Zápisky od Sisky

Z minulotýždňového výletu do národného parku Murchinson Falls sa dnes plynulo presunieme do druhej časti druhého týždňa s pútnikmi, a teda návštevy kampalských slumov. 

Náš kontakt s touto komunitou začal nenápadne, ešte v stredu neskoro večer, kedy sa nám po niekoľkohodinovej strastiplnej ceste podarilo doraziť do Kampaly, kde nás privítali Sestry Dobrého Pastiera (Sisters of Good Shepherd), misionárky, ktoré nám prichystali veľmi chutné jedlo a dokonca tortu na privítanie. Jedna z výnimočných vlastností Uganďanov/Afričanov je, že si vážia svojich hostí a príkladne sa o nich starajú. Pred výdatnou večerou sme mali možnosť zúčastniť sa súkromnej komornej svätej omše, keďže bol práve Sviatok Všetkých svätých, a to práve v kaplnke v ich misijnom dome. 

Na druhý deň sme sa v ich obrovskej obývačke stretli znova. Matka predstavená, Bibian, nám priblížila, že v misijnom dome sa nachádzajú len tri sestry a niekoľko noviciek. Ich hlavnou úlohou v Kampale je starať sa o slobodné matky žijúce v slumoch, ktoré predávajú svoje telo, aby si zarobili na jedlo a školské poplatky pre svoje deti. Tieto ženy zvyčajne pochádzajú z chudobných podmienok, z ulice, čo znamená, že v živote nemali pozitívny príklad dôstojného života a mali svoje deti relatívne mladé. Prostitúcia je pre nich jednoduchou zárobkovou činnosťou, avšak strácajú pri nej svoju hodnotu a dôstojnosť. Sestry Dobrého Pastiera týmto slobodným matkám poskytujú v prvom rade otvorenú náruč, pochopenie, prijatie, a potom psychologickú pomoc, duchovný sprievod a čo je veľmi dôležité v ich osobnom raste, vzdelávanie v oblastiach malého podnikania. Netreba si pod tým však predstavovať nič megalomanské—malé podnikanie znamená, že žena na trhu kúpi veľký trs banánov a potom ich vo svojom okolí predáva v menšom množstve. Prípadne kupujú čisté A4 papiere a vyrábajú z nich zošity na predaj a pre svoje deti. Niektoré z tých, ktoré so sestrami kráčajú už dlhšie obdobie a boli schopné sa oslobodiť od prostitúcie, dokonca šijú rôzne produkty a predávajú ich v malom obchodíku. Možností je mnoho. Finančná pomoc sestier spočíva v malých pôžičkách, napr. 15 eur, ktoré žena dostane na rozbehnutie svojho malého podnikania a neskôr má povinnosť vrátiť. Týmto spôsobom sa ženy nielen učia zodpovednosti, ale vďaka podpore zo strany sestier a inému charakteru práce je im prinavrátená ich dôstojnosť a opätovne nachádzajú svoju hodnotu. 

Ženy slobodné matky sa s nami prišli zoznámiť a spoločne si s nami zaspievali a zatancovali. Neskôr sme navštívili ich naozaj skromné príbytky v mestskom slume Katanga, v ktorom na území 1,5 km žije 20 000 ľudí. Tu sme prvýkrát videli chudobu takú obrovskú, ako nikde inde v Ugande. U nás na severe sa nežije jednoducho, ľudia žijú v skromných hlinených príbytkoch, avšak vidiecky spôsob života má jednu obrovskú výhodu, a tou je vlastníctvo pôdy, na ktorej si môžu dopestovať plodiny a z nich živiť svoje rodiny. V kampalských slumoch toto nie je možné. Jedinou výhodou slumov v Kampale (oproti napr. Nairobi) je, že sú popretkávané s bohatšími oblasťami, a tak ženy zo slumov často pracujú ako chyžné či pomocnice v domácnostiach bohatších rodín. 

V slume nás sprevádzali sestry a zaviedli nás do domácností niektorých zo žien. Boli to vlastne drevené alebo plechové búdky o veľkosti približne 1,5 x 2 metre, kde sa nachádzala jedna posteľ s kôpkou oblečenia a iných vecí. Kým sa ostatní neveriacky obzerali okolo seba, ja som si našla mačiatko a hrala sa s dievčatami. Všeobecná špina a zápach priviedli na tváre pútnikov však zamračené výrazy. Až neskôr jedna z našich pútničiek pri osobnej reflexii vyjadrila krásnu myšlienku: žena zo slumu, ktorá nás vítala do svojej domácnosti, sa pri tejto príležitosti krásne upravila a obliekla, bola hrdá na to, že už nemusí žiť s deťmi na ulici, že už majú svoju strechu nad hlavou a že jej deti chodia do školy. Tých 1,5 x 2 metra boli pre ňu obrovským úspechom. Možno sme jej mali ako skupina namiesto zamračených tvárí prejaviť viac podpory. Ja si tento obrovský úspech uvedomujem najmä v momentoch, kedy stretávam úspešných dospelých ľudí, o ktorých viem, že v slumoch vyrastali. Doteraz som mala možnosť o ich podmienkach v detstve len počúvať (boli to mimochodom krásne spomienky na detstvo plné radosti a kamarátstiev), no teraz som ich mala možnosť vidieť a bol to pre mňa úplne nový zážitok. 

Podporu, lásku a radosť zo života som intenzívne prežívala aj pri privítaní v miestnom Božom chráme. Pri ich speve a modlitbách som si uvedomila, že Boh miluje každú jednu z nich bez rozdielu a neopúšťa ich, nech sú akokoľvek na dne. Ich viera a hlboký vzťah s Bohom sú napokon jedným z kľúčových elementov na ich ceste z mizérie. Stretnutie so ženami a pánom katechétom sme kvôli náhlemu lejaku museli prerušiť. Neskôr sme sa dozvedeli, že chrám aj okolité domácnosti boli zaplavené. Darmo, aktuálne obdobie dažďov je vraj najsilnejšie za posledné roky a navyše, slumy, ale aj kampalské ulice všeobecne nemajú dobre vyvinutý systém odtokov dažďovej vody. 

V piatok, posledný deň pred odletom, sme sa s pútnikmi rozhodli viac oddychovať. Napokon, zážitkov a momentov, ktoré bolo treba spracovať, bolo neúrekom. Ideálnym miestom na spracovávanie nám pripadalo Viktóriino jazero v Entebbe, ktoré je s rozlohou 68 800 km2 (pre porovnanie: rozloha Slovenska je 49 035 km2) najväčšie v Afrike a tretie najväčšie na svete. Objavené bolo anglickým objaviteľom Johnom Spekeom ako jeden zo zdrojov Nílu a pomenované po vtedajšej anglickej kráľovnej Viktórii. Na pláži pri jazere sme si vychutnali krásne výhľady a posledný obed v Ugande.

Naši pútnici na ďalšie ráno opustili Ugandu a zažili nečakanú zástavku v Istanbule. Kvôli búrke v Európe im zrušili let do Viedne a odletieť sa im podarilo až o dva dni. Bolo to pre nich stresujúce, ale na druhej strane, kto by nechcel zostať zadarmo v luxusnom hoteli s wellnessom a masážami? Výlet za odmenu. My s Jankou sme, samozrejme, zostali v našej milovanej Ugande a trpezlivo čakali na druhú skupinu pútnikov, ktorá mala prísť hneď na druhý deň.