Zápisky od Sisky

Tieto dni brázdime s generálnym manažérom centra, Juliousom, prašné ugandské cesty a občas sa nám dokonca pritrafí aj jazda po jedinej asfaltke, ktorú tu aktuálne buduje STRABAG. Príjemnú spoločnosť nám robí terénna Honda XL125. Navštevujeme okresné a mestské úrady, kde vybavujeme povolenie na implementáciu nového projektu v spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou, SlovakAid a milým majiteľom siete optík OKO-OPTIK v Českej republike, ktorého oslovujeme familiárne Bob. Projekt má za účel pomôcť najchudobnejšiemu miestnemu obyvateľstvu získať prístup k očnému vyšetreniu a zakúpeniu lacných dioptrických okuliarov (necelých 5 eur za kus). Pôjde o mobilný tím 5 ľudí, ktorí za dva týždne navštívia dvanásť rôznych lokalít v okolí, kde budú poskytovať očné vyšetrenia a predávať okuliare. Takýmto spôsobom sa im podarí obsiahnuť aj tie najzraniteľnejšie skupiny ľudí z celého okresu.

(Julious vybavuje telefonát s ďalším adeptom na navštívenie.)

Celý tento projekt mi to príde fascinujúci, keďže je tu naozaj zriedka vidieť niekoho s okuliarmi a pripomína mi to príbeh topánok pána Baťu, ktorý si tu dovolím parafrázovať:

Koncom 19. storočia Afrika otvárala svoj obchodný trh do sveta. Mnoho výrobcov obuvi sem vyslalo svojich zástupcov, aby zistili, či na tomto rozvíjajúcom sa trhu existuje nejaká obchodná príležitosť. Väčšina z nich sa vrátila domov so slovami: „V Afrike nikto nenosí topánky, teda tam pre nás nie je žiadny trh.“ Takto reagovali všetci okrem Baťovho predajného tímu, ktorý nadšene hlásil: „V Afrike nikto nenosí topánky! Takže je to skvelá príležitosť priniesť na africký trh naše topánky!“ 

Neviem, či je príbeh pravdivý. Pravdou je, že Baťa je silným hráčom na africkom trhu s topánkami a poučenie z príbehu vyplýva jednoznačné: Na perspektíve záleží. Náš osud je v našej mysli.

Dnes sme boli na koberčeku u pána okresného šéfa zdravotníctva (District Health Officer of Adjumani) a ten nás dokonca prepojil na jediných dvoch optikov, ktorí tu v okrese pôsobia. Okres má viac ako 375 000 obyvateľov. Dať si vyšetriť oči a vôbec kúpiť si okuliare by bol teda pre bežných obyvateľov príliš drahý luxus. Veríme, že s naším projektom, finančne podporovaným dobrými ľuďmi z Česka a Slovenska, dostane niekoľko stoviek párov očí tu v Afrike nový pohľad na život a svet. Doslova.

(Jedna z kancelárii mestského zastúpcu.)

Neviem, či je to len moja mylná domnienka, ale musím povedať, že veci sa nám tu ako dvojici černocha a belošky vybavujú relatívne jednoducho. Vždy, keď zostúpime z našej Hondy pred akýmkoľvek úradom, k nám už niekto kráča a pýta sa, čo potrebujeme a koho sme prišli navštíviť. Každý nás víta s úsmevom. Zatiaľ sme na úradoch rokovali len s mužmi a tí sú špeciálne zvedaví a zhovorčiví, odkiaľ som prišla, ako dlho tu budem, čomu sa venujem. Plus náš projekt má naozaj vznešený cieľ, nikto sa nám nesnaží hádzať polená pod nohy. Keď k tomu ešte prehodím pár slov v miestnom jazyku Madi, začnú sa všetci smiať a úprimne tešiť, že som sa naučila trochu ich reči. Len v jednom meste od nás vypýtali nájom za tri miesta na rok, činilo to 75 eur, čo je na miestne pomery dosť, ale zároveň prijateľná cena za ponúknutý servis. Navyše, školský poplatok na jeden semester (počas roka sú tri) v lepšej súkromnej škole stojí približne rovnako.

(Miestny účtovník nám vybavuje online povolenie.)

Spomínajúc školu sme sa dnes okrem úradov zastavili aj v základnej škole, ktorú navštevujú Juliousove dve staršie deti. Tento týždeň dostávajú miestni výplaty a rovnako bolo treba zaplatiť školské poplatky za druhý semester, pretože ak by ich vraj dnes nezaplatil, zajtra by jeho deti poslali zo školy domov a nemohli by sa učiť do dňa, kedy by poplatky prišiel zaplatiť. Zobral ma do kancelárie riaditeľky so sebou. Na ceste po školskom dvore som si opäť pripomenula, aká vzácna je tu biela pokožka. Ak sa chcete cítiť výnimočne, príďte do Ugandy. Hlavne deti vám to dajú pocítiť. Škola bola vybudovaná do štvorca, z každej triedy na mňa vykúkalo nespočetné množstvo párov očí a vo vzduchu bolo počuť tlmenú vravu v Madi s občasným „Mundu” (beloška). Skúsila som zdvihnúť pravicu a všetkých naokolo pozdraviť na spôsob zosnulej kráľovnej Alžbety II. Spustil sa neskutočný hurhaj a smiech, takmer ako na futbalovom štadióne, keď padne rozhodujúci gól vo finálovom zápase o pohár majstrov sveta. Julious aj s pani riaditeľkou sa na tom celkom dobre bavili. Sekundy slávy sa opakovali na ceste von z kancelárie. Niektorí sa odvážili a prišli si so mnou podať ruku, prípadne sa pokloniť. Človek sa cíti naozaj významne, takmer ako nejaká hviezda z televízie alebo samotná kráľovná Alžbeta II., a pritom nie je ničím výnimočný, len sa narodil v jednej časti sveta a rozhodol sa pár chvíľ stráviť v inej. Prezradím vám: pocit, že množstvu detí spôsobujete radosť a úsmevy na tvári čisto svojou prítomnosťou je naozaj na nezaplatenie. Niežeby som bola egoista, ale som vďačná za tento zážitok. Plus deti sú také nevinné a čisté.

(Biely človek sa medzi miestnymi naozaj neskryje.)

Že je biela pokožka raritou sme už pochopili aj my s Jankou. Už sme si zvykli, že tu široko ďaleko belocha nestretneme, kým neprišla na návštevu sestra predstavená z Talianska. Beloška. Takmer nám oči vypadli, skoro z nás oboch vybehlo: wow, you’re white! (wow, vy ste biela). Preto už chápeme prekvapenie a pozdravy miestnych, keď ideme okolo. Modlím sa, aby aj ľudia v iných častiach sveta boli takí vľúdni a pohostinní ku cudzincom, ako sú miestni obyvatelia ľudia k bielym.

P.S. Nedávno som pre online magazín Pravda napísala niečo o našej náplni práce tu v centre. V prípade záujmu si môžete viac prečítať na tomto linku.