Zápisky od Sisky

Božie cesty sú nevyspytateľné a mám pocit, že v Ugande to platí viacnásobne. Počas môjho šesťmesačného pobytu v Ugande minulý rok sa mi s Božou pomocou podarilo rozbehnúť jeden nový pekný projekt—detský domov, v ktorom môžu vyrastať opustené deti a siroty, ktoré nie sú HIV pozitívne. Takých je tu tiež veľa. Nízka gramotnosť a nedostatok vzdelávacích príležitostí spôsobuje, že sa tu stále rodí veľa detí, ktoré zostávajú len tak na pospas—postará sa o ne stará mama, strýko, teta, ktorí však sami majú málo. Ženy sú stále podriadené mužom, svoju hodnotu vidia iba v manželstve a materstve, no ak ich jeden muž opustí a nájdu si nového, ktorí im povie, že ich s deťmi nepríjme, niektoré nemajú problém opustiť svoje deti, aby mohli žiť s novým mužom. A tak sa rodia nové deti, ktoré vyrastajúc v tomto prostredí veria tomu, že takéto nastavenie života je v poriadku. Ľudia, ktorí majú o tejto problematike málo naštudované a zažité sa často pýtajú, prečo veľké neziskovky míňajú toľko peňazí na starostlivosť o tieto deti, zatiaľ čo by mohli jednoducho zakázať ženám mať ďalšie deti. Pýtam sa samej seba… dá sa žene, ktorá nemá lásku sama k sebe a svoju hodnotu vidí v mužovi a v deťoch zakázať, aby mala deti? A k tomu ešte treba doplniť, že dieťa je vnímané ako dar od Boha a väčšina populácie je kresťanská. Možno by sa to dalo, ak by ugandská vláda vydala zákon o 1 dieťati, ako to bolo do roku 2016 v Číne. Avšak to by v tej vláde museli byť neskorumpovaní zástupcovia, ktorým záleží na osudoch chudobného obyvateľstva. Jedinou cestou preto zostáva vzdelávať a vzdelávať najmä mladé dievčatá a ženy, aby za pár pekných slov nenaleteli len tak hocikomu a hlavne, aby videli svoju ľudskú hodnotu v prvom rade v samej sebe.

So snahou pomôcť opusteným deťom a sirotám ma Gitka, laická misionárka a zakladateľka centra pre HIV pozitívne deti, ešte na začiatku môjho pobytu minulý rok poprosila, či by som nebola schopná zohnať niekoľko tisíc eur na vybudovanie domu pre tieto deti. Keďže beriem svoje úlohy zodpovedne, napísala som ihneď pár známym, o ktorých som vedela, že by mohli mať peniaze, či by nemali záujem pomôcť. Pár týždňov som zostala bez pozitívnej odpovede a už keď som začala premýšľať nad inými spôsobmi, ako zohnať peniaze (napr. verejná zbierka), ozvala sa mi spolužiačka z Univerzity v Exeteri (Spojené kráľovstvo), ktorej brat je aktuálne futbalistom v anglickej Premier League a jej ocino Marcos je bývalým futbalistom, že práve on by mal záujem si so mnou zavolať a dozvedieť sa viac. Od radosti som skákala dva metre do výšky. Tento hovor nemusel nič znamenať, samozrejme, ale bola to malá iskierka nádeje. Marcosa zaujímali údaje o Ugande a konkrétnej oblasti Adjumani, o Gitke, o deťoch, o financiách… na záver priznal, že sa už 3 roky modlí k Bohu, aby mu poslal niekoho z Afriky, ktorého by mohol finančne podporiť za nejakým rozumným cieľom a že na deťoch mu veľmi záleží, lebo deti sú nevinné a nemôžu za to, v akom prostredí vyrastajú. Hovorím si, wow, v Ugande sa niekto modlí za pomoc a v Európe sa niekto modlí za projekt v Afrike, dokonalé spojenie. Boh je úžasný. Absolútne nepochybujem o jeho cestách, hoc môžu byť niekedy tŕnisté a plné bolesti. 

A tak sa stalo, že nám Marcos poslal prvých pár tisíc a začali sme stavať. Gitka tu žije už 13 rokov, pozná mnohých ľudí a ľudia poznajú ju. Prebrala teda úlohu stavbyvedúcej a mojou úlohou bolo viesť tok financií, koľko sme minuli na aké položky a informovať o tom Marcosa. Stala som sa hlavným spojovníkom a ním som doteraz. Vnímam to ako obrovské požehnanie, že som s Ugandou mohla zostať v spojení aj po ukončení môjho dobrovoľníckeho pobytu cez Slovenskú katolícku charitu, pretože na tomto mieste som získala mnoho lásky, prijatia, viery, radosti, ale aj obrovský zmysel v živote—pomoc druhým a najmä deťom, ktorým mojich pár eur dokáže zmeniť život. 

Spoločnou snahou sme postavili dom, v ktorom aktuálne býva 15 detí, 9 chlapcov a 6 dievčat, vo veku od 4 do 15 rokov. Tu má každé dieťa svoju posteľ, dostávajú pravidelnú stravu a čo je najhlavnejšie, môžu bez akýchkoľvek problémov chodiť do školy a vzdelávať sa. Od svojich vychovávateľov dostávajú pozitívny príklad dospelých ľudí, keďže na miestach, kde žili, to boli často problémy s alkoholom, financiami, jedlom a o škole mohli len snívať. Tu môžu byť tými, kými majú byť—deťmi, ktorých jediné starosti sú robiť si domáce úlohy, pomáhať s domácimi prácami—ponosiť vodu, oprať si oblečenie, poupratovať dvor, pokosiť a v neposlednom rade sa hrať. 

(Naše deti v tričkách, ktoré nám venoval slovenský influencer GoGoManTV.)

Na tomto mieste by som rada poznamenala, že sa medzi dospelými nájde mnoho mnoho zodpovedných mladých rodičov, ktorí sa o svoje deti príkladne starajú a nepotrebujú akúkoľvek pomoc, práve naopak, pomáhajú druhým. Často sú to ľudia, ktorým v detstve niekto pomohol a oni sa teraz snažia tú pomoc odovzdať ďalej. Uganda teda nie je odkázaná na našu službu, ale takýto druh pomoci jej môže pomôcť rýchlejšie sa postaviť na vlastné nohy a najmä mnoho detských a ľudských osudov môže dopadnúť úplne inak. 

Dôvod, prečo vlastne píšem tento článok je, že nás minulý víkend navštívil Marcos s kamarátom Carlom. Túto návštevu sme plánovali už od minulého júla, kedy sme začali spolupracovať, no kvôli Marcosovej pracovnej vyťaženosti sa podarila až teraz. Marcosa s Carlom sme spolu s Jankou stretli po ich príchode v Kampale, v hlavnom meste Ugandy a spolu sme cestovali na sever. Požičali si najlepšie auto z požičovne, teda sme si prvýkrát s Jankou pripadali ako tí bohatí belosi, o ktorých tu každý hovorí. Tak sa v prvé momenty správali aj Marcos a Carlo—chlapcovi na ulici dali keksíky, fotili si miestnych ľudí a vtedy sme si s Jankou uvedomili, že príprava, ktorú nám Slovenská katolícka charita dala pred odchodom, mala obrovské opodstatnenie. Spolčnými silami sme dvom nováčikom vysvetlili, že ak chce človek v Ugande zapadnúť a nebyť vnímaný ako chodiaca peňaženka, mal by sa trochu pokoriť. Neobliekať sa výstredne do značkového oblečenia, nenosiť drahé hodinky či šperky, neponúkať náhodným ľuďom a deťom na ulici peniaze či sladkosti, lebo týmito činmi poukazuje na to, že má peniaze, čo je tu vnímané, že je niečo viac ako miestni. Snažíme sa o pravý opak, pretože predsa sme všetci len ľudia, nikto nie je viac či menej, a tak napr. ja nosievam na krku namiesto zlatej retiazky s krížikom, ktorý som dostala pri narodení, ruženec z obyčajných plastových goráliek a na ruke mám namiesto hodiniek tzv. African watch, ktoré mi deti vyrobili z kokosového listu. Práve tieto hodinky mi vždy pomôžu priblížiť sa novým ľuďom na akomkoľvek mieste, lebo z detstva si ich pamätajú a často sú začiatkom konverzácií o tom, čomu sa v Ugande venujem. O fotení miestnych a ich príbytkov platí asi to isté, čo by platilo v Európe—ani nám by sa nepáčilo, ak by niekto len tak zastal s autom pred našim domom a fotil si ho, prípadne ak by niekto išiel po ulici a kameroval si nás alebo si robil fotky našich detí. Opýtať sa, či si môžem niečo odfotiť, je preto vždy na mieste a v 99% prípadov ľudia odpovedajú kladne. S fotkami nemajú problém, iba s nezdvorilosťou. To píšem do tohto článku zámerne—ak by ste sa niekedy vydali do Afriky, aby ste sa vyhli prípadným nepríjemnostiam s miestnym obyvateľstvom. Stále je to obyvateľstvo, teda ľudia, ktorí majú svoju hodnotu a svoje ľudské práva. To, že sú iní, neznamená, že sú horší alebo lepší. 

Marcos a Carlo zobrali tieto úvodné školenia s obrovskou pokorou a boli otvorení ďalším. Celkovo sa snažili zapadnúť a pochopiť miestne obyvateľstvo, nie ho odcudzovať. Marcos pochádza z Brazílie a predtým, ako sa stal futbalistom, žil vo veľmi chudobných podmienkach. Veľa miestnych vecí a detí mu preto pripomínali jeho vlastné detstvo. Nemal problém si s deťmi zatancovať, posrandovať, vyrábať ružence či učiť chlapcov, ako najlepšie triafať góly do brány. Všetky deti si ho ihneď obľúbili. Samozrejme, obaja deťom priniesli oblečenie aj hračky, ale tie sa šupli do skladu pre neskoršie použitie. Deťom a ľuďom tu nezáleží až tak na tom, či im dáte niečo materiálne (samozrejme, za jedlo sú vždy vďační), ale či ste schopní rešpektovať ich ako ľudí a nájsť si k ním cestu, venovať im svoj čas. To, že máte titul alebo peniaze z vás nerobí ľudí. Ľudskosť spočíva vo vašom vnútri a práve tá je tu hlavným platidlom.

Spoločne sme teda strávili jeden pekný víkend. Marcos a Carlo mali možnosť spoznať projekt, naše deti, našich miestnych, náš kostol a celé toto prostredie v nich zanechalo hlboké zážitky. Obaja už teraz vedia, že sa chcú do Ugandy v budúcnosti opäť vrátiť a priniesť ďalších členov rodiny. Vediac, že majú možnosti a finančné prostriedky, chcú pomáhať a zveľaďovať projekt, ktorý sme spolu začali budovať a ja sa už teraz teším na to, čo má Boh pre nás na tejto ceste pripravené.