Zápisky od Sisky

Minulý rok som v Ugande strávila šesť mesiacov viac menej na jednom mieste, v centre Gift of Love pre HIV pozitívne deti, postavenom s finančnou pomocou Slovenskej katolíckej charity. Bol to čas ako z rozprávky. Spoznávala som funkcie centra, jeho ľudí a najmä deti, no okrem pár návštev miestnej základnej školy a pár úradov som nevytiahla päty z tepla domova. Žila som v chránenom prostredí.

Tentokrát sa mi vďaka EduPage podarilo navštíviť viacero miest, viacero škôl, viacero projektov a spoznať viacero ľudí, ktorí zasvätili svoj život pomoci druhým a najmä deťom a s pokojom v srdci môžem skonštatovať, že hoc je tento svet plný bolestivých udalostí, životných osudov a nepríjemných ľudí, vnímam aj obrovskú dávku lásky, pomoci a Božieho požehnania, a to aj na najvzdialenejších miestach. 

Na cesty do vzdialených miest som sa vydala spolu s Jankou, pre ktorú bol tento výlet maximálne spontánnym. Dve hodiny pred odchodom som sa jej opýtala, či náhodou nechce ísť so mnou na týždennú služobku a ona ihneď všetko zariadila, aby sa mohla pripojiť. Dvom sa predsa omnoho ľahšie cestuje. A že to bolo dobrodružstvo…

Našou prvou zástavkou bolo mesto Jinja na juhovýchode Ugandy, od Adjumani vzdialené takmer 550 km. Jinja je známa ako medzinárodné mesto, po Kampale druhé ekonomicky najstabilnejšie mesto, domov pre rôzne druhy priemyslu a mnoho obchodníkov najmä z Južnej Ázie a v neposlednom rade je lákadlom aj pre turistov, keďže leží na Viktóriinom jazere a práve tu pramení najdlhšia rieka sveta, rieka Níl. Zároveň boli na tomto mieste do jazera hromadne vyvážané telá nepriateľov štátu za vlády brutálneho prezidenta Idiho Amina, pôvodne vojnového generála. Jinja má naozaj čo ponúknuť. Našou destináciou však nebol Níl ani pakistanská výrobňa cukru, namierené sme mali do kongregácie Misijných sestier Kráľovnej apoštolov. V spoločnom dome sídli sedem sestier z Indie, jedna z Ugandy a jedna zo Slovenska, sestra Anička, vďaka ktorej sme mali možnosť spoznať činnosť ich kongregácie a zažiť naozaj inšpirujúce chvíle. Sestry tu spravujú v skutku výnimočnú školu, ktorá v sebe zahŕňa škôlku, základnú a strednú školu a základnú školu pre tzv. drop-outs, teda deti, ktorých rodičia si nemohli dovoliť platiť školské poplatky, a preto ich vyhodili zo školy. Škola je výnimočná najmä tým, že má až príliš nízke počty žiakov na triedu. V žiadnej triede by nemalo byť viac ako 25 žiakov, každý žiak má svoju lavicu, stoličku a poličku na knihy, triedy sú neskutočne udržiavané v čistote a žiaci dosahujú skvelé výsledky. Navyše je to jediná škola pre drop-outs, ktorú som zatiaľ mala možnosť spoznať. Sestry školu vedú príkladne, čiastočne z finančných prostriedkov kongregácie, ale najmä zo štedrej podpory jedného pána zo Španielska, ktorý má v Španielsku súkromnú medzinárodnú školu a peniaze, ktoré v nej zarobí, posiela do Ugandy. Ugandu dvakrát ročne navštívi, aby sa presvedčil, či je všetko so školou v poriadku. Týmto gestom zároveň dáva najavo, že mu záleží na kvalite vzdelávania a na deťoch, ktoré sa v škole vzdelávajú. Boh mi poslal do cesty Aničku úplne náhodne ako obrovské požehnanie. Pred odchodom na misiu do Ugandy pracovala v Nitre ako pani učiteľka a EduPage som jej teda nemusela nejako špeciálne predstavovať. Po peknom dni plnom spoznávania nových detí a nastavovania EduPage sme sa po ceste domov zastavili v neďalekej internátnej strednej škole, ktorá vyzerala typicky Ugandsky—800 detí v pár triedach, väčšina z nich býva v internáte, ktorý vyzeral ako vojenské kasárne. Čo ma šokovalo, boli vytlačené rozvrhy na nástenkách v každej triede, lebo boli generované EduPageom, ale túto školu som v databáze nemala. Hovorím si, že určite softvér upirátili. Nevadí, aspoň si môžu školy navzájom pomôcť a možno si ho v budúcnosti dokonca aj zakúpia. 

V Jinja sa nám napokon podarilo vidieť aj samotný Níl, a to vďaka bezchybnému ugandskému plánovaniu. Deň školenia v ďalšom meste totižto padol na moslimský sviatok Eid al-Fitr, teda záver ramadánu, ktorý vraj nikto nevedel dopredu predvídať, lebo sa riadi polohou a tvarom mesiaca. Môj kamarát Google má síce iný názor, ale nebudem sa hádať. V Jinja sme teda zostali o deň dlhšie a sviatok sme oslávili na brehu najdlhšej rieky sveta. 

Do nasledujúceho mesta Tororo, približne 120 km severne od Jinja, sme sa vydali minibusom matatu, ktorého kapacita 13 pasažierov bola pravidelne prekračovaná na 20. Sardinky v oleji sa na ugandských deravých cestách v tých stiesnených podmienkach dosť poobíjali. Janka skončila s hrčou na čele, ja s obrovskou modrinou na ľavom stehne. Do Tororo sme prišli po 19:00, takmer za tmy. Božia prezieravosť sa opäť prejavila v momente, keď sme sa snažili nájsť kňaza, Fathra Centuria, ktorý bol mojim hlavným kontaktom. Father bol v komunikácii dosť striedmy a ja som netušila, kde budeme spať, čo budeme jesť, kde bude školenie ani koľko príde ľudí, lebo na tú otázku som dostala jednoduchú odpoveď many, many (veľa, veľa). Na otázku, kde sa stretneme, som dostala odpoveď v podobe názvu Great Aubrey. Mapy mi ani za všetky drobné nevedeli napomôcť, či je Great Aubrey škola, nemocnica alebo pamätník. Isté je, že keď je sme tam prišli, Father tam nebol, lebo mi pár minút pred volal priamo zo svätej omše, že práve slúži a že niekto nám určite pomôže. Do Great Aubrey, čo sa nakoniec ukázalo ako škola, sme dorazili práve v momente, keď z nej odchádzal jeden pán, ktorý tiež hľadal toho istého kňaza. Strážnik nás automaticky posadil k nemu do auta a my sme šli. Až spätne sme si uvedomili, že sme celkom naivné. Z pána sa však vykľul veľmi milý 33 ročný diecézny právnik, ktorého čakal na druhý deň súd o pozemky. Na kňaza sme spolu čakali ešte ďalšie dve hodiny, počas ktorých nám porozprával o histórií Ugandy od jej nezávislosti v roku 1962. Uvedomila som si, že mať kamoša právnika sa nám v budúcnosti možno zíde. Čakali sme v kňazovom dome, ktorý bol uprostred ničoho, ponorený do veľkej tmy a tam sme si opäť uvedomili, že ak by nás niekto niekde zakopal, stopy by neostali žiadne. Všetko s humorom, samozrejme. 

(V škole sa práve v deň školenia darovala krv červenému krížu.) 

Školenie na druhý deň však dopadlo výborne. Personál školy bol pripravený, dostali sme k dispozícii projektor aj celú počítačovú miestnosť. Škola bola založená Fathrovou sestrou, ktorá bola HIV pozitívna a jej snom bolo založiť školu pre HIV pozitívne deti. Dnes sa v škole vzdeláva možno aj 3000 žiakov na všetkých úrovniach—v škôlke, v základnej a strednej škole. Sestra už, bohužiaľ, zomrela na AIDS, ale školu spravuje Father Centurio a jeho zmysel pre humor mu pomáha znášať dennodenné nástrahy a vytvára medzi kolegami a študentami príjemnú atmosféru. 

O týždeň neskôr som navštívila opačný koniec krajiny, kde som mala možnosť spoznať iného zábavného kňaza, ktorému záleží na vzdelávaní, no o tom poviem zas v ďalšom príspevku. Dôležité je, že mi táto možnosť cestovať po krajine otvorila oči a pomohla uvedomiť si, že vo svete existuje toľko lásky, toľko nezištnej pomoci a bežný človek o tom ani len netuší. Zároveň som si potvrdila, že miestni, hoci sú chudobní a jednoduchí, nečakajú na spásonosnú náruč bielych, ale sú schopní si pomáhať aj sami, svojim tempom a spôsobom, ale jednoznačne posúvajú ugandskú spoločnosť vpred.