Zápisky od Sisky

Adopcia na diaľku. Pojem, ktorý sme už veľakrát počuli, ale mnohí sme nevedeli, čo si pod ním predstaviť, prípadne sme uvažovali, kde má človek záruku, že peniaze, ktoré mesačne na dieťa posiela, sú využité na účel, na ktorý majú. Nebola som v iných krajinách, no za Ugandu môžem povedať, že Adopcia je však jeden krásny projekt. Pár eur mesačne zo slovenských vreciek tu dokáže meniť životy. Keďže v nej po mojom zážitku vidím obrovský zmysel, rozhodla som sa napísať tento článok, aby som vám ju trochu predstavila.

Adopcia na diaľku je projekt, ktorý funguje pod záštitou Slovenskej katolíckej charity. Pôsobí v siedmych chudobných krajinách sveta, konkrétne v Ugande, Indii, Vietname, Haiti, Hondurase, Kube a Ukrajine a pomáha vyše 7 800 deťom. Funguje na princípe pravidelných finančných príspevkov od dobrosrdečných Slovákov. Čo sa týka Ugandy, výška tohto príspevku je mesačne 20€. Peniaze sa posielajú na účet Adopcie s variabilným symbolom, ktorý predstavuje konkrétneho darcu spojeného s obdarovaným. Dieťa nie je možné si vybrať, je pridelené pracovníkmi Adopcie a vybrané sociálnymi pracovníkmi v danej krajine. Je možné podporovať aj viac detí naraz z rôznych krajín, prípadne nepodporovať dieťa, ale podporovať Adopciu všeobecne. Tieto peniaze sa používajú na tzv. Malé projekty, jedným z príkladov je u nás v Ugande výstavba učební pre rezbársky kurz. Výška a frekvencia takéhoto všeobecného príspevku je vyslovene na rozhodnutí darcu. Projekt nemá žiadnu viazanosť a z jeho podpory sa dá kedykoľvek vystúpiť. Adopcia vyzbierané peniaze posiela na účty partnerov v jednotlivých krajinách, ktorí z nich následne platia deťom školské poplatky, pomôcky, uniformy a obedy. O priebehu projektu sa darcovia môžu dozvedieť dvakrát ročne, prostredníctvom súhrnnej výročnej správy o priebehu projektu v danej krajine písanej miestnym koordinátorom projektu (tento rok som pomáhala pri písaní za Ugandu) a druhýkrát prostredníctvom školskej správy a listoch s fotografiami od detí. Možnosť raz ročne napísať a poslať fotografiu svojim adoptívnym deťom majú aj ich slovenskí rodičia. 

Proces na ugandskej strane som mala možnosť sledovať priamo z centra diania posledných šesť mesiacov. V našej oblasti, Adjumani district, spolupracujeme s 22 základnými a strednými školami a aktuálne podporujeme 607 detí. V celej Ugande je to viac ako 2 000. Podnety na deti, ktoré by mohli z tohto projektu benefitovať, prichádzajú rôznymi spôsobmi. Najskôr od triednych učiteľov zo škôl, s ktorými spolupracujeme, prípadne z nemocníc a zdravotníckych zariadení alebo od susedov, blízkej rodiny, či samotných rodičov. Deti sú do projektu starostlivo vyberané našimi sociálnymi pracovníkmi, ktorí každé jedno dieťa navštívia a posudzujú jeho rodinnú situáciu. Ak sa dieťa do programu dostane, je to pre rodiča ako výhra v lotérii. Znamená to výrazné finančné odbremenenie od školských poplatkov a iných výdavkov, hoci program je nastavený tak, že nepokrýva plnú sumu výdavkov, ale rodičia sú povinní prispievať isté percento z celkovej sumy. Tento systém má rodičom nechať určitú mieru zodpovednosti za výchovu svojho dieťaťa. Niekedy sa stáva, že rodina je taká chudobná, že si ani to malé percento nemôže dovoliť. Vtedy sa sociálni pracovníci snažia rodine pomôcť najmä finančným poradenstvom a spoločne hľadajú spôsoby zárobku. 

Prijatím dieťaťa do programu však jeho cesta nekončí. Každé jedno dieťa je pravidelne monitorované. Tzv. návštevy škôl sa vykonávajú trikrát ročne a stará sa o ne tím piatich sociálnych pracovníkov, ktorí majú školy podelené. Počas návštevy školy sa robia individuálne rozhovory s deťmi a ich triednymi učiteľmi, kontroluje sa školská dochádzka, výsledky a všeobecný výkon, analyzujú sa silné a slabé miesta a navrhujú sa konkrétne kroky na zlepšenie. Dieťaťa sa pýtajú, ako sa cíti v škole, či sa rado učí, aký má vzťah s učiteľmi a so spolužiakmi a kontroluje sa jeho kompletná školská uniforma. Sociálny pracovník vždy nahliadne aj do zošitov a žiackej knižky každého žiaka. Takto je zabezpečené, že dieťa do školy chodí a ak má nejaké problémy, poskytne sa mu pomoc. Dieťa je v adopcii len v tom prípade, ak sa vzdeláva, či už na základnej alebo strednej škole, prípadne na odbornom kurze. 

Okrem návštevy škôl sa každé prázdniny absolvujú aj návštevy rodín. Tu sa zisťuje rodinná situácia a identifikujú problémy, ktorým rodina čelí. Často je to nedostatok peňazí na jedlo a lieky, alkoholizmus či absencia jedného z rodičov, najčastejšie otca. Hoci sa rodinám občas poskytne aj finančná pomoc, naši sociálni pracovníci sa skôr snažia robiť týmto ľuďom poradenstvo, viesť ich pozitívnym príkladom a hľadať s nimi riešenia. 

Na začiatku každého trimestra sa deťom rozdávajú školské pomôcky. V septembri sme túto aktivitu mali možnosť zažiť aj my. Bolo to neskutočné množstvo detí a pomôcok. V mysli som mala jedno veľké wow, keď som si uvedomila, že všetky tie deti predstavovali jednotlivca alebo rodinu na Slovensku, ktorá sa rozhodla obetovať kúsok zo svojho rozpočtu, aby cudzie dieťa v chudobnej krajine mohlo chodiť do školy. Bola som dojatá takmer rovnako, ako keď som si uvedomila, že v cene adopcie sú aj školské obedy, ktoré bežné deti nedostávajú a pre deti z adopcie je tento školský obed častokrát jediné jedlo, ktoré počas dňa dostanú. Asi si viete predstaviť, ako sa deťom učí, keď majú prázdne žalúdky. 

Keďže tieto deti nie sú len čísla a štatistiky, ktoré sa niekde zapisujú, ale sú to reálni malí človiečikovia, ktorí majú svoje radosti, starosti a sny, som veľmi rada, že existuje možnosť výmeny jedného listu ročne medzi adoptívnym rodičom a dieťatom. Tento rok sme mali možnosť byť pri písaní listov a fotení detí. Keďže s listom dostane rodič aj fotku dieťaťa, môže v rozmedzí niekoľkých rokov sledovať, ako jeho dieťa rastie a rozvíja sa. Deti najčastejšie píšu naučené frázy ako „ďakujem za platenie mojich školských poplatkov a pomôcok a modlím sa k Bohu, aby vám dal zdravie a silu a mohli ste ma podporovať aj naďalej”. Preto sa veľmi teším, keď uvidím list, najmä od starších detí, v ktorom je napísané viac o dieťati, o jeho snoch a plánoch do budúcnosti, prípadne kde zhrnie, aký bol jeho rok. Sama som deťom prízvukovala, aby svojim rodičom napísali niečo viac o sebe. Niektoré listy boli naozaj pekné. Deti, ktoré ešte nevedia dobre písať, prípadne ešte nevedia dobre po anglicky, majú možnosť nakresliť obrázok. Pri zbere listov sme raz na ceste stretli chlapca z programu, ktorí namiesto vyučovania v škole kráčal s kamošmi do mesta. Vysvetľoval, že ich matka niekam odišla a musí ísť kúpiť jedlo mladším súrodencom. Za pár minút sme stretli dievčinu, ktorá vraj išla na pohreb svojej babičky. Nazlostilo ma to, lebo som si povedala, že určite klamú a zneužívajú systém. Potom sme však prišli do školy, kde som stretla mladých ľudí, ktorí snívali o tom, že budú študovať na najlepšej ugandskej univerzite a prinesú spoločnosti zmenu a povedala som si, že kvôli týmto jednotlivcom sa Adopcia ako program oplatí. Samozrejme, nemôže mať 100% úspešnosť, no vďaka sociálnym pracovníkom, ktorí poznajú každé jedno dieťa osobne, sa nám prípady záškoláctva darí riešiť a deti motivovať k tomu, aby do školy chodili a učili sa. 

Neviem povedať, ako tieto listy od detí vnímajú ich adoptívni rodičia na Slovensku, no za deti v Ugande môžem povedať, že si ich vážia. Zažila som najmä naše deti v centre a je milé vidieť, ako si ich odkladajú pod matrac, ako mi ich dávajú čítať, aby som spoznala ich adoptívnych rodičov, ako si pamätajú ich mená, profesie, iné osobné údaje a odkladajú si ich fotky. Milé je aj, keď deťom okrem listu príde v obálke aj niečo iné, napr. pohľadnica alebo nálepky, ktoré sú špeciálnou kategóriou. Nezáleží, že má chlapec 15 rokov. Nálepky s motorkami si starostlivo uschováva pod matracom a premýšľa, kde by bolo najvhodnejšie ich nalepiť. Jednému z rodičov sa podarilo nášmu chlapcovi poslať karty Čierneho Petra. Chlapci boli zlatí, lebo si krásne ilustrované obrázky obzerali, ale netušili, ako sa táto hra má hrať. Keď som im to vysvetlila, hrali sme vkuse asi tri hodiny. Na záver mi poďakovali, že som ich to naučila a odvtedy ju hrali snáď každý deň. Milým mi pripadá aj príbeh chlapca Newtona, o ktorom som vám už kedysi písala. Newton dorástol do veku, kedy si môže dovoliť mobilný telefón a WhatsApp, keďže chodí do práce, no zároveň študuje, takže je naďalej súčasťou Adopcie a jeho rodina ho podporuje. Ich komunikácia sa z raz ročne presunula do online sveta a kontaktovať sa môžu kedykoľvek. Posielajú si fotky, vymieňajú novinky. Jeho slovenská rodina pôsobí veľmi milo, ich spoločnú fotku má nastavenú ako pozadie svojho telefónu. Istým spôsobom sa cíti byť ich súčasťou. Hovorím si: to je krásne. Vďaka rodine zo Slovenska môže chlapec s HIV, sirota, chodiť do školy, nasledovať svoje sny a ďalej šíriť pomoc, ktorá mu bola poskytnutá. To sa tu, mimochodom, deje exponenciálne. Väčšina z našich pracovníkov má zaujímavý životný príbeh, v detstve im bola poskytnutá pomoc od dobrých ľudí a oni sa teraz rozhodli túto pomoc šíriť ďalej a pomáhať bezbranným deťom, ktorých príbehy im pripomínajú tie ich. A je to krásne.

Odpoveď na moju rečnícku otázku znie: Adopcia má zmysel. Podporuje vzdelávanie detí, ktoré by si ho inak nemohli dovoliť, vyrastali by v chudobe a bez akejkoľvek perspektívy na jasnejšiu budúcnosť. Len vzdelávaním sa dá týmto deťom pomôcť otvoriť oči a prerušiť začarovaný kruh chudoby a opakovaných dedičných chýb, do ktorých sa narodili. 

Preto by som sa rada poďakovala všetkým dobrým Slovákom, ktorí už niekoľko rokov obetujú svoje financie, aby týmto deťom po celom svete pomohli. Vaše peniaze naozaj menia osudy mnohým. Pre tých, ktorí svoje dieťa adoptované nemajú, ale túto možnosť zvažujú, no ešte stále majú otázky, môžu sa obrátiť na stránku: https://adopcianadialku.sk/uganda/ prípadne sa ozvať mne. Osobne mám v zálohe siroty z nášho okolia, o ktorých viem, že by im Adopcia a vzdelávanie zmenili životnú perspektívu. Pán Boh Vám zaplať a požehnané Vianoce prajem všetkým.