Zápisky od Sisky

Dnes ráno sme osireli. Zo štyroch Mundu (Mundu znamená v madi beloch) zostali v centre dvaja. V celom Adjumani okrese s populáciu 375 000 sme možno tiež len my dve plus Gitka misionárka, keďže sme tu zatiaľ iných Mundu nestretli. Sprievodcovia v autobuse sa nás dnes ráno pri vyprevádzaní Mareka už druhýkrát pýtali, či neodchádzame. Nie, nejakí Mundu tu predsa musia zostať. Sedíme s Jankou v kuchyni a nostalgicky premýšľame nad našou osirelou budúcnosťou, ale aj nad udalosťami posledných dní. V zápätí si uvedomujeme, že vôbec nie sme osirelé. Máme hŕbu prívetivých miestnych kolegov a detí ako smetí (v pozitívnom význame—primerane dostatočne). 😉

Svedčia o tom práve udalosti posledných dní. Dianka strávila v Adjumani takmer rok, a tak si ju miestni veľmi dobre zapamätali. Jej rozlúčka sa začala lákavo-vyzerajúcou tortou, ktorú dala upiecť pre miestnu kliniku, kde sa minulý rok z malárie liečila jej spoludobrovoľníčka Peťka. Peťkin príbeh s maláriou je veľmi silný a dá sa povedať ojedinelý, ľudia na klinike si ho dobre pamätajú. My sme si ho vypočuli ešte na Slovensku, ale tu dostal úplne iný rozmer. V skratke—Peťka dostala cerebrálnu maláriu, v nemocnici v Kampale bola uvedená na tri týždne do umelého spánku, balansovala na hranici života a smrti, ale po prebraní sa, zotavení a prevoze na Slovensko jej nezistili žiadne poškodenia mozgu ani trvalé následky. Zázrak, takto tu funguje Boh. Znelo to veľmi jednoducho a dobrodružne, keď nám to Dianka rozprávala, lebo sme poznali šťastný koniec tohto príbehu, ale v reálnom čase určite ľahký nebol. Z vďaky za Peťku, ale aj za zdravotnú starostlivosť počas celého roka, sa Dianka chcela s klinikou rozlúčiť. Prítomný však nebol majiteľ kliniky, doktor Patrik, veľmi príjemný a úspešný, čerstvý tridsiatnik. Doktor Patrik nás teda následne pozval na sobotnú večeru k sebe domov. Jeho dom bol nový, moderný, s poľom plným plodín a kurínom so 120 malinkými kuriatkami. Vo svojej domácnosti sa okrem svojich troch detí s manželkou starajú aj o tri deti svojich súrodencov. Prítomní na večeri boli aj traja ďalší Patrikovi kolegovia. V spoločnosti chutného domáceho jedla vládla príjemná atmosféra a prebiehali zaujímavé diskusie. Bola som prekvapená, ako sa miestni muži zaujímajú o politiku v Európe. Dalo sa s nimi plnohodnotne porozprávať o vojne na Ukrajine, prezidentovi Putinovi, Wagnerovcoch (bolo to pár dní po Prigožinovom  pochode na Moskvu), ale aj OSN či NATO. Na záver sme sa dostali aj k ugandskému prezidentovi, Yoweri Musevenimu, ktorý je prezidentom už takmer 37 rokov. On sám má 78 rokov, čo je v Ugande naozaj dosť (priemerná dĺžka života je tu 62 rokov) a akosi „zázračne” sa mu vždy podarí vyhrať voľby. Mnohí ľudia tvrdia, že od jeho zvolenia neboli žiadne voľby transparentné. Sloboda tlače je tu značne napádaná a pri posledných voľbách bol napríklad zakázaný Facebook. Odvtedy sa tu nesmie používať, ale miestni vedia veľmi ľahko oklamať systém zmenou VPN adresy. Nájdu sa však aj takí, ktorí sú s jeho vládou spokojní. Povedia si, že je vo vedení už dlho, má mnoho skúseností a ostatní kandidáti im nepripadajú dôveryhodne. Na jeho odchod sa vraj aktuálne pripravuje jeho syn, ktorému by Museveni rád predal velenie. Večeru u majiteľa kliniky sme zakončili jazdou na motorke—nielen, že nás celý večer hostil, daroval nám víno na rozlúčku, ešte nás aj zaviezli s kolegom domov, aby sa nám niečo po tme nestalo. 

(Majiteľ kliniky a hlavná postava tohto príbehu stojí úplne napravo.)

Na druhý deň Diankino lúčenie pokračovalo v centre. S deťmi sme piekli muffiny a slovenský perník. Veľmi ich to bavilo. Dianka ich šikovne rozdelila do tímov a porozdávala úlohy, aby žiadne ruky neostali prázdne. Chlapci boli v príprave dokonca šikovnejší ako dievčatá. Kameňom úrazu bola len piecka. Keď si budete najbližšie pohodlne nastavovať rúru na príjemných 180 stupňov, spomeňte si, že niekde na svete žijú ľudia, ktorí si do plechovej skrinky nosia uhlíky, ktoré sa následne snažia vznietiť. Regulácia teploty neexistuje. Pečenie malo napriek všetkému obrovský úspech a deťom sa po večeri rozdala chutná odmena. Pre nás dobrovoľníkov upiekla Janka chutný domáci chlebík, ktorý nám tu asi ako jediný chýba. Bol skvelý. Týmto sa ju snažím nenápadne podporiť, aby sa do toho strastiplného procesu pustila v blízkej budúcnosti opäť. Janka, pozdravujem. 😉

(Deti potierajú hotový perník džemom.)

V zápale písania o klinike a malárii som však preskočila jednu veľmi významnú udalosť, ktorá sa v centre diala po prvýkrát. Oficiálne lúčenie s odchádzajúcimi dobrovoľníkmi a privítanie nových, nás. Odchádzajúci dobrovoľníci Dianka a Marek museli zanechať veľmi dobrý dojem, keď sa po rokoch spolupráce so slovenskými dobrovoľníkmi rozhodli miestni zorganizovať takúto oslavu. Prípravy sa celý týždeň niesli v duchu tajností. O ničom sme nevedeli až do dňa D, kedy sme dostali inštrukciu dostaviť sa na miesto konania v čase 15:30. Začali sme poriadne africky o 17:30, ale čakať sa oplatilo. Veľmi priateľké príhovory členov manažmentu a oddelení striedali tradičné tancovačky, chutné jedlo a sóda (tak sa tu bežne nazývajú ochutené bublinkové nápoje, ktoré sa predávajú v pollitrových fľašiach). Na záver prišla torta, ktorá mala byť prekvapením, ale fun fact: vedeli sme o nej, keďže sme v ten deň boli v tej istej cukrárni objednať inú tortu ako rozlúčku s centrom a v zozname zákaziek Dianka zhliadla nápis: Farewell to Diana and Marek (rozlúčka s Dianou a Marekom). Náhoda? Pri dvoch cukrárniach v celom meste možno ani nie. Na rozlúčku dostali naši odchádzajúci dobrovoľníci aj na mieru ušité krásne šaty a košeľu, ktoré šila naša inštruktorka z krajčírskej dieľne. Bola to naozaj milá forma vďaky za našu ochotu stráviť tu časť našich životov, ale boli sme špeciálne radi aj za kolegov, ktorí by si podobné jedlo, sódu alebo tortu za bežných podmienok nemohli dovoliť, keďže život tu pre miestnych naozaj nie je prechádzka ružovou záhradou. 

(Naľavo je naša Mundu štvorka na piatkovej rozlúčke, napravo manažment centra pri krájaní torty od Dianky a Mareka.)

Ako posledné sa s našimi Mundu lúčili deti v centre, osobitne, večer pred ich odchodmi, keďže odchádzali individuálne. Zaspievali krásne pesničky, v ktorých ďakovali za ich prácu, starostlivosť a lásku a prosili Boha, aby ich požehnal na ceste domov. Na záver sa prišlo každé dieťa objať a dostalo lízatko. Bolo to veľmi emotívne.

Uvedomujeme si, že Mundu dobrovoľníci sa tu v centre striedajú ako na bežiacom páse, niektorí sú tu rok, niektorí len pol, ale pevne veríme, že po sebe zanecháme nejakú stopu. Veľmi si ceníme, keď sa deti pýtajú na dobrovoľníkov z minulosti—ako sa im darí, prípadne nám hovoria, čo ich dobrovoľníci naučili a spievajú nám slovenské pesničky. Vtedy vieme, že naša práca tu má nejaký zmysel. A ako to v živote chodí, niečo sa končí, niečo začína, ale žiadne stretnutia v živote nie sú náhodné a my dúfame a Pána Boha prosíme, aby sme boli natoľko užitočné, že sa jedného dňa deti budú pýtať na nás.