Zápisky od Sisky

Posledný týždeň bol najhektickejším, aký sme doposiaľ v Ugande zažili. Privítali sme skupinu desiatich pútnikov zo Slovenska, ktorých zaujímala Uganda ako taká, jej scenérie, ľudia, život, kultúra, ale aj projekt Slovenskej katolíckej charity. 

Prvých pár dní sme strávili v Kampale, hlavnom meste Ugandy, po stopách ugandských mučeníkov. Je to skupina 22 katolíckych a 23 anglikánskych kresťanských chlapcov, prevažne vo veku 14 – 30 rokov, ktorých popravili na príkaz kráľa Bugandy medzi rokmi 1885 – 1887, teda necelých 10 rokov po príchode prvých kresťanských misionárov do Ugandy. Ich príbehy sú veľmi silné. Hoci mali relatívne málo času na spoznanie kresťanskej viery, Boh sa ich dotkol takým hlbokým spôsobom, že sa rozhodli zomrieť za svoju novú vieru. Niektorí boli dokonca pokrstení len večer pred popravou. Kresťanskí misionári boli do Ugandy pozvaní na osobnú žiadosť kráľa Bugandy Mutesu v roku 1877. Stalo sa tak po silnom zážitku a rozprave s bádateľom Henrym Mortonom Stanleym, ktorého kresťanská viera zaujala, no zároveň dúfal, že by mu bieli kresťania z Európy pomohli brániť sa pred stále narastajúcim tlakom z Egyptu a naučili jeho ľudí písať a čítať. Zároveň by mu priateľstvo s bielymi prinieslo istý druh prestíže. Jeho syn, Mwanga, ktorý mal v čase nástupu na trón len 18 rokov, sa však cítil ohrozený stále narastajúcim počtom kresťanských veriacich. Začínali mať väčší vplyv na bežné obyvateľstvo ako moslimovia, ktorí boli do Ugandy privítaní v roku 1844 prostredníctvom Arabských obchodníkov zo severu a namiesto zúčastňovania sa na aktivitách paláca sa venovali duchovným prednáškam. Treba podotknúť, že všetci mučeníci boli kráľovské pážatá, ktoré časom kvôli svojej viere napr. začali odmietať poslúchať kráľa v jeho zvrhlých homosexuálnych praktikách. Na záver im dal kráľ ultimátum: buď sa zdajú svojej viery, alebo budú umučení a popravení. Možnosť rozhodnúť sa dostali v kráľovskom paláci, na mieste zvanom Munyonyo a popravení boli o niekoľko dní na popravisku vzdialenom asi 15 kilometrov pešo. Sem sa mali dopraviť po vlastných a kto nevládal, ťahali ho za nohy na chrbte — z tohto pochádza aj názov popraviska Namugongo, teda na chrbte. S našimi pútnikmi sme navštívili obe miesta, zúčastnili sa svätých omší, porozprávali sa s miestnymi sprievodcami, ale aj s kňazmi misionármi z Poľska, ktorí boli v Munyoyo až traja.

Naše kroky nasledovali k nám na sever do Adjumani, avšak keďže cesta k nám je dlhá, zastavili sme sa v mestečku Luwero, kde nás privítala miestna charita Caritas Kasanaensis, ktorou hlavnou misiou je starať sa o poľnohospodárov — vzdelávať ich v zlepšovaní pestovateľských metód, zvyšovaním výsledného množstva plodín, a teda minimalizovaním profitu, ale aj využívaní udržateľných spôsobov pestovania. Chariťáci pre nás pripravili výdatné raňajky a v sprievode miestneho pána farára nám predstavili svoje hlavné činnosti. Oblasť Luwero je veľmi plodná, pestuje sa tam káva, ananásy, kukurica, fazuľa, yams a iné plodiny. Vždy, keď s Jankou tadiaľ prechádzame autobusom, kúpime deťom zväzok ananásov, keďže nás jeden vyjde necelých 25 centov, omnoho menej ako u nás na severe. Chariťáci nás následne vzali na kávovú plantáž miestneho farmára, kde nám pán farmár ukázal, ako sa nový kávovník sadí, ako rastie, ako vyzerajú jeho kvety, plody, ako sa zberajú a následne spracovávajú. Priamo uňho doma sme si všetci jeho kávu a domov odišli s vrecúškami jeho Robusty. Bolo to veľmi milé. Na túto udalosť, teda privítanie väčšej skupiny belochov, sa zbehla zrejme väčšia rodina alebo susedia, lebo ľudí uňho na dvore bolo viac a veľmi radi sa s nami priateľsky pozdieľali. 

Po príchode do Adjumani dostali pútnici jednu noc na odpočinok a hneď ráno sme ich privítali u nás v centre. Spolu s kolegami a Jankou sme si privítali modlitby, lokálne piesne a príhovory. Nasledovala niekoľkohodinová prehliadka nášho centra, keďže centrum je veľké, práce veľa a naozaj rôznorodej a pútnici mali mnoho otázok. V rezbárskej dieľni bola možnosť zakúpiť si od našich šikovných chlapcov výrobky ako drevené naberačky, tácky, zvieratká rôzneho druhu či krížiky a kľúčenky. V krajčírskej dieľni si pútnici mohli dať ušiť oblečenie na mieru podľa svojho vlasného výberu a fantázie. V tento deň boli deti zo školy vypýtané skôr, aby mohli nejaký čas stráviť s pútnikmi, a tak náš program pokračoval rôznymi hrami a modlitbou svätého ruženca. Na záver pútnikov oficiálne privítali aj naše deti, a to takmer 1,5 hodinovým kultúrnym programom plným spevu a tanca, ktorý poctivo nacvičovali niekoľko dní.

Na ďalší deň nás čakali návštevy škôl a rodín detí z Adopcie na diaľku. Boli sme rozdelení do skupín po dvoch, ja s Jankou sme sa pridali ako tlmočníčky do slovenčiny, keďže nie všetci pútnici vedia po anglicky a spolu so sociálnymi pracovníkmi sme navštívili vždy jednu školu a dve rodiny. Stretnutia a poznatky boli pre pútnikov silné. Na vlastné oči videli, aké je to vyučovať v triede, kde je 100 a viac žiakov a že je to vlastne celkom jednoduché, lebo detí sú nesmierne disciplinované. V rodinách mali možnosť poznať domáce zázemie, vidieť, v akých skromných podmienkach žije miestne obyvateľstvo a ako si pestuje základné plodiny na nakŕmenie svojej často mnohopočetnej rodiny, keďže v Ugande je zvykom starať sa o deti svojich zosnulých príbuzných. Jedna staršia pani pútnička podotkla, že sa vďaka zadymenej kuchyni ocitla opäť vo svojom detstve, 60 rokov späť, kedy zvykla navštevovať svoju starkú. Zasmiali sme sa — stačí 60 rokov a Uganda bude tam, kde je Slovensko teraz. Kiežby. 

V piatok sme navštívili škôlku v Arre, ktorú Slovenská katolícka charita pomohla opraviť a počas plavby na Bielom Níle nás zachytil celkom silný dážď. Zmokli sme do nitky, uviazli v nejakej vysokej tráve, pokazil sa nám motor, ale vďaka pohotovým reakciám jedného z našich pútnikov, pôvodom z Chorvátska, sa motor podarilo rýchlo opraviť a dopravili sme sa do bezpečia. Vďaka Bohu, pútnici toto neplánované dobrodružstvo brali ako súčasť zážitku a nesťažovali sa ani nevytvárali zbytočnú paniku. Víkend sme strávili s deťmi v centre — bola možnosť oprať si oblečenie ručne, vyrobiť si arašidové maslo, ružence, náramky, uvariť posho a konalo sa aj futbalové derby medzi kolegami a pútnikmi. Kvôli nedostatočnému počtu hráčov na slovenskej strane sme s Jankou hrali s bielymi. V tíme sme mali aj niekoľko veľmi šikovných futbalistov a pán Chorvát bol dokonca bývalý reprezentant Chorvátska, no napriek tomu sa nám nepodarilo vyhrať, zápas skončil pre nás 3:4. Nevadí, ako pekne podotkla naša vedúca zájazdu, charitná manažérka, Afričania v zápasoch s bielymi už zažili veľa prehier. Je dobré, že aspoň raz vyhrali.

Pútnici s nami v centre strávili spolu päť dní a myslím, že sa im veľmi páčilo. Pohotovo nám pomohli viacero vecí z vlastných nákladov opraviť, vrátane elektriny v študovni a k srdcu im prirástli najmä naše deti, ktoré im na rozlúčku napísali a nakreslili listy. V Ugande strávia ešte ďalší týždeň a my dúfame, že bude rovnako príjemný a plný zážitkov, ako bol ten prvý.