a materiálnou pomocou Slovenskej katolíckej charity krásny projekt, ktorého úplne prvou myšlienkou bolo pomôcť HIV pozitívnym sirotám, ktoré kvôli HIV prišli o rodičov a žili v kritických podmienkach—bez liekov, hygieny, vzdelania a, samozrejme, bez jedla. Od tej doby sa pôvodne malinký projekt rozrástol a rozrástla sa aj kapacita centra. V súčastnosti v centre prebýva 56 detí vo veku 3-20 rokov, ktoré sú buď siroty alebo polosiroty pôvodom z Ugandy alebo utečenci z Južného Sudánu. Kto sú tieto deti, ktoré tak rady a s hrdosťou v konverzáciách s ľuďmi oslovujeme ako naše deti?
Všetky trpia nevyliečiteľnou chorobou HIV, kvôli ktorej majú zníženú imunitu a sú náchylní na rôzne choroby a kvôli ktorej musia pravidelne užívať lieky, aby ju potlačili. Napriek tomu ich nepočuť sťažovať sa, že život je nespravodlivý a prečo práve ony musia trpieť chorobou, ktorá značne ovplyvňuje ich život už teraz, ale bude aj v budúcnosti pri hľadaní životných partnerov a plánovaní rodičovstva. Úprimne, na fakt, že sú naše deti HIV pozitívne si spomenieme len pri pohľade na krv a otvorenú ranu, či už ich alebo našu. Vtedy nám dôjde, že sa môžeme od nich nakaziť, ak si nedáme pozor. Väčšinu času ich chorobu teda neregistrujeme.
Deti prišli kvôli HIV aj o rodičov—či už jedného alebo oboch. Sú dokonca prípady, kedy ich videli umierať alebo kedy jeden rodič zabil druhého, lebo si navzájom zamlčali pravdu o svojom zdravotnom stave, a teda o pozitivite HIV. To, že sú u nás v centre znamená, že doma žili naozaj v zlých podmienkach a život sa s nimi nehral. Napriek tomu ich nepočujeme plakať za domovom, za rodičmi, súrodencami či príbuznými. Rodinu občas spomínajú, väčšinou tety alebo ujov či starých rodičov, ale vždy v pozitívnom zmysle. Každú prvú sobotu v mesiaci môže rodina svoje dieťa navštíviť. Niektoré deti nikto nenavštívi ako je rok dlhý. Napriek tomu sa nesťažujú. Berú to ako fakt. Niekoho rodina príde pozrieť, niekoho nie. Keď sa ich pýtame, či by chceli bývať radšej doma, nikto nepovie áno. Doma je život ťažší.
To však neznamená, že život v centre je jednoduchý. Naše deti sú neskutočne silné osobnosti. Svedčí o tom aj ich prísny harmonogram, ktorý viac-menej všetci poslušne dodržiavajú. Budíček ráno 5:50. Nasledujú lieky proti HIV, raňajky, modlitba, odchod do školy. Tie staršie sú v škole aj do 18:00. Keď prídu domov, treba sa umyť, pomodliť sa spoločne ruženec, navečerať a do 21:30 sa učiť. O 22:00 je povinná večierka, ktorú každý do nohy dodržuje. Po komunikácii s vychovávateľmi rozumiem, že udržať disciplínu 56 deťom, z ktorých má každé vlastnú osobnosť, nie je jednoduché, ale napriek tomu to ide. Na smenách sa striedajú len po dvoch, vždy vychovávateľ s vychovávateľkou. Vychovávať sa navzájom napokon pomáhajú aj deti. Tie staršie často preberajú výchovu mladších, pomáhajú im oprať, umyť sa, napomínajú ich. Napomínajú sa však aj medzi sebou, ak urobia niečo zle. Slovo od staršieho dieťaťa zaberie na tie najmenšie častokrát efektívnejšie, ako slovo od nás. Z časti preto, že malé deti nevedia anglicky, a teda nerozumejú, čo od nich chceme a z časti preto, že my biele sme na nich mäkšie.
Keďže sme jediné Mundu (belošky v miestnom jazyku) široko ďaleko, deti majú výhodu v tom, že vyrastajú s nami. Už od útleho detstva vnímajú, že existuje aj iná rasa a že sme vlastne úplne rovnakí ľudia ako oni. Nedávno ma dostal obrázok od jedného chlapca, na ktorom je podanie rúk medzi čiernou a bielou pokožkou. Vďaka nám vedia viac o svete mimo Ugandy a mimo Afriky, hovoríme im o Slovensku, o Európe, veľa vecí ich zaujíma. Avšak vďaka filmom a rozprávkam aj veľa vecí poznajú—vedia, čo je sneh, ako funguje automatická práčka, v akých domoch žijú ľudia, ako vyzerajú ulice.
Okrem pozerania filmov majú aj mnoho iných obľúbených aktivít, ktoré by mimo centra nezažili. Patria medzi ne napríklad puzzle, Domino, Človeče, lego, rôzne skladačky, ktoré rozvíjajú ich logiku a kreativitu. Často sa však hrávajú aj tzv. lokálne hry, niektorým sa stále snažíme prísť na kĺb. Jedna spočíva vo vyhadzovaní loptičky (namiesto loptičky však používajú tradične ovocie, najčastejšie guavu) a presúvajú kamienky z miesta na miesto. Ďalšia je vybíjaná, ale s loptou vyrobenou z plastových sáčkov a obviazanou špagátikmi. Dievčatá radi skáču cez gumu, ktorá je takisto nahradená špagátikom. Miestne deti mimo centra často vidíme hrať sa s pneumatikami z motoriek alebo bicyklov. Keď nie sú belošské hračky k dispozícii, vedia sa zahrať aj svojpomocne.
Hry však nie sú jedinou voľno-časovou aktivitou. Centrum cíti zodpovednosť za budúcnosť našich detí, a tak sa ich snažíme vychovávať aj v praktických a životu-dôležitých otázkach, ako napríklad staroslivosť o domácnosť, o zvieratká, práca v kuchyni či práca na poli, a preto ich v soboty a v čase prázdnin zamestnávame aj takýmito aktivitami. O týchto vám však poviem v najbližšom článku.
P.S. Nedávno som pre Pravdu písala aj článok o HIV, keďže sa ma rôzni ľudia pýtali, či sa nebojím nákazy či prípadne smrti. Ak vás táto téma zaujíma, môžete si viac prečítať v priloženom článku.
Jéj, ďakujem za povzbudivé slová a pozdravujem... ...
krásnu zmysluplnú prácu robíte, tak trocha vám... ...
Celá debata | RSS tejto debaty