Založ si blog

Party after party, cake over cake

Posledné dva týždne sme strávili oslavami, slávnostnými ukončeniami, rozlúčkami. Koniec školského roka, narodeniny, Mikuláš, predčasné Vianoce a náš rovnako predčasný odchod. Sedem stretnutí za dvanásť dní, nevieme si predstaviť lepšiu rozlúčku. Nemali sme ani čas premýšľať nad tým, že toto magické miesto čoskoro opustíme. Zastavili sme sa až včera večer po poslednej, rozlúčkovej párty s kolegami. S Jankou sme sedeli na gaučíku pred našimi izbami, sledovali hviezdy a po lícach sa nám svojvoľne premávali slzy. Bolo posledných šesť mesiacov len sen? Ako môže byť život tak krásny v takých nepriaznivých podmienkach, ktoré nám už po dlhej dobe vôbec nepripadajú nepriaznivé? Skôr si nevieme predstaviť príchod domov — asfaltové cesty, autobusy, vlaky, obchody, dláždené podlahy, kuchynské linky, televízory, postele bez sieťok proti malarickým komárom. Zvládneme to vôbec? Zvládneme vrátiť sa do našej diametrálne odlišnej mentality? Na tú tunajšiu sa tak ľahko zvykalo. Žiadne sťažovanie sa, žiadne starosti, nervozita, stres, žiadna závisť, ale láska, vďačnosť a viera, že Boh má naše životy pevne v rukách a neopúšťa nás. Všade samé úsmevy. O tom, čo nás Uganda naučila, ešte určite napíšem článok, avšak až zo Slovenska. Šípim, že to bude vianočné vydanie. 🎄 

Naše party after party dni začali slávnostným ukončením školského roka v Unna Primary School — miestnej škole, ktorú navštevujú naše deti. Pozvali nás tam neformálne práve ony, aby sme sa prišli pozrieť na ich vystúpenie. Hrdo sme si sadli do lavíc s nápísom rodičia a čakali sme. A čakali, a čakali. Po šiestich mesiacoch v Afrike nám mohlo napadnúť, že ak má program oficiálne začať o 8:00, tak skôr ako 12:30 nezačne. Nevadí, čas sme si vyplnili hraním sa s miestnymi deťmi a prezeraním si vysvedčení tých našich. Keď sme už už chceli odísť, hoci program ešte nezačal, vyzvali nás zostať, aby sme sa prihovorili v mene najväčšieho podporovateľa školy, teda Caritas Slovakia, keďže kolega, ktorý mal prísť, neprišiel. Pozreli sme sa na vyše tisícové publikum a zasmiali sa — nikto nás na to nepripravil. V rýchlosti som obdržala telefonát od manažéra s informáciami, ktoré by bolo vhodné spomenúť a išlo sa na vec. Teda až po niekoľko minútových príhovoroch iných dôležitých ľudí, teda asi o dve hodiny. Príhovor bol konzekutívne prekladaný do madi, teda som mala čas si premyslieť, čo poviem. Prihovoriť sa chcela aj Janka, no nepodarilo sa. Počas mojej časti sa konečne, presne šesť hodín po oficiálnom začatí, zjavil aj tzv. guest of honour, ctený hosť, ktorého musí mať každá poriadna oslava a kvôli nemu sa stopne akákoľvek prebiehajúca aktivita, aby sa mu dostala všetka pozornosť. Stopli ma teda uprostred slova a posadili s tým, že môžeme príhovor dokončiť po jeho privítaní. Brali sme to s humorom a dokončiť príhovor sme nepotrebovali, už sme predsa povedali dosť. Na druhý deň k nám do centra prišli dvaja chlapci novinári s tým, že náš príhovor bol vysielaný v lokálnej televízii a mal veľký úspech. Jeho záznam sme si spoločne pozreli na YouTube (4:32).

Oslavy pokračovali hneď ďalší deň slávnostným uzavretím školského roka v našej škôlke a dielňach. Náš interný humor znie, že v našom centre sa pracuje s bielymi, teda s nami, a preto náš oficiálny program začal len o hodinu a pol neskôr. Neprestáva nás zabávať fakt, že každá oslava má oficiálnu pozvánku, kde je presne na päť minút rozrátaná každá časť programu, ale ten čas sa pri nej absolútne nesleduje. Každá párty skončí s minimálne päť-hodinovým oneskorením. Plus každá pozvánka sa rozdáva tak jeden-dva dni pred oslavou, hoci dátum je známy niekedy týždne vpred a vždy je na nej napísané niečo v štýle: Kvôli nečakaným nepriaznivým okolnostiam sa ospravedlňujeme za neskoré oznámenie. Náš program začal svätou omšou, pokračoval niekoľkohodinovými príhovormi vrátane toho nášho, vystúpeniami detí, promóciami predškolákov, keďže budúci rok už nastúpia do školy a končil krájaním torty a kinder-diskotékou, ktorá trvala presne do 20:00. 

Naša rozlúčka pokračovala v nedeľu návštevou kúpaliska, kam sme vzali všetkých našich 56 detí a za malý príplatok aj našich kolegov. Deti sa vyšantili vo vode a do sýta najedli kuraťa s hranolkami. Niektorí kolegovia na tento deň spomínali ako na prvý vôbec, kedy išli niekam mimo domu za rekreáciou, len tak, aby si sadli, rozprávali sa a oddychovali.

V utorok, teda v predmikulášsky večer, navštívil naše deti Mikuláš s poriadnym čertiskom a anjelom. Tento slovenský zvyk sa tu zaviedol už dávnejšie a deti sa naň samé pýtali už pár dní pred, tak sme s Jankou neváhali a pustili sa do maskovania. Chvalabohu, máme tieto dni k dispozícii aj mužskú posilu v podobe Juraja, ktorý robil Mikuláša, teda biskupa. Najskôr sme navštívili menšie deti vo vedľajšom centre. Janka hrala svoju úlohu čerta až príliš dobre, lebo deti sa skryli pod posteľ a ich plač sme sa snažili utíšiť snáď niekoľko minút. Keďže boli v šoku, nepýtali sme od nich žiadnu básničku či pesničku, len sme sa s nimi zahrali, povedali im, že Boh, Mikuláš a anjel sú omnoho silnejší ako jeden čert a majú ich veľmi radi a odovzdali im balíčky. Od tejto udalosti prischla Jurajovi prezývka bishop, teda biskup. Naše deti, keďže sú niektoré už dosť veľké a rôznych čertov zažívajú každý 5. december, vedeli, čo sa deje, no napriek tomu ich bavilo utekať pred Jankou a jačať o sto šesť. Keďže však dobre maskovanú Janku tolerovali omnoho lepšie a nebáli sa jej, mali za úlohu aj pomodliť sa, zarecitovať básničku a zaspievať pár pesničiek. Bolo to celé veľmi milé—ako sa dá preniesť kúsok našej kultúry aj sem do Ugandy a potešiť tak nemalé množstvo detských srdiečok. Zážitok mali hlavne nové deti, ktoré sme prijali tento rok a tie najmenšie, ktoré boli častokrát odvážnejšie a nebáli sa čertovi podať ruku pri odovzdávaní balíčka.

 

O dva dni sme mali 3v1 oslavu s našimi deťmi. Bola to ich narodeninová oslava, keďže neoslavujeme narodeniny jednotlivo, zároveň to boli Vianoce a rozlúčka s nami. Ako darček dostali nové oblečenie, ktoré nám úplne zadarmo a veľmi štedro poskytol slovenský YouTuber GoGo. Chceli sme dať deťom pocit naozajstných narodenín/Vianoc, preto sme každému zabalili darček do baliaceho papiera a prihodili Brumíka. Z oblečenia sa veľmi tešili, najmä z nových mikín, keďže spravidla má každé dieťa len jednu mikinu/sveter. Neustále sa v nich chceli fotiť a túžili si ich vziať aj domov, ale pre istotu im bolo odporúčané, aby si nové oblečenie nechali v centre, lebo doma sa im môže ľahko stratiť. Deti chodia každé vianočné prázdniny domov zhruba na šesť týždňov, aby nestratili kontakt so svojou rodinou a svojim zázemím a aby nezabudli, odkiaľ podchádzajú, keďže podmienky v centre sú neporovnateľné s podmienkami doma — teda každý má vlastnú posteľ, poličku, pravidelnú stravu a lieky na HIV. Zároveň môžu doma počas prázdnin pomôcť s viacerými prácami, prípadne si zarobiť nejaké peniaze. Dievčatá často chodia na pole a chlapci stavajú domy. Deti, ktoré nemajú tu v okolí žiadnu rodinu, lebo sú napríklad utečencami z Južného Sudánu, sa na toto obdobie vracajú do utečeneckých táborov. Centrum je bez detí úplne prázdne, takmer bez duše a večery aj rána sú veľmi pochmúrne. Vravíme si, že náš odchod v konečnom dôsledku nie je taký zlý, lebo byť tu šesť týždňov bez nich by bola asi veľká nuda. 

 

Deň potom, ako odišli deti, sme mali s kolegami tzv. End of Year Party, teda obdobu našich vianočných večierkov. Párty bola presunutá kvôli nášmu odchodu už o týždeň skôr a tento fakt som nezabudla pripomenúť v jednom z ďalších príhovorov, ktoré som absolvovala. Svedčí to o tom, že si nás domáci naozaj obľúbili a chceli, aby sme boli súčasťou. Vianočný večierok sa nezaobišiel bez niekoľkohodinových príhovorov, slávnostného odovzdávania Secret Santu, ktorého tu nazývajú Best Friend a funguje na rovnakom princípe — teda losovania si človeka, ktorému potajomky kúpim darček a odovzdám mu ho až počas večierku, krájania torty a diskotéky, ktorá poctivo ako z Popolušky skončila o polnoci. Skoro sa končilo zrejme preto, lebo párty bola v nedeľu, keďže iný dátum sa kvôli nášmu odchodu vybrať nedal a zároveň chodiť domov neskoro v noci je nebezpečné. 

Úplne posledná párty sa odohrala včera, teda hneď po vianočnom večierku a bola to rozlúčka s nami. Náš návrh bol, aby sme tieto dve udalosti spojili, ale kolegovia boli proti —vraj si zaslúžime ozajstnú samostatnú rozlúčku. Koniec koncov to bolo veľmi milé. Stretli sme sa vonku pod mangovníkom, vypočuli si mnoho pekných myšlienok na našu adresu a zároveň sme ich mnoho odovzdali aj my v našich príhovoroch, ktoré sme si pre tento prípad napísali, aby sme na nič nezabudli. Okrem slovného povzbudenia sme obdržali aj krásne darčeky v podobe šiat ušitých z lokálnej látky v našej dielni. S Jankou sme si vybrali rovnakú látku, takže opäť raz pôsobíme ako dvojičky. Na tortu sme dostali nápis Forever, we will miss u, a všetky príhovory sa niesli v tom istom duchu. Preto sme sa rozhodli lúčiť so slovami, že sa určite nevidíme naposledy. Napokon, plány na budúci rok sú zatiaľ u nás nejasné a len Boh vie, čo nám do roku 2024 pripravil. 

 

Náš čas v Ugande ubehol ako voda, rýchlejšie ako jeden jediný sen a nám sa občas zdá, že to, čo sme zažili, snáď ani nemôže byť reálne. Môže byť život taký krásny aj niekde inde, ako tu? Pýtame sa navzájom. Zatiaľ nám zostáva mnoho krásnych spomienok, zážitkov a väzieb, ktoré, veríme, budú trvať už navždy. V srdci si odnášame hlbokú vieru v Boh a mnoho životných lekcií a múdrostí, ktoré sa budeme snažiť v Európe nestratiť, naopak rozšíriť, až kým sa opäť nevrátime načerpať viac späť sem do Ugandy, na miesto, ktoré sa pomaly, ale isto, stalo našim druhým domovom.

P.S. Naša zbierka na elektrinu stále prebieha. Ak by ste chceli urobiť niekomu radosť tieto Vianoce, my a deti budeme vďačné za každé 1€. Nech Vám Boh žehná. 🙏

Na svete je toľko lásky a dobra a my o tom ani netušíme

23.04.2024

Minulý rok som v Ugande strávila šesť mesiacov viac menej na jednom mieste, v centre Gift of Love pre HIV pozitívne deti, postavenom s finančnou pomocou Slovenskej katolíckej charity. Bol to čas ako z rozprávky. Spoznávala som funkcie centra, jeho ľudí a najmä deti, no okrem pár návštev miestnej základnej školy a pár úradov som nevytiahla päty z tepla domova. Žila som v [...]

Miesto, kde deti môžu byť deťmi

19.04.2024

Božie cesty sú nevyspytateľné a mám pocit, že v Ugande to platí viacnásobne. Počas môjho šesťmesačného pobytu v Ugande minulý rok sa mi s Božou pomocou podarilo rozbehnúť jeden nový pekný projekt—detský domov, v ktorom môžu vyrastať opustené deti a siroty, ktoré nie sú HIV pozitívne. Takých je tu tiež veľa. Nízka gramotnosť a nedostatok vzdelávacích [...]

Môže EduPage fungovať v Ugande?

09.04.2024

Školský systém EduPage netreba slovenskému publiku asi špeciálne predstavovať. Známy je najmä medzi učiteľmi, žiakmi a ich rodičmi. Niektorí ho chvália, niektorí naň nenachádzajú pekného slova, no pri oboch si treba uvedomiť, že softvér môže byť len tak dobrý alebo len tak zlý, ako sa ho rozhodneme používať. Podobnými slovami som sa snažila ukončiť dvojdňové [...]

ATACMS, vojna na Ukrajine

Kyjev už nasadil strely dlhého doletu ATACMS. Američania ich dodali tajne

24.04.2024 20:54

Zbrane prišli na Ukrajinu tento mesiac, oznámilo americké ministerstvo zahraničných vecí.

Francois Fillon

Francúzsky súd potvrdil odsúdenie expremiéra Fillona v kauze sprenevery

24.04.2024 19:16

Sprenevery sa dopustil vytvorením fiktívneho pracovného miesta pre svoju manželku Penelope.

Vakcína / Očkovanie /

WHO: Očkovanie zachránilo za uplynulých 50 rokov najmenej 154 miliónov životov

24.04.2024 19:11

V priemere to za toto obdobie predstavuje šesť zachránených životov za minútu.

zuzana čaputová, spišské podhradie, tragédia, nehoda, autobus

Prezidentka Čaputová si v Starej Ľubovni uctila obete nešťastia z Podhradia

24.04.2024 18:47

V stredu navštívila i obec Zborov v okrese Bardejov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 95
Celková čítanosť: 207190x
Priemerná čítanosť článkov: 2181x

Autor blogu