Zápisky od Sisky

Naše putovanie s pútnikmi zo Slovenska pokračovalo začiatkom minulého týždňa návštevou národného parku Murchinson Falls, ktorý sa nachádza na severozápade Ugandy. S rozlohou takmer 4000 km2 (pre porovnanie je takmer rovnako veľký ako Trnavský kraj) je najväčším národným parkom v Ugande. Murchinson Falls obýva 76 druhov cicavcov vrátane levov, leopardov, slonov, žiráf, antilop a iných. Zároveň tu poletuje až 460 druhov vtákov, jedným z nich je významný žeriav kráľovsky, ktorý zdobí ugandskú národnú vlajku. Všetky vymenované živé tvory sa nám podarilo vidieť, dokonca viackrát. Náš ranger, teda pán s puškou, ktorý nás v parku sprevádzal, nás označil za veľmi šťastnú skupinu, keďže vidieť leva alebo leoparda sa nepodarí každému. Videli sme teda takmer celú „BIG FIVE” —tak sa označuje súbor zvierat: lev, leopard, nosorožec, slon a byvol. Do zbierky nám teda chýba iba nosorožec, ktorý sa v tomto parku nevyskytuje a rovnako zebry, ktoré taktiež žijú na iných miestach.

Národný park samotný mi pripomínal omnoho lepšiu verziu našej ZOO. Zvieratá tam žijú slobodne vo svojom prirodzenom prostredí, ľudia sa na ne môžu prísť pozrieť a zároveň nežijú len tak nadivoko, teda neohrozujú okolité obyvateľstvo. V národnom parku sme sa nepohybovali svojvoľne a na pešo, ale s ozbrojeným rangerom sme absolvovali dve tzv. game drives, poobednú a rannú, kedy nás na veľkom 10-miestnom otvorenom Land Roveri v rámci troch hodín povozili po približne jednej štvrtine celého parku. Ako som už spomínala, okrem tých častejšie viditeľných zvierat ako žirafy, antilopy a paviány sa nám podarilo vidieť aj vzácnu rodinku levov, resp. dve matky s tromi deťmi, ako si spokojne odpočívali pod stromom. V okolí 100 metrov sa pokojne pásli antilopy. Zistili sme, že takto naoko v harmónii môžu žiť vtedy, ak má antilopa dostatočný náskok. Lev ju nestihne dobehnúť a zaútočiť. Preto ak chce lev v love uspieť, musí sa ku svojej koristi priblížiť nenápadne a v absolútnom tichu. Prišlo mi to zo strany antilop trochu ako provokácia, keďže dobre vedeli, do akej vzdialenosti sa môžu priblížiť. Svoju vzdialenosť sme poznali aj my—autom sme sa v úplnom tichu priblížili na cca 15 metrov. Neviem, či niekto z nás vtedy vôbec dýchal. Vedomie, že čokoľvek môže túto matku levicu naštvať a zaútočí na nás nám to asi nedovolilo. Pri rannej game drive sme okrem iného zažili krásny východ slnka, chutné raňajky priamo z auta s výhľadom na jazero Albert a pohľadom na leoparda pokojne odpočívajúceho na konári stromu. V diaľke sme ho spoznali podľa visiaceho chvosta, ktorý si všimol ako prvý nás ranger.

V národnom parku sme spali v typickom táborákovom ubytovaní v súlade s prírodou. Vopred sme boli upozornení, že nás cez deň prídu navštíviť paviány a divé prasiatka a v noci to môžu byť hrochy. Keďže hrochy sú agresívne a v Afrike vraj usmrtia najviac ľudí ročne (aspoň, čo sa štatistiky cicavcov týka), dostali sme zapracovanie, ako sa správať v ich prítomnosti. Hlavné je nespôsobovať paniku a všade chodiť s baterkou, keďže sa vyhýbajú svetlu. Hrochy prišli v noci jednu skupinu na okraji kempu naozaj navštíviť, ale dievčatám sa podarilo ich odplašiť z pohodlia svojej drevenej chatky, teda sme počas celého výletu neutrpeli žiadne straty na životoch.

Rovnako sme prežili aj stretnutie s obrovským krokodílom nílskym. Na malej výletnej loďke sme sa k nemu priblížili na 5 metrov, ale mal nás celkom v paži, keďže sa lodiam vo všeobecnosti vyhýba. Niektorým členom posádky však táto blízkosť nebola príjemná, preto sme ho len zdokumentovali a pokračovali v plavbe. Po Níle nás tri hodiny profesionálne sprevádzal veľmi priateľský kapitán Steve, pôvodom z Londýna. Oboznámil nás s lokálnou faunou a flórou a prezradil nám viacero lokálnych tajomstiev. Zaujímavosťou napríklad bolo, že na severnom brehu Nílu bolo zvierat omnoho viac ako na južnom, a to z dôvodu vojny medzi Ugandou a Tanzániou, ktorá prebehla v 70.tych rokoch v južnej strane parku a zahubila obrovské množstvo zvierat. Tak sa stalo, že z populácie 11 000 slonov zostalo 500, a ani za vyše 40 rokov sa populáciu nepodarilo vyrovnať. Okrem toho sme pochopili, kde sa celý ten čas skrývali hrochy, keďže sme ich nevideli počas jazdy autom. Celý deň si chladia telá v aj tak relatívne teplom Níle a na noc sa chodia napásť. Toto nočné obžerstvo mi niekoho pripomína… Keďže nevedia plávať, ich prítomnosť v rieke je indikátorom plytkej vody, najviac jeden meter. Je veľmi ťažké ich zachytiť fotoaparátom, keďže pod vodou bez nadýchnutia dokážu vydržať aj 5 minút a zvyčajne im nad hladinou trčia len dve uši, prípadne oči. 

Cieľom plavby bolo dosiahnuť pohľad na Murchinson Falls, teda vodopády, podľa ktorých dostal pomenovanie aj celý národný park. Murchinson Falls objavil v roku 1952 britský objaviteľ Samuel Baker, majú 43 metrov a pomenoval ich podľa Rodericka Murchinsona, vtedajšieho prezidenta britskej kráľovskej geografickej spoločnosti. Lepší pohľad na vodopády sa nám však naskytol až na ďalší deň, keď sme sa k nim priblížili zvrchu. Obrovský Níl sa na tomto mieste zužuje až do 6 metrov, prúd je teda veľmi silný a vidieť to mohutné množstvo vody narážať na kamene a vytvárať pritom dúhu bol pre nás priam spirituálny zážitok. 

Druhú časť týždňa sme s pútnikmi strávili v Kampale návštevou Sestier Dobrého Pastiera, ktoré sa starajú o chudobné slobodné matky zo slumov. O tom Vám však poviem až v ďalšom článku, keďže charakter tohto príbehu je úplne iný a dnes som už rozprávala dosť. 🙂