Minulý týždeň sme s Jankou po prvýkrát vytiahli päty z centra na viac ako len na pár hodín, v skutku až na necelé štyri dni. Navštívili sme Kampalu, hlavné mesto Ugandy s 1,5 mil. obyvateľov, od centra vzdialené približne 450 kilometrov, čo po ugandských cestách predstavuje okolo osem hodín cesty autobusom.
Naša misia bola jasná: nakúpiť látky pre krajčírsku asociáciu, ktorá šije výrobky predávané aj na Slovensku, korálky pre deti na ružence, ktoré sa tiež predávajú na Slovensku, ďalej transparentný lak na drevo do rezbárskej dielne, nejaké veci pre deti vrátane farebných papierov, knižiek či balónov, a potom veci pre nás, ktoré nevieme v Adjumani zohnať a prispievajú k nášmu pocitu luxusu, ako napríklad ovocný či mätový čaj, šampón na vlasy alebo špongie na umývanie riadu, aké poznáme z domu. Tešili sme sa však aj na sľubované jedlo podobné tomu európskemu, pizzu či kapučíno.
V Kampale sme zažili mierny kultúrny šok, na ktorý nás nikto nepripravil, a to v podobe reštaurácie Café Javas. Zrazu sme sa cítili opäť ako doma na Slovensku, v reštaurácii s pohodlnými sedačkami a s rôznymi pochutinami v menu, vrátane burgerov, cestovín, pizze, tacos, kuracích krídelok a pŕs na „náš” spôsob. K tomu ponúkali rôzne džúsy z čerstvého ovocia, smoothies, zmrzlinové poháre a kávu s kapučínom. Pri prvej večeri sme museli vyzerať ako z inej planéty, keďže nám všetko prišlo wow a úžasné. Vravíme si: nadarmo, dve sedláčky prišli do mesta. To isté si možno pomyslel aj Isaak, časník, ktorý nás všetky tri dni obsluhoval za tým istým stolom. Keďže mali obrovské porcie, Janka sa so mnou stavila, že nezjem celé moje tacos. Vyhrala som 20 000 UGX (5€), ktoré sme na záver dali Isaacovi ako prepitné. Domov som sa však ledva dokotúľala.
Okrem toho nás veľmi fascinovala doprava. Milióny áut a bilióny motoriek na cestách často bez značiek (počas dvoch dní sme našli sme až jeden semafór, hoci sme ani zďaleka neprešli celú Kampalu). Pravidlá cestnej premávky sa z nášho pohľadu riadili podľa zákona: kto prvý príde, prvý berie a hlavne nikoho nezraziť. Organizovaný chaos at its best. Po čase sme sa aj my naučili, že ak chceme prejsť cez cestu, musíme si nájsť cestu zipsovito pomedzi motorky a autá. Občas sa stalo, že nejaký náhodný miestny pán zastavil vlastným telom pár motoriek, ktoré nevyzerali, že by mali v pláne spomaliť. Milé.
Ľudia sa k nám bielym snažili byť veľmi milí a pomôcť, hoci sme to nie vždy potrebovali. Niekedy nás chytali za ruky a doslova ťahali do svojho obchodu. Tak sa napríklad stalo, že sme hľadali nejaký konkrétny obchodík bez presných súradníc a pomohla nám náhodná pani na ulici, ktorá sa nám sama prihovorila. Ulica mimochodom vyzerala, že celých 1,5 mil. obyvateľov sa práve rozhodlo nakupovať tam. Na druhej strane vyberám chalana, ktorý kráčal s nami na autobusovú stanicu, lebo nám chcel ponúknuť lístky na autobus do Nairobi, avšak my sme hľadali obchody s látkami a odpovedali sme mu, že vieme kam ideme. Vzdialil sa. O pár minút sa nám znenazdajky zjavil za chrbtom, na úplne inom mieste a snažil sa nás nasmerovať správnym smerom. Scéna ako vystrihnutá z filmu. Zlatým klincom však bolo, keď sme hľadali lak na drevo. Istý chalanisko nás poslal na ulicu, kde predávajú obrazy a rôzne umelecké predmety a prvý človek, s ktorým sme sa na tejto ulici rozprávali, bol Michael, kamarát inštruktora rezbárskej dielne z nášho centra, s ktorým sa nám neporadilo kontaktovať telefonicky. V 1,5 milónovom meste nájsť práve človeka, o ktorom vám niekto rozprával, nám pripadalo ako nájsť ihlu v kope sena. A takých ihiel bolo viac.
Veľmi nás bavilo zjednávať ceny látok. Od predošlých dobrovoľníkov sme sa dozvedeli, že látky by mali stáť okolo 46 000 UGX, a tak sme si určili cieľ. Občas nám obchodníčky cenu prestrelili aj na 70 000 UGX, ale podarilo sa nám to odkomunikovať na našu sumu. Hovoríme si: rovnako ako skúšame my zjednávať ceny, skúšajú aj oni, či sme ochotné zaplatiť. Jednu jedinú látku zo všetkých sa nám nepodarilo zjednať, resp. sme ju zjednali na 55 000 UGX. Naša spätná sebareflexia určila jasnú chybu: keď sme látku uvideli, ukázali sme náš prílišný záujem – bola krásna, jemná zelená s mapkami Afriky. Obchodníčka si mohla byť istá, že sa po ňu vrátime aj v cene, ktorá úplne nevyhovuje našim požiadavkam. Nabudúce budeme musieť viac krotiť naše emócie. Jankina rada znela: fuj, tá látka je škaredá. Môžeme ju dostať za 46 000? Pri nákupe koráliek sa nám podarilo získať len pár metrov silónu navyše—ceny mali v každom obchode stanovené rovnako, a tak sme vedeli, že tam so zjednávaním cien veľmi nepochodíme. Nakupovanie vo všeobecnosti v takejto forme – obchod na obchode, človek na človeku – bolo pre nás po prvýkrát dosť chaotické. Preto sme si veľmi užívali druhý deň, kedy sme našli štvorposchodový obchod (typu Tesco) s potravinami a domácimi potrebami, podobný nášmu štýlu. Strávili sme v ňom asi tri hodiny.
Okrem týchto sme v Kampale zažili aj mnohé menšie dobrodružstvá, ako napríklad jedno so sprchou, ktorá nefungovala, resp. striekala vodu z potrubia len tak v rôznych smeroch. Ja som zvolila napustenie vody lavórika, Janka si v sprche zatancovala break dance, snažiac sa uchmatnúť si čo najviac kvapiek vody. Užívali sme si chladnejšie počasie a neprítomnosť komárov – hoci sme spali pod sieťkami (v haciende a na plantáži – tak sme pomenovali naše postele podľa veľkosti a spali v nich Šeherezáda a plantážnik) nepočuli sme počas celého pobytu ani jedného komára a neinkasovali ani jeden štípanec. Počas raňajok v Café Javas sme pánovi pri vedľajšom stole vysvetľovali, že sme zo Slovenska, nie z Juhoslávie a že Juhoslávia už vlastne dávno neexistuje, ale rozdelila sa na viacero menších krajín. Na záver sme na ceste späť mladému sprievodcovi autobusu odpovedali na základnú otázku, ktorú sa muži pýtajú žien, keď zvažujú možný partnerský vzťah: viete variť? Aj lokálne jedlo?
Cesta do Kampaly bola pre nás príjemným okorenením nášho každodenného života v Ugande, plná nových podnetov, sprevádzaná bojom o život a nekonečnými nákupmi. Už teraz vieme, že sme v Kampale neboli naposledy.
P.S. V nedeľu pred cestou nám naše dievčatá zaplietli vlasy a takto sme vyzerali počas celého týždňa: ako dva octopusy (chobotnice) na cestách.
Celá debata | RSS tejto debaty