Mesiac sa s mesiacom stretá a náš druhý týždeň v Ugande sa blíži ku koncu. Pomaly (ale naozaj pomaly, tak africky pomaly) sa v centre zabývavame, učíme sa mená detí a kolegov, hľadáme si svoje miesto a postupne definujeme našu prácu.
Tak sa stalo, že sme sa jedného dňa dostali napríklad ku strihaniu kríkov. Centrum pôsobí ako skutočná oáza pokoja. Nachádza sa tu nespočetné množstvo rôznych kerov, paliem a ovocných stromov, ktoré postupne počas roka dozrievajú a vďaka nim máme čerstvé mangá, marakuje, pomaranče, guavy a mnohé iné, ktoré sme zatiaľ ešte neobjavili. Zaujímavosťou bol pre mňa napríklad tzv. Brother Heart fruit (Soursop), po slovensky Anona mäkkoostnatá, o ktorej som za môj dlhý život nepočula, ale domáca šťava z nej chutila na päť hviezdičiek z piatich.
Okrem tropického ovocia sme za posledný týždeň mali možnosť ochutnať aj iné domáce delikatesy. Za zmienku stojí napríklad dlhokrídly hmyz, tzv. biele mravce (domáci vznešený názov pre okrídlené termity). Sú zdrojom bielkovín, nenasýtených tukov a vitamínov A a C. Podľa verejne dostupných webov a rovnako miestnych je najlepšie jesť ich za surového stavu, samozrejme, bez krídel, avšak dajú sa pripraviť aj varením alebo vyprážaním. Nám sa pod ruky (alebo lepšie povedané pod zuby) dostali pražené a solené termity. Musím úprimne povedať, že ak by mi medzi zubami neostali malé nožičky, myslela by som si, že som jedla slovenské oškvarky, keďže tieto chrobáčiky chutili veľmi podobne. Janka si dala tiež, ale pri konzumácii sa nemohla na ne pozerať, a tak len námatkovo hľadala telíčka prstami a hádzala ich do úst. Mňam.
Pardon, ihneď prejdem na chutnejšiu tému. Už druhý deň u nás v izbe na stene prespáva pán šváby. Za včerajší deň sa neposunul ani o milimeter, iba sa otočil o 180 stupňov. Keď sa však deň blížil ku koncu, rozhodol sa presunúť sa nad moju posteľ. Mali sme z toho s Jankou celkom komédiu. Veriac, že nás moskytéria ochráni aj pred útokom päťcentimetrového chrobáčika sme v pokoji zaspali. Ráno bol šváby premiestnený o meter doprava a odvtedy sa opäť nepohol. Hovoríme si, že jedného rána bude musieť vyhladnúť a už tú česť s ním zdieľať izbu mať nebudeme.
Pravidelne k nám však na hospitácie chodia usilovné húfy mravcov, ktoré si za našimi dverami robia rituálne obety svojich úlovkov. Nosia so sebou aj larvy. Zrejme tiež poznajú slovenské príslovie: čo sa za mladi naučíš, na starosť ako by si našiel. Bohužiaľ, keďže nám narúšajú bežné užívanie našej izby a kúpeľne, máme s nimi zakaždým krátky (cca 15 minútový) proces a už ich niet.
Zbierku fauny nateraz dotvárajú myšky a potkany, ktoré bývajú v streche našej jedálne (tukulky, viď nižšie na obrázku). Podobne ako Ratatouille nemajú odvahu zísť k nám dole a najesť sa v našej prítomnosti, a preto sú naše stretnutia obmedzené na záblesky telíčok s chvostíkmi niekde za sieťkou vystlaným oknom. Do jedálne a rovnako aj do izby nás chodia skontrolovať aj slečny jašteričky. Z tých máme špeciálnu radosť, keďže sa živia komármi, ktoré sú oficiálne uznané za najnebezpečnejšie zvieratá Afriky, ktoré prenášanými chorobami zabíjajú ročne viac ľudí ako všetky nebezpečné zvieratá dokopy. Jašteričky sú fajn, pokiaľ si ich jedného rána nenájdete pri obúvaní v ponožke, ako sa raz stalo našej spoludobrovoľníčke Dianke.
Pôvodne som chcela v tomto článku písať práve o lúčení sa s aktuálnymi dobrovoľníkmi, keďže Dianka tento týždeň odchádza a o týždeň nás opustí aj Marek, ale téma lokálnych zvieratiek ma pohltila. Na Slovensku by ma pán šváby v spálni na stene alebo slečna jašterička v kuchyni vystrašili, ale tu si poviem: wow, vitajte u nás. Myslím, že toto bude jeden zo smerov, v ktorom ma Afrika ako človeka posilní. A pritom to bude možno ten najmenší.
Lúčenie si teda nechám na ďalší týždeň, keď bude oficiálne odchádzať aj Marek. Verte mi, je o čom rozprávať.
Ako posledný by som možno rada spomenula sviatok, ktorý sa tu minulú stredu slávil. Eid al-Adha (po slovensky Sviatok obetovania), je jeden z dvoch oficiálnych sviatkov islamu, kedy moslimovia slávia Abrahámovu ochotu obetovať svojho jediného syna Izáka ako akt poslušnosti voči Bohu. Ako iste vieme, Boh napokon ponúkol Abrahámovi za jeho poslušnosť jahňa, a tak malý Izák mohol ostať nažive. Tento sviatok tiež zdôrazňuje koniec každoročnej púte do Mekky. Keďže islam je po kresťanstve druhé najrozšírenejšie náboženstvo v Ugande (13,7%), Uganďania si užívali deň pracovného pokoja. Aj naše deti mali deň voľna, hoci navštevujú kresťanské školy. Všimla som si, že v teste všeobecných vedomostí si môžu vybrať, či vyplnia otázky pre kresťanov alebo pre moslimov. Spolunažívanie týchto, pre nás často veľmi odlišných náboženstiev, je tu veľmi mierumilovné. Túto symbiózu by som rada ukončila myšlienkou 18 ročného Yasiriho Musu z centra, ktorý je moslim, ale pravidelne chodí na kresťanské sväté omše a modlí sa ruženec kľačiac pred oltárom. Keď sa ho Dianka pýtala, ako to vníma, či mu to nie je zvláštne, prípadne sa necíti nútený chodiť do kostola týmto kresťanským prostredím, bez premýšľania odpovedal: „Keď som doma, modlím sa v mešite, keď som tu, modlím sa v kostole. Nevidím v tom rozdiel, predsa len je to ten istý Boh, len ho uctievam v inom chráme a iným spôsobom.” Myslím, že sa od Yasiriho Musu máme čo učiť.
P.S. Po novom budú každé dva týždne vychádzať moje články aj na cestovateľskom webe Pravdy. Tu plánujem písať o oficiálnejších témach, ako napr. vzdelávanie, zdravotníctvo, kultúra a podobne. Prvý článok je už k dispozícii. 😉
Celá debata | RSS tejto debaty