9. októbra sme spolu s domácimi vybehli do ulíc oslavovať ugandskú nezávislosť, ktorú získala pred 61 rokmi, konkrétne 9. októbra 1962. Hoci žijeme na chudobnom severe, kde je život veľmi pokojný, lebo sa tu takmer nič nedeje, oslavy nezávislosti boli naozaj veľkolepé. Preto som sa rozhodla tejto výnimočnej udalosti a Ugande ako-takej venovať jeden krátky článok.
Uganda je vnútrozemský štát nachádzajúci sa vo východnej Afrike, hraničiaci s Južným Sudánom, Demokratickou Republikou Kongo, Rwandou, Keňou a Tanzániou. Štátnym zriadením je to prezidentská republika, na jej čele stojí už 37 rokov Yoweri Museveni. Pozostáva z približne 56 kmeňov, ktoré hovoria svojimi vlastnými jazykmi a majú mierne kultúrne odchýlky. Aj preto je oficiálnym jazykom Ugandy angličtina, ktorá všetkých spája. Swahličina je druhým oficiálnym jazykom, avšak ňou sa dorozumie len približne 70% obyvateľstva. Politická situácia v dnešnej Ugande sa zdá byť pokojná, no nie vždy to tak bolo.
Územie dnešnej Ugandy bolo po celé stáročia osídľované rôznymi kmeňmi, z ktorých najpočetnejší boli Bantuovia. Živili sa najmä pestovaním plodín a chovom dobytka. Obyvateľstvo bolo primitívne a väčšina histórie je založená na ústnom podaní. Neexistujú preto žiadne konkrétne listiny, ktoré by potvrdzovali prítomnosť a aktivitu konkrétnych kmeňov v konkrétnych oblastiach. Začiatkom 19. storočia sa o Ugandu a o Afriku celkovo začali zaujímať iné štáty a kontinenty — obchodníci z krajín blízkeho východu a kolonizátori z Európy. Európsky kolonizátori si počas Berlínskej konferencie 1884-85 rozdelili celé územie Afriky. Toto rozdelenie poznáme v angličtine pod názvom Scramble for Africa. Európania týmto nedefinovali len svoje územia vplyvu, ale určili aj hranice novovzniknutým územiam, neberúc ohľad na kultúrne alebo etnické rozdelenia populácie. Výsledkom toho je, že ľudia z jedného kmeňa žijúceho na hraniciach žijú vo viacerých krajinách, napr. náš kmeň Madi žije na severe Ugandy a na juhu Južného Sudánu. Rozdelené boli všetky krajiny, okrem dnešnej Etiópie a Libérie, ktorým sa krvopotne podarilo bojovať s kolonizátormi a zachovať si nezávislosť.
Uganda sa dostala do vplyvu Britského impéria a stal sa z nej Ugandský protektorát, skladajúci sa zo štyroch kráľovstiev: Buganda, Toro, Ankole a Bunyoro. Štatút protektorátu pomohol Ugande zachovať si určitý stupeň samosprávy, ktorý by bol inak pod úplnou koloniálnou správou obmedzený, ako sa to stalo napr. v Keni. Pozitívne alebo negatívne následky britského kolonializmu by boli na celý osobitný článok, spomeniem preto len jeden, a síce Britské impérium podporovalo viac obchod s Európou a Áziou, teda vývoz mimo Afriky. Vyvážala sa najmä bavlna, čo urobilo z Ugandy krajinu závislú na zahraničnom obchode a dopytu z cudzích, vyspelejších krajín.
V 2. polovici 20. storočia začala africká dekolonizácia. Uganda získala svoju nezávislosť 9. októbra, 1962, kedy sa z nej stala prezidentská republika. Prvé parlamentné voľby sa konali v apríli toho istého roku, vyhrala strana Uganda People’s Congress (UPC) pod vedením Miltona Oboteho, skúseného politika a výborného rečníka. Prvých pár rokov bolo všetko v zjavnom poriadku, Uganda mala koalíciu zloženú z dvoch politických strán, pričom druhá strana Kabaka Yekka reprezentovala najväčšie zo štyroch kráľovstiev, Bugandu, ktorého kráľ Mutesa II pôsobil ako prezident Ugandy. O štyri roky neskôr, po rôznych nepokojoch a konfliktoch, zvrhol Obote Mutesu z prezidentskej stoličky a zaviedol v Ugande diktátorský režim s vládou jednej oficiálnej strany, tej svojej. Obote zaviedol zdanlivo socialistickú politiku, v rámci ktorej krajina trpela silnou korupciou, nedostatkom potravín, trpela aj populácia a mnoho nepriateľov režimu bolo odstránených.
V roku 1971 bol Obote zvrhnutý jedným zo svojich vojenských generálov. Idi Amin bol výborný generál, avšak chýbalo mu všeobecné vzdelanie, politické cítenie a zrejme aj sedliacky rozum. Vládol diktátorsky, na udržanie moci používal armádu, odstránil každého, kto sa mu z akéhokoľvek dôvodu nepozdával. Rád si hľadal obetných baránkov, na ktorých hádzal vinu za nepriaznivý ekonomický stav Ugandy. Tak sa stalo, že boli z Ugandy vyhnaní všetci ázijskí obchodníci, ktorí dlhé roky udržovali ugandskú ekonomiku, niektorí boli zavraždení a zavraždených bolo aj mnoho ministrov z jeho vlastnej vlády, poradcovia, cirkevní hodnostári a iné významné osoby. Masovo boli vraždení aj príslušníci dvoch kmeňov, Acholi a Langi, ktorí ukazovali podporu predošlému vládcovi Obotemu. Adi Amin však vraždil aj príslušníkov vlastného kmeňa. Svedectvá ľudí, ktorí sa k nemu dostali bližšie, hovoria o mužovi zavalitej postavy, ktorý bol vo vnútri veľmi krehký a zraniteľný, žil v neustálom strachu a masovými vraždami sa snažil udržať si moc. Jeho vláda spôsobila v Ugande obrovský ekonomický úpadok, chudobu a hladomor.
Jeho koniec nastal v momente, keď v roku 1979 zaútočil na Tanzániu. Tanzánijská armáda sa bránila a spolu s ugandskými exilmi zaútočili na Kampalu v boji, ktorý sa v Ugande označuje ako Liberation War, teda oslobodzovacia vojna. Po úteku Adiho Amina do exilu zažila Uganda dvoch nových prezidentov, ktorý sa však dlho neohriali. Voľby v roku 1980 vyhral opäť Milton Obote, avšak jeho vláda bola veľmi krehká. Jeho silní politickí súperi verili, že voľby boli zmanipulované a plánovali jeho zosadenie. V roku 1985 sa to v rámci partizánskej vojny podarilo Yowerimu Musevenimu, ktorý nasledujúci rok vyhral voľby a stal sa prezidentom. Prvých 20 rokov ugandskej nezávislosti nebolo jednoduchých—osobne si myslím, že domáci získali nezávislosť, demokraciu a slobodu, ale nedostali kľúč k tomu, ako s ňou narábať, a tak riešili vedenie krajiny tým, čo im bolo najbližšie — diktátorstvo, zastrašovanie a vojnové konflikty.
Yoweri Museveni má aktuálne 79 rokov, čo je na ugandskú priemernú dĺžku života 62,5 rokov celkom dosť. Vo vláde je už 37 rokov a doposiaľ vyhral všetky voľby a prežil všetky pokusy o štátny prevrat. Či boli všetky voľby legitímne zostáva otázne. Môj krátky prieskum medzi domácimi ukázal, že všetci za posledné desaťročia volili Musevenoho, lebo majú v Ugande konečne mier. Nechcú zbytočne bojovať a zomierať.
V Ugande aktuálne vládne ako-taká solidarita, a to sa prejavilo aj počas včerajších osláv nezávislosti. Uganďania sú hrdí na svoje korene. V uliciach pochodovali v národných farbách —v čiernej, žltej a červenej, kde čierna symbolizuje africké dedičstvo a pôdu, žltá všadeprítomné slnko a červená krv, ktorá prúdi v žilách všetkých ľudí každej rasy a tvorí tak jedno ľudské spoločenstvo. Zapojili sa aj všetky školy, ktoré cítia zodpovednosť učiť mladé generácie o dôležitosti nezávislosti. V okresoch sa konali veľké zhromaždenia a národu sa prihovoril aj sám Museveni, ktorý zdôraznil potrebu ekonomickej nezávislosti a predstavil, že jedným zo spôsobov, ako to môže Uganda dosiahnuť, je prijatie hospodárskej integrácie s cieľom rozšíriť trhy s ugandským tovarom.
Osláv ugandskej nezávislosti sme sa zúčastnili aj my s Jankou. Obliekli sme sa do národných farieb a zapojili sa do pochodu. Ľudia nám mávali a fotili sa s nami. Okrem iného nás mnoho detí pozorovalo pritom, ako sme jedli surovú cukrovú trstinu. Mne to celkom nešlo, asi to bol zážitok. Až neskôr som si uvedomila, že zúčastniť sa ich pochodu bolo od nás celkom pekné gesto. Uganda oslavovala nezávislosť od nadvlády bielej rasy a my sme im ako zástupkyne tejto rasy svojim činom ukázali, že ich nezávislosť plne podporujeme.
Celá debata | RSS tejto debaty