Zápisky od Sisky

Mesiac strávený s pútnikmi zo Slovenska je úspešne za nami. Boli to naozaj intenzívne a vyčerpávajúce štyri týždne, no zároveň obohacujúce, plné zážitkov a nových skúseností. Mali sme možnosť vidieť obrovskú časť Ugandy a strávili sme veľa času obklopené slovenskou spoločnosťou, teda nám často ani nepripadalo, že by sme boli v Ugande.  

Program druhej skupiny pútnikov začal rovnako ako tej prvej. Návšteva ugandských mučeníkov v Munyonyo a Namugongo v okolí Kampaly a potom presun na sever k nám do centra. Pri návšteve rodín mali pútnici možnosť vidieť, ako žijú miestni vidiečania. Podmienky, ktoré mne a Janke už pripadajú bežné, teda malé hlinené domčeky bez okien postavené do kruhu, kuchyne pozostávajúce z kotlíkov a uhlíkov, solárne panely, ktoré nahrádzajú absenciu elektrického vedenia a nabíjajú baterky a mobilné telefóny, ak ich rodina vlastní, sa pútnikom často zdali nedôstojné. S mojou skupinou sme navštívili mladú vdovu, ktorej manžel zomrel na HIV a vychováva sama štyri deti. Jeden z jej synov sa k nám tento rok dostal do centra a konečne som mala možnosť pochopiť, prečo je taký šikovný a darí sa mu v škole, teda okrem prirodzenej inteligencie, ktorú v bunkách určite má. Hoci je matka už päť rokov vdova, príkladne sa o svoje deti stará a dbá o to, aby chodili do školy a učili sa, hoci ju to stojí veľa námahy. Tu je vidno rozdiel medzi jej chlapcom a inými sirotami, o ktoré sa starala blízka rodina a neumožnila im chodiť do školy. Sú výrazne pozadu.

V centre pútnici strávili niekoľko pekných chvíľ s našimi kolegami a deťmi. Hrali futbal, vyrábali ružence a náramky, snažili sa poraziť deti v pexese či stavali ZOO z kociek LEGA. Deti si ich svojim poslušným správaním a prirodzenou radosťou veľmi rýchlo získali. Práve čas s nimi hodnotili pútnici ako výnimočný a nezabudnuteľný. 

V druhom pútnickom týždni sme sa spoločne s pútnikmi presunuli na juh Ugandy až pod rovník do národného parku Queen Elizabeth. Nachádza sa v hornatej oblasti, v okolí vulkanických pohorí a dažďových pralesov. Bolo tam chladno a dosť pršalo. Bola to úplne iná Uganda ako tá, ktorú poznáme zo severu, teda horúca, malarická, s prašnou oranžovou hlinou. V Queen Elizabeth sme mali naozaj program plný zážitkov. Zážitkové bolo už samotné ubytovanie, ktoré bolo v bezprostrednej blízkosti prírody a v noci sa nám pred terasou premávali hrochy a slony omnoho častejšie a viac ako v Murchinson Falls. Chatky mali vybudované betónové základy a polky stien, zvyšok bol doplnený sieťkami, slamou a bavlnenou textíliou. Sprcha bola súčasťou, no nebola prestrešená, teda sme sa každý večer sprchovali pod hviezdnou oblohou. 

Čo sa týka fauny a flóry národného parku Queen Elizabeth, bola dosť podobná Murchinson Falls, hoci chýbali žirafy, no zato bolo prítomných omnoho viac slonov, snáď na každom kroku a zrejme aj viac levov. Jeden veľký rozdiel bol v prístupe sprievodcov. Do parku sme vstupovali v autách bez rangera, teda ozbrojeného domáceho pána, ktorý nás mal v prípade potreby ochrániť a naši šoféri si dovolili prísť k zvieratkám omnoho bližšie, najmä k nebezpečným mačkovitým šelmám. Tak sa stalo, že sme zaparkovali ihneď pod stromom, na ktorom pokojne odpočíval leopard alebo päť metrov od niekoľkočlennej rodinky levov, v ktorej bol otec, dve matky a päť detí, najmenšie z nich polročné levíčatko, ktoré sa stále chcelo hrať a do každého zapáralo. Levy boli pokojné, zrejme najedené, väčšinu času ležali a spali. Niekedy sa nám s nimi podarilo nadviazať niekoľkominútový očný kontakt a vtedy sme premýšľali, čo im ide hlavou a či sa na nás nechystajú zaútočiť. Mimochodom, fotky mačičiek nie sú moje. Urobila ich priateľská študentka medicíny z Holandska, ktorá po desaťtýždňovom študijnom pobyte cestovala sama, a tak sme sa skamošili a robili si navzájom spoločnosť. 

Okrem zvierat sme sa na juhu Ugandy dozvedeli, ako sa zo špeciálnych Matoke banánov vyrába domáci destilát a pivo a tiež, ako sa pestujú, zbierajú, sušia, spracovávajú a pražia kávové zrná. Prehliadku cez vlastné plantáže nám urobil šikovný mladý pán podnikateľ, ktorý okrem plantáži vlastní aj niekoľko chatiek v prírode, ktoré prenajíma turistom, ďalej robí turistického sprievodcu, pestuje banány a kávu, ktoré spracováva a predáva. Jeho plánom na najbližšie roky je založiť štátom uznávaný kurz pre pestovateľov kávy. Zaujal nás svojou vynaliezavosťou a usilovnosťou. 

Čerešničkou na torte programu v národnom parku bola pre nás s Jankou ranná návšteva dažďového pralesa za účelom vystopovať šimpanzy, ktoré sa skrývali vysoko v korunách stromov. Sprevádzali nás miestni sprievodcovia s ozbrojenými vojakmi, keďže obyvateľstvo dažďového pralesa zahŕňa aj nebezpečné šelmy či plazy. Pobyt v dažďovom pralese bol magický. Bolo tam naozaj vlhko, pôda premoknutá, stromy obrastené machom a vzduch svieži ako po daždi. Kde tu poletovali farebné motýle. Cestou z pralesa sme si porovnávali fotky šimpanzov fotené cez ďalekohľad, keďže inak to nešlo a prežúvali čerstvé čajové listy z čajových plantáží. 

Predposledný deň púte sme sa presúvali do Kampaly priamo cez rovník, kde sme sa zastavili na neskorý obed a fotku s pomyselnou rovnobežkou. Pri fotení sme zapózovali niekoľkým skupinám miestnych, ktorí sa rovnako prišli odfotiť a keď zbadali bielych, využili situáciu. Zrejme pre nich fotka s bielym na rovníku znamenala dve muchy jednou ranou.

Deň pred odletom sme strávili v Kampale—v slumoch so Sestrami Dobrého Pastiera, nákupmi na miestnych trhoch a v mešite. Program bol nabitý a rozmanitý, a tak pútnici odchádzali v nedeľu ráno, hoci unavení, no veľmi spokojní a naplnení, plní nezabudnuteľných zážitkov. Odletieť domov sa im v porovnaní s príchodom k nám podarilo bez problémov a my sme rady, že sme tento mesiac prežili v zdraví a psychickej pohode. Zo zážitkov a spomienok budeme ešte istú dobu čerpať. Po príchode k nám na sever sme si však uvedomili, že platí staré známe: všade dobre, doma najlepšie, keďže nikde v Ugande nám nie je tak dobre ako v blízkosti našich kolegov a detí, ktoré nás po týždňovom odlúčení celý deň objímali.