Po vypočutí básnickej výpovede sa plamienok, ktorý som uprene sledovala, ponoril do ticha. Mali sme dočinenia s naozaj významnou osobou. Neohliadajúc na historické fakty, Ľudovít Štúr bol naozaj človek s veľkým Č. Po krátkom rozhovore s jeho bratom som ho túžila spoznať ešte väčšmi ako predtým. Doteraz bola jeho osobnosť len mojim knižným hrdinom – rozprávačom v knihe, ktorú som práve čítala. Ale zazrejúc ho dnes vlastnými očami a počuť o ňom z úst jeho veľmi blízkej osoby mu dávalo tlkot do srdca a farbu do líc. Jemu a veciam, ktoré činil. Bola z neho živá bytosť.
Nebolo pochýb, že všetci z nás blúdili vo vlastných myšlienkach. Strácali sa a nachádzali niekoľko minút, dokonca aj samotný Karol Štúr. Bol to však on, kto nás napokon z vnútorného bludiska vyviedol:
„Smiem sa spýtať, aký je teda váš najbližší plán?”
Túto otázku sa vodcovsky snažil zodpovedať Kajo: „Pán Štúr, my máme menší problém. Ocitli sme sa tu, vo vašej dobe, úplnou náhodou a netušíme, ako sa dostať späť. Skúsili sme zopár možností, no každá z nich zlyhala.” Na chvíľu sa odmlčal a potom pokorne, dívajúc sa pánovi farárovi priamo do očí, vyslovil: „Pri tejto príležitosti by sme sa vám vlastne aj chceli ospravedlniť za opätovné vniknutie do vášho domu. V domienke, že tak, ako nás váš dom priviedol sem, nás môže priviesť aj späť, sme išli do vašej pivnice a veľmi nás to mrzí.”
„Prepáčte, pán Štúr… pán farár.” Ozvali sme sa aj my, ako Kajovo echo.
„Ahá! Tak preto ste sa stále snažili dostať ku mne dnu! Teraz tomu už rozumiem! Nože, ak to bolo práve z tejto príčiny, tak vám velice rád odpustím a nehnevám sa na vás. Avšak čo plánujete teraz, keď moja fara nefungovala?”
„Mysleli sme, že by nám váš pán brat Ľudovít mohol pomôcť.” Zapojila som sa do objasňovania nášho malého plánu aj ja. „Chcem tým povedať, že… určite nevie o nás, ani ako nás dostať späť do nášho storočia – napokon, rozhodne má na práci iné a omnoho dôležitejšie veci, ale dúfame, že stretnutie s ním, ako s hlavným hrdinom nášho takpovediac výletu sem, by nám možno mohlo pomôcť rozlúsknuť nejaké otázky, ktoré máme.”
„Aké otázky?” opýtal sa priamo a my sme pri letmej výmene pohľadov zistili, že ani nevieme, aké máme otázky a teda sme úplne stratení.
„Dalo by sa povedať, že odpovede na otázky, ktoré nepoznáme? Sme v tomto septembri 1847 naozaj stratení a pomaly aj zúfalí a netušíme, ako sa pohnúť ďalej. Stretnutie s vašim bratom je jediná možná udalosť, ktorá by nás mohla posunúť vpred.” Jankova diplomatická odpoveď ma prekvapila, ale súhlasila som s ním. Boli sme zúfalí. „Viete, veľa sme sa o ňom za posledné dni dozvedeli a keďže sme už skúsili všetko, čo sa dalo, zostáva nám už len on.”
„Možno sa odtiaľto nikdy nedostaneme.” Samo opäť vytiahol zo svojho súboru kariet svoju najväčšiu obavu, no tentokrát ju vyložil absolútne pokojne, bez nejakých prehnaných emócií. „Možno sa nikdy nevrátime späť do nášho Slovenska, ale za pokus to stojí. Je to asi naša jediná nádej.”
„Tak veru, človek mal by skúšať aj keď istý si nie je výsledkom alebo dokonca z neho strach má. Chápem, že pocit zlyhania veľmi nepríjemný je, ale pocit, že som mal možnosť a ani som neskúsil, je ďaleko horší.”
„Pravda.” Súhlasne sme prikývli. Zdalo sa mi, že pán farár súhlasí s našim nápadom navštíviť jeho brata a veľmi ma to potešilo. Svoje vážne obavy, že by nás odmietol som zrejme mohla zahodiť za hlavu. Karol Štúr na chvíľu utíchol. V napätí sme očakávali, aký bude jeho rozsudok. Kdesi v žilách som cítila, že sme blízko.
„Keďže vyzeráte ako dobrí ľudia, rozhodol som sa, že vám toto želanie stretnúť sa s Ľudovítom splním. Napokon, neviem si predstaviť väčšej radosti pre môjho brata, ako keď stretne dospievajúcich ľudí z nezávislého, autonómneho Slovenska budúcnosti stretne. Som si istý, že ho prítomnosťou svojou dojmete. Hneď teraz napíšem vám sprievodný list, ktorý mu pri svojom príchode odovzdáte. Keď si prečíta, kto ste, tak sa s vami rozhodne zhovárať chcieť bude.
Zajtra po omši, o deviatej hodine, dám pristaviť povoz, ktorý vás do Prešportku za Ľudovítom zavezie. Spomínal, že ho čaká ťažký deň v redakcií, preto sa vlastne v Modre dlhšie nezdržal, ale istý som si, že vy mu ten deň určite spríjemníte.” Dorozprával a srdečne sa na nás usmial. Neverila som vlastným ušiam a rovnakú diagnózu zažívali aj chalani.
„Snáď sa mi sníva! Ďakujeme pán Štúr!” zvolal Samo s nadšením v hlase a my sme ho nasledovali. Bol to naozaj radostný čas pre nás všetkých. Nevedela som si predstaviť radostnejšej správy.
Pán farár Karol Štúr boli dobrým človekom. Keď sme sa rozlúčili s Paľkom, ktorému patrilo sa tiež poďakovať, lebo bez jeho pomoci by sme sa dnes neveselili, nám ponúkol ľahkú večeru a tiež aj miesto na prespanie. Nebolo to stopercentne pohodlné, ale na laviciach vo vyhriatej kuchyni sa nám rozhodne lepšie oddychovalo ako kdesi vonku na otvorenom priestranstve.
Večer sme sa s ním ešte dlho rozprávali pri zapálených sviečkach. Nevedela som si spomenúť, kedy naposledy bola atmosféra medzi nami štyrmi takáto príjemná a priateľská. Všetky naše obavy sa na pár hodín stratili. Boli sme to opäť len my štyria, zatúlaní na výlete do minulosti.
Kapitola 13
Konský povoz do Bratislavy bol pristavený ku kostolu presne po svätej omši. Tvorili ho dva tmavohnedé, mohutné koníky s kočišom odetým do hustej, hrubej vesty z ovčej vlny, sediacim v prednej časti uzavretého voza. Strechu mal síce len plátennú, no pred prípadným dažďom by nás mala uchrániť. Jeho prítomnosť ma uchvátila, ešte nikdy som sa v takom niečom neviezla.
Pán farár nám dal požehnanie na cestu a zaželal veľa zdarov. Vyjadril sa, že sme skupinka slušných ľudí a počas včerajšieho večera sme mu prirástli k srdcu, no vzhľadom na naše okolnosti si veľmi praje, aby sme sa už nikdy nestretli a teda našli vytúženú cestu domov. To isté nám prial aj Paľko, ktorý sa s nami narýchlo prišiel rolúčiť, keďže neďaleko na lúke pásol ovečky. Čiarka to vraj s nimi pár minút sama zvládne, povedal. Moje prianie preňho bolo, aby sa neprestal zaujímať o svoju krajinu, aby čítal, vzdelával sa a robil, čo ho napĺňa. Možnože bude čoskoro patriť k štúrovcom – vyslovila som čisto hypoteticky, na čo sa on skromne usmial a zašepkal, že práve to je jeho snom.
Kočiš v ovčej veste bol z Maďarska a slovensky rozumel len základné frázy. Pomohol nám však vystúpiť do voza a my sme za jeho hurónskeho pokriku dali zbohom našej Modre. Nebolo pochýb, že to bola naša Modra.
Prvá vec, na ktorú si všetci spomenuli, keď sme sa za pravidelného dunenia konských kopýt bezpečne natriasali na prašnej ceste, bol samozrejme Ľudov denník. So sklamaním sme však zistili, že príspevok o reforme ypsilonov bol posledný a za ním nasledovali už len prázdne strany.
„To je akože všetko?” rozčarovane sa opýtal Samo. „Už sa nič viac nedozvieme? Ako to všetko dopadlo? Ako skončil Štúr?”
„Bratu, ako skončil Štúr sa v jeho denníku asi nedozvieš.” Poukázal na evidentný fakt Kajo.
„Tak, a ako to celé skončilo, tiež určite nie. Formovanie krajiny je predsa určite dlhodobejší proces ako život jedného človeka.” Pridal sa aj Janko. Páčilo sa mi, ako tú myšlienku vyjadril v jednej vete. Absolútne som s ním súhlasila.
„Avšak čo môžeš urobiť je, že keď sa vrátime domov, zájdeš do modrianskej knižnice a vyhľadáš si tam knihu o slovenskej histórií. Tam to určite všetko bude.” Dala som mu malú radu, no pravdou bolo, že tú knihu budem musieť najskôr prečítať ja. Tiež ma zaujímalo, čo dialo po roku 1852.
Chalani sa ponorili do debaty o Bratislave, resp. Prešporku z devätnásteho storočia, zatiaľ čo ja som sa rozhodla ešte trochu zalistovať v denníku. Bruškami prstov som sa dotýkala úhľadného písma na drsných stránkach. Stále som tomu neverila.
Kajo si to všimol a usmial sa. Sedeli sme tesne blízko seba, moja pravá noha sa dotýkala jeho ľavej. Samo s Jankom si to určite ani nevšimli alebo tomu nepridávali žiaden význam. Ja som však cítila, že pre nás to znamenalo veľa.
Náhle sa z posledných, neprebádaných strán denníka vyšuchol malý štvorček papiera a pristál na zemi. Zohla som sa poň a potom sa obzrela okolo seba. Chalani práve už po niekoľkýkrát za posledných pár dní viedli živú debatu o filmoch a počítačových hrách, ktoré sa zaoberali cestovaním v čase. Rozhodla som sa ich nerušiť. Nenápadne som kus papierika rozložila. Bolo to tam. Ľudovo písmo a ďalší príspevok, zrejme posledný.
Celá debata | RSS tejto debaty