Každý človek podvedome túži na tomto svete zachovať niečo trvácne. Niečo, čo by tu po nás zostalo, čo by nás pripomínalo, podľa čoho by si nás ľudia pamätali aj vtedy, keď tu už nebudeme. Rovnako je to aj s nami dobrovoľníkmi v Ugande. Slovenskí dobrovoľníci sa v centre striedajú často na polročnej báze, teda pamätníci, ktorí sú tu od vzniku centra, si na niektoré mená belochov a belošiek už ani nespomenú. Rovnako je to s deťmi, ktoré si dobrovoľníkov pamätajú lepšie, ale mávajú výpadky.
Poslednú nedeľu sme sa však stali súčasťou niečoho veľmi krásneho, vďaka čomu si nás niektoré z detí budú pamätať už navždy. Stali sme sa krstnými matkami, a to rovno spolu piatim deťom. Janka si vybrala najmenšieho trojročného miláčika. Vraj, ak mu nemôže byť matkou biologickou ani adoptívnou, bude aspoň krstnou, čo je pre ňu veľká česť. Ja som si tiež vybrala. Najradšej by sme boli krstné všetkým 10, ktoré v ten deň krstili, ale úprimne, pri počte detí 56 vám prirodzene niektoré prirastú k srdcu viac, najmä, keď s vami trávia čas každý deň rôznymi hrami.
Krst sa tu nedeje veľmi často a krstia sa nové deti, ktorých príbuzní nám povolia ich pokrstiť, pokiaľ zatiaľ pokrstené nie sú. Teda to, že sme túto možnosť dostali, je celkom výnimočné, hoci nie sme jediné biele krstné deťom z centra.
Krst prebehol počas prvej svätej omše v nedeľu, ktorá sa pravidelne celebruje v madi. Neprebehol však len krst, ale aj prvé sväté prijímanie a potom znovuprijatie do cirkvi. Adepti na krst a na prvé sväté prijímanie boli všetci oblečení do jednoduchých bielych šiat a košieľ ušitých na mieru v našich dielňach našimi krajčírkami a spoločne vyzerali ako malí anjelikovia, nevinní a krásni. Hotový anjelský zbor.
Prvý z obradov bol krst. Všetci deti čakajúce na oficiálne prijatie do cirkvi sa postavili dopredu a krstní rodičia za nich. Okrem nás boli krstnými aj miestni—členovia speváckeho zboru, katechét alebo vychovávatelia. Pán farár sa modlil v madi a opakovali sa sľuby, počas ktorých som prirodzene nič nerozumela, tak som sa len modlila, aby Pán požehnával všetky pokrstené deti a sprevádzal ich na ceste životom v akýchkoľvek ťažkostiach. Následne sa mazali olejom, najskôr na hruď, potom po krste vodou aj na čelo. Áno, krstilo sa aj vodou a dve z mojich detí som si musela zdvihnúť, keďže boli oproti krstiteľnici príliš malinké. Na záver sa všetkým deťom zapaľovali sviečky a prišlo finálne požehnanie, detí a krstných rodičov. Počas celého obradu sme si s Jankou vymieňali letmé pohľady plné vlhkých očí. Obrad prijatia našich detí do cirkvi bol krásny a my sme boli skutočne dojaté, že môžeme byť osobne súčasťou a zrejme aj vďaka tomu, že týmto obradom z nás v Ugande zostane malá časť už navždy, keďže si deti svoje krstné budú určite pamätať.
Po krste prišiel obrad prvého svätého prijímania. 11 starších detí bolo zavolaných dopredu, kde sa im zapálili sviečky a vyslovili sľuby. Tento proces mi oproti slovenskému 1. sv. prijímaniu pripadal veľmi krátky, ale hriala ma predstava, že sa deti posledného pol roka pravidelne a poctivo pripravovali na prvé prijatie Ježiška pod vedením miestneho katechéta, teda si určite uvedomovali významnosť situácie. Hneď po nich prišlo vpred niekoľko miestnych žien, o ktorých nám pán farár povedali, že istú dobu neprijímali Ježiška a teraz sa rozhodli k nemu vrátiť. Nebola som si istá, čo presne sa tým myslelo, ale pripadalo mi to ako znovuprijatie do cirkvi, keďže tu v Ugande má človek možnosť vybrať si či už viacero kresťanských denominácii alebo islam, teda sa dámy asi rozhodli vrátiť sa ku katolíckej cirkvi. Na záver sme Ježiška v podobe chleba a vína prijali všetci spolu, avšak prvoprijímajúce deti boli prvé, za nimi znovuprijímajúce dámy a na záver my, ostatní štamgasti. Po svätej omši sme sa s našimi deťmi pred oltárom pofotili, aby sme si tieto chvíle navždy zvečnili aj do fyzickej podoby.
Po svätej omši sa však u nás v centre nič očividné nedialo. Deti sa prezliekli do bežného oblečenia a začala sa normálna nedeľa. Žiadne stretnutia rodín, torty a koláče, ako to zvykneme robiť na Slovensku. Mala som však pocit, že sa predsa len niečo zmenilo. Moje tri deti začali medzi sebou pociťovať istú súdržnosť, keďže ich spája jedna krstná mama. Tým nechcem povedať, že deti v centre sa k sebe nesprávajú súdržne, práve naopak, ale tentokrát to bolo predsa len o niečo špeciálnejšie. Dohovárala som im, aby na seba dávali pozor, keď tu nebudem. Zároveň si uvedomujem, že s týmto statusom prichádzajú isté milé povinnosti a ja túžim byť mojim deťom príkladom vo viere a nábožnosti a viesť ich k neustálemu prehlbovaniu si vzťahu s našim Nebeským Oteckom. Viem, že to nebude ľahké, keďže budem väčšinu môjho budúceho času mimo Ugandy, ale verím, že to nie je nemožné. Navyše, čo najviac môžem pre nich spraviť, je sa za nich modliť a vyprosovať im požehnanie. Aby neochabovali v modlitbe ani ony, vyrobilai som im s pomocou iných detí ružence v rovnakej farbe, ktoré ich budú spájať minimálne dovtedy, kým ich nestratia alebo nezničia, keďže ich teraz hrdo nosia na krkoch. Dôležitejšie je však to pomyselné puto, ktoré ich bude navždy spájať a omnoho viac to, že sú súčasťou cirkvi a dostali dar viery, ktorá ich, som si istá, v ich neľahkých osudoch určite nejedenkrát podrží.
Tak ako krstná matka máš aj povinnosti a sľuby... ...
Celá debata | RSS tejto debaty