V nadväznosti na minulotýždňový článok, teda hľadanie lokalít v rámci nášho nového projektu s dioptrickými okuliarmi, sme vo štvrtok absolvovali ďalšiu dôležitú časť tohto pekného projektu. Pracovné pohovory zamerané na výber našich nových kolegov, ktorí sa stanú vyškolenými optikmi. Konkrétne to mali byť štyri ženy optičky a jeden pán šofér, ktorý by bol zároveň schopný pomôcť kolegyniam v ich práci. Boli to pre nás naše prvé africké pracovné pohovory.
Vo všeobecnosti poviem, že sa veľmi nelíšili od tých na Slovensku. Deň predtým sme si s manažmentom sadli a spísali otázky, ktoré boli bežného charakteru: predstavenie seba a svojich pracovných skúseností, silné a slabé stránky, čo vedia o našej organizácii a čo ich motivovalo si k nám poslať žiadosť, ako zvládajú prácu so stresom, prečo by sme si zo všetkých kandidátov mali vybrať práve ich a akú majú predstavu o výške mesačnej výplaty. Jediné, čo mi nesedelo, bolo, že sme za odpovede mali udeľovať body (ako udelím body v otázke, kde neexistuje správna odpoveď? Možno len v súvislosti s tým, čo od ideálneho uchádzača vyžadujeme my.) a že sa týchto šesť otázok malo rad za radom pýtať päť ľudí. Predstavila som si chudáka človeka, ktorý k nám celý nervózny príde na pracovný pohovor, kde ho zhltne komisia piatich ľudí a každý jeden sa ho opýta otázku. Povedala som si, že sa nebudem snažiť meniť ich systém na moju predstavu, ale budem sa inšpirovať. Navrhla som však praktickú úlohu. Najrozumnejšie mi v danej situácii pripadalo otestovať ich komunikačné zručnosti, a to vytvorením situácie, s ktorou sa budú stretávať v rámci ich práce, teda meraním očí a ponúkaním okuliarov. Vymysleli sme dva typy klientov s tým, že prvý mal byť bezproblémový a ten druhý mal našich uchádzačov trochu potrápiť. Uchádzačom o pozíciu šoféra sme doplnili disciplínu navyše a síce skúšobnú jazdu na veľmi špeciálnej trojkolke, ktorá sa tu v Ugande využíva na prepravu predmetov, ale aj ľudí.
Na druhý deň k nám hneď ráno prišlo osem z desiatich pozvaných kandidátov. Mimochodom, inzerát na pracovné pozície bol zverejnený len štyri dni, prišlo k nám šesťnásť žiadostí a desiati z nich boli pozvaní na pohovor. Postupne sa nám pred očami vystriedali všetci kandidáti a kandidátky. Celý proces trval dokopy 8,5 hodiny a dali sme si len jednu krátku prestávku na rýchly obed.
(Na pracovné pohovory nám poslúžila študentská knižnica v centre.)
Počas ústnych pohovorov som si robila poznámky, ktoré ma zaujali, napr. že si niekto vysvetľuje silné a slabé stránky ako to, čo mám a nemám rád. Touto paralelou sa naša riaditeľka snažila pomôcť niektorým uchádzačom, na ktorých bolo vidno, že sú na pracovnom pohovore prvýkrát a netušia, čo majú povedať. Hovorím si, isté prepojenie tam je, avšak napríklad fakt, že nemám rada konflikty ešte neznamená, že ich neviem riešiť, ak vzniknú. Najviac sa mi páčila naša účtovníčka Kevin, ktorá dávala trefné otázky, nebála sa pýtať na čokoľvek a tak odhalila, že jedna z uchádzačiek bola tehotná, čo ju, bohužiaľ, automaticky vyradilo z postupu. Kevin to však hrala veľmi fér, pripomínala, že sme kresťanská organizácia a snažíme sa im pomôcť, preto ak im niečo chýbalo alebo nevedeli niečo vyjadriť (najčastejšie to bol očakávaný plat), snažila sa ich veľmi prívetivo usmerniť. Tak som sa naučila napríklad, že na prijímací pohovor v Ugande si uchádzači vždy musia nosiť originály svojich vysvedčení od základnej školy až po univerzitu a rovnako certifikáty či diplomy. V žiadostiach sa nám aj stalo, že dve sestry poslali tú istú žiadosť len so zmenenými osobnými údajmi. Kevin si to neodpustila a spomenula to, avšak nie v zlom, len ich naviedla, aby to už nikdy neurobili, lebo to určite neprejde bez povšimnutia. Ako som už spomínala, najťažie bolo rozprávať sa o očakávanom plate. Niektorí boli schopní povedať, že budú robiť zadarmo alebo za 10 000 UGX (2,5 € mesačne). Ľudia u nás v centre začínajú platovo na hranici 40 € a viac. Kevin sa ich snažila naviesť k tomu, že schopnosť povedať si svoju predstavu, nie je o tom, že som chamtivý alebo myslím len na peniaze, ale že poznám svoju hodnotu, som si istý svojimi skúsenosťami a expertízou a viem, že takú a takú sumu si za to, čo ponúkam, zaslúžim. Fakt, že musia poznať svoju hodnotu bol dokonca dôležitejší ako to, že si za tieto peniaze musia byť schopní kúpiť jedlo pre seba a svoju rodinu.
(Julious sa na fotke hrá na alkoholom povzbudeného klienta.)
Po ústnych pohovoroch prišli na rad praktické. Väčšina z uchádzačov sa roly ujala pohotovo, vedeli rýchlo reagovať na naše požiadavky a dokonca aj poznali postup merania zraku. Najviac sme sa nasmiali pri náročnom klientovi, ktorým bol náš generálny manažér Julious. Pri každom uchádzačovi si vybral inú postavu—raz hral človeka opitého, inokedy nahnevaného, inokedy biznismena, ktorý prišiel vyjednávať a nakupovať vo veľkom. Väčšina uchádzačov sa však nedala zmiasť a zachovali sa profesionálne.
Ako posledná prišla jazda na trojkolke. Kolega Daniel pripravil vonku prekážkovú dráhu s bandaskami, na ktorých boli rôzne nápisy, napríklad prechod pre chodcov, chodec, auto a iné a uchádzač sa musel podľa toho zariadiť.
Všetkým uchádzačom sme napokon popriali pekný deň s tým, že sa im budúci týždeň ozveme. Pre nás však deň ešte neskončil. Prišlo na rad rozhodovanie, koho prijať, koho nie a prečo. Zatiaľ čo pri optičkách sme sa takmer jednohlasne zhodli, problém bol pri šoféroch. Na pohovor prišli len dvaja. Jeden mal dobré komunikačné zručnosti, ale nemal veľa skúseností so šoférovaním trojkolky, čo je pri preprave osôb celkom nebezpečné. Druhý mal dlhoročné skúsenosti s trojkolkou, avšak jeho prístup k ľuďom bol tak-nejak zvláštny. Veľa nenarozprával a nebol iniciatívny. Hoci šoférovať sa dá naučiť, zatiaľ čo prístup jednotlivca sa preškoliť nedá, pokiaľ sám nechce, vedeli sme, že potrebujeme v prvom rade niekoho, kto naše nové kolegyne dopraví bezpečne z bodu A do bodu B, preto prevažoval kandidát č. 2. Neboli sme si však istí jeho pracovnou minulosťou a zároveň sa nám zdalo, že má problémy s alkoholom, preto sa opäť iniciatívna Kevin podujala zavolať známemu, ktorý mal s dotyčným skúsenosti a opýtať sa na jeho minulosť. Naše obavy sa naplnili. Hovorím si wow, človek nezmaže svoju minulosť ani v 150-tisícovom meste, preto je vždy dobré konať najlepšie ako viem a nerobiť si nepriateľov z bývalých zamestnávateľov.
Pohovory v Afrike boli pre nás veľmi inšpiratívne. Čo to sme sa dozvedeli aj o miestnej kultúre, napríklad, že ak niekto konvertuje z islamu na kresťanstvo, tak by si mal zmeniť meno. Najviac nás však opäť raz dostáva africká výrečnosť, zručnosti v používaní anglického jazyka a schopnosť dávať konštruktívnu spätnú väzbu. Veríme, že takýchto príležitostí aj na náš rozvoj bude viac, aby sme niečo z ich kultúry mohli načerpať a priniesť na Slovensko.
Celá debata | RSS tejto debaty