Zápisky od Sisky

Dnes ráno sme za okrúhlym stolom neraňajkovali s Karlom Duchoňom ani Karlom Gottom, ale s pani STIHL MS 251, ktorá sa svojimi zúbkami prehryzávala cez drevený klát. Janka bola posledné dni chorá, veľa času strávila sama v izbe a dnes ráno sa jej pri speve miestneho kohúta zacnelo za domovom. Vraj už jej chýba len zvuk motorovej píly a prenesie sa v myšlienkach späť do rodnej obce. Teda sme si ju vypočuli. Hovorím si, aký netradičný spôsob návštevy domoviny. 

Chorobu si zatiaľ asi za nás obe odnáša Janka. Pred takmer tromi týždňami u nej začal poriadny kašeľ a mierne teploty. Ihneď sme išli na kliniku zistiť, či ju čistou náhodou nenavštívil malarický komár. Na klinike máme predsa kamarátov, už sme boli u majiteľa na večeri, určite sa nenahnevajú, ak budeme robiť z komára somára. V subtropickej krajine si beloch nemôže byť nikdy istý. Malária bola však vylúčená, rovnako týfus a diagnóza znela: blood infection (infekcia krvi). Začíname mať pocit, že týmto označením sa pomenuje všetko, čoho príčinu nevedia určiť. Predpísali jej nejaké tabletky a povedali, že má oddychovať. 

Časom sa jej polepšilo, chystali sme sa na menší výlet do najbližšieho väčšieho mesta Gulu, ktoré je vzdialené cca 100 km. Tešili sme sa na pizzu a teplú vodu v sprche. Prípadne na normálnu kávu z poriadneho kávovaru. V ráno odchodu, ktorý mal byť presne dva týždne od navštívenia kliniky, prišla za mnou Janka, že sa cíti zvláštne a asi má teplotu. Som držiteľom vzácneho ortuťového teplomera, ktorý jej do pár minút nameral takmer 38 stupňov. Namiesto do Gulu sme išli na kliniku. Opäť niekoľko hodín čakania na testy. Opäť žiadna malária, žiadny týfus, ale blood infection. Avšak našli sme si kamarátku, asi 5-ročnú Joy, ktorá za nami všade chodila. Doteraz netušíme, komu to dieťa patrilo. Janka dostala ďalšie lieky a išli sme domov. Ďalšiu noc sa jej teplota zvýšila na 39.5, čo už nebola sranda. Dostali sme pokyn ísť do najbližšej nemocnice, ktorá je, prekvapivo, v Gulu. Na kliniku sme si teda išli vypýtať odporúčanie, ktoré nám však bez ďalších testov nechceli dať. Znova test na maláriu. Doktor z nášho rozprávania (bez akéhokoľvek röntgen vyšetrenia) usúdil, že Janka má zápal pľúc. Rovnako jej kašeľ bol naozaj ťažký a trpela som už len pritom, keď som ho počula a videla. Odporúčanie nám však nechceli napísať, vraj máme počkať do ďalšieho dňa. Vtedy sa u mňa prebrala moja priebojná povaha a začala som doktora prehovárať, že u nich nemôžeme zostať, ale musíme ísť ďalej. Napokon povolil a začal vypisovať odporúčanie. Neskôr prišiel za nami aj náš zdravotník z centra, Godfrey, ktorý mal rovnaký cieľ, avšak išiel na to úplne iným spôsobom, ktorý by som sa rada naučila. Afričania sú veľmi skromní a jednoduchí, ale majú obrovský dar reči a príhovorov. Godfrey kliniku pochválil, že robia skvelú prácu a v žiadnom prípade nespochybňujeme ich expertízu, veľmi si vážime ich posudky, ale radi by sme získali odborný posudok aj niekoho iného. Bola som v nemom úžase. Mňa v tom zhone a zápale ani nenapadlo ich takto psychicky zmanipulovať, chcela som len, aby sme už sedeli v aute na ceste do Gulu. Godfreymu sa nakoniec podarilo vybaviť aj infúziu, ktorú sme Janke uviazali v aute gumenou rukavicou o držiak a pomohla jej na niekoľko hodín zraziť teplotu. Toľko vecí sa dá vybaviť, keď človek premýšľa chladnou hlavou a nehľadí len na svoje potreby, ale premýšľa aj nad tým, ako jeho slová vyznejú v ušiach prijímateľa.

V Gulu to však bol the same story all over again. Dva testy na maláriu a iné choroby, nič sa nezistilo. Po niekoľkohodinovom čakaní na urgentnom prijme sme dostali verdikt: žiadna malária, žiadny týfus, žiadna infekcia, dokonca ani zápal pľúc. Diagnóza, ktorú sme dostali na klinike, bola naozaj len hypotéza zložená z našich slov. Keďže sme však merali vyše dvojhodinovú strastiplnú cestu, Godfrey opäť využil svoj dar reči, aby presvedčil doktora, že chceme pre Janku röntgen pľúc. Mladý doktor Bazil, ktorý strávil šesť týždňov v Berlíne, a tak sa snažil komunikovať s nami v nemčine, ale pamätal si len meno a vek, sa netváril nadšene, ale napísal do spisu, že pacientka röntgen nepotrebuje, ale na základe jej vlastnej žiadosti jej ho predpíše. Keďže bolo už deväť hodín večer, urobili jej ho ihneď a za pár minút boli výsledky. Jej pľúca však boli úplne čísté, čo potvrdilo doktorovu Bazilovu diagnózu. Predpísal jej nejaké ďalšie lieky a odporučil veľa veľa oddychu. 

Po ceste domov sme vyhladované jedli sušené banány a uvedomili si, že sme sa do Gulu napokon naozaj dostali. Avšak nebola ani pizza, ani teplá voda. Namiesto toho sme zažili nemocnicu, ktorá sa vybavením veľmi nelíšila od tých slovenských. Mali tu laboratóriá, röntgeny aj sonografy. Dokonca mali aj jedného doktora z Číny, ktorý sa nám približoval farbou pleti. Nemocnica bola založená istým doktorským párom z Talianska, ktorý má vo  vstupnom nádvorí veľký pamätník a údajne sú tam aj pochovaní. Hovorím si wow… to je aké krásne životné dielo, postaviť obrovskú nemocnicu tam, kde ju naozaj treba. Mimochodom, nemocnica v istých častiach vyzerala ako tábor, keďže v Ugande sa o stravu pacientov stará rodina, ktorá v nemocnici prebýva, takže sme mali možnosť vidieť klany rodín, ktoré si vonku prali oblečenie, jedli a oddychovali. O siedmej večer sa všetci spoločne modlili za chorých pacientov ruženec k Panne Márii. To bol naozaj krásny zážitok. Ich súdržnosť, vzájomná podpora a viera v Boha sa opäť ukázali ako najsilnejšie aspekty, keďže doktori vedia liečiť, ale Boh vie uzdravovať.