„Boli sme tam ráno.” Začal pomaly Janko, zrakom prepichujúc špičky svojich tenisiek. „Samo chcel skúsiť ten nápad s portálom ešte raz. Myslel si, že nefungoval kvôli tomu, lebo vtedy pri sebe nemali oba predmety, ktoré sme vzali zo Štúrovej kancelárie. Preto, keď nás napadol medveď, využil Samo príležitosť a uchmatol denník.Vstali sme ešte za tmy a vybrali sa do farárovho domu. Všade bolo ticho, mohlo byť okolo päť hodín. Dvere neboli zamknuté, tak sme sa potichu vkradli dnu, cez predsieň priamo dolu do pivnice. Vytiahli sme z tašiek denník aj lampu a položili ich na zem. Potom sme sa pomaly vykradli zase von, čakajúc, že sa ocitneme späť v dvadsiatom prvom storočí.”
„Ako ste mohli.” Krútil hlavou nechápajúc Kajo. Pôsobil ranene. Zdieľala som jeho emócie. Tiež sa ma to veľmi dotklo. „Ako ste mohli vykuť takýto plán, nás dvoch vynechajúc?”
„Vedel som, že ty by si na taký plán nikdy nepristal.” Snažil sa obrániť Samo.
„To máš pravdu. Ale povedz mi, kamarát môj najvernejší, čisto hypoteticky. Čo by si robil, ak by ten portál fungoval a ty by si bol späť doma?”
„Portál nefungoval.”
„Ja viem, že nie. Inak by si tu predsa nebol. Čo by som si možno v danom momente prial asi najviac, ale aj tak. Čo by si robil? Snažil by si sa prísť na spôsob, ako dostať nás dvoch späť do prítomnosti tiež? Asi ťažko, však?”
Samo mlčal. Oči upieral do zeme.
„To mi stačí, ďakujem. Myslel som si, že si lepší človek. Že nie si padavka. Evidentne som sa mýlil.” Vyhlásil. Nastalo ticho. Nedokázala som uveriť, že by bol toho Samo schopný. Niečo také by som neurobila ani najväčšiemu nepriateľovi. Spomenúc si na posledných sedem rokov na základnej škole, by som mohla vyhlásiť, že by som to neurobila ani jemu samotnému. Netušila som, či sa mám naňho hnevať, alebo ho ľutovať. Najviac ma mrzelo, že do toho zatiahol aj Janka. Kajo toho chalana vôbec nezahriakol.
„A… a čo sa stalo potom?” prerušila som mŕtve ticho spomenúc si, že sme sa nedostali k časti, kvôli ktorej tu teraz sedíme. Janko sa zhlboka nadýchol a pokračoval:
„Vyšli sme na ulicu a vidiac, že sa nič nezmenilo, chceli sme sa vrátiť späť po denník a lampu. Boli sme však už asi menej opatrní a robili sme viac hluku. Každopádne, na ceste von nás v predsieni prekvapil pán farár s kutáčom v rukách. Skoro nás tým ovalil, ledva sme sa uhli. Rýchlo sme sa popri ňom akosi zázrakom prešmykli von a potom sme už len utekali, čo nám sily stačili. Z diaľky som počul, ako na nás kričí, že nás už pozná a tentokrát nás určite dolapí.”
„A potom?”
„No a potom… keď sme prebehli asi polku mesta, sme sa zastavili a uvažovali, čo urobíme ďalej. Samo… ale nič.”
„Čo urobil Samo?” precedil Kajo medzi zuby.
„Samo navrhol, aby sme išli do Bratislavy vyhľadať Štúra, že už je to tu aj tak celé pokazené a nemáme čo stratiť. No potom som ho prehovoril, že ak pôjdeme tam, tak by sme vás dvoch mali vziať so sebou a ísť všetci spolu. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť za vami a cestou sme z námestia vzali ten chlieb.”
„Samo ty si taký hajzel!” zasypel jeho doteraz najlepší kamoš.
„Ja, ja…” obvinený koktal. Lapal po slovách a po dychu tiež. Keby som ho ako tak nepoznala a nepoznala tiež aj jeho zdravotný stav, povedala by som, že chytá epileptický záchvat. „Ja by som sa vám chcel všetkým ospravedlniť.”
„No to by sme privítali.”
„Ja neviem, čo to do mňa vošlo. Posledné dni som akýsi nesvoj.”
„To sme určite všetci, žijeme predsa stosedemdesiat rokov v minulosti. To človeka dokáže trochu vykoľajiť.” Poznamenal ironicky Kajo.
„Ja viem, viem. Ale ja sa správam ako absolútny chrapúň. A veľmi ma to mrzí. Karol pochopím, ak so mnou už nebudeš nikdy chcieť prehovoriť, ak sa odtiaľto dostaneme…” Samova výpoveď znela naozaj úprimne. „Moja túžba dostať sa domov prekročila všetky moje ľudské limity. Uvedomujem si to a cítim sa preto veľmi zle…”
„Vieš čo, už nič nevrav. Ide z teba len samá špina. Z každého slova, ktoré povieš. Nechcem vedľa teba ani len sedieť.” Nahnevaný Karol bleskovo vstal a sadol si na kúsok lavičky, ktorý zostával vedľa mňa. Rýchlo som mu uvoľnila viac miesta. Janko si presadol na jeho miesto, aby sme sa vedľa seba netlačili. Kajo ma chytil za ruku a pozrel sa mi do očí. Aj v tejto vypätej situácií sa motýliky v mojom bruchu dokázali prebudiť:
„Karolína povedz mi ty niečo. Si asi jediný normálny človek, ktorý mi tu zostal. Na toho druhého odradilca sa ani nepozriem. Viem, že za to nemôže a do všetkého bol namočený, no ja na jeho mieste by som Sama takto neposlúchal a nerobil mu slepeckého psa.”
„Upokoj sa Kajo.” Chcel, aby som niečo povedala, tak som povedala. „Viem, že si veľmi nahnevaný kvôli tomu, čo chalani urobili. Mňa samú to veľmi mrzí. Najmä, keď si pomyslím, ako nás tu plánovali len tak nechať bez ničoho. Avšak už si im žalúdky prečistil a ja dúfam, že si za to vstúpia do svedomia a bude ich to dlho trápiť. A že ich to v neposlednom rade v niečom poučilo a zmenia sa k lepšiemu. Ale ty sa už rozčuľovať nemusíš. Už je po všetkom. Sme tu zavretí a nevieme, čo s nami bude. Možno by sme tento čas mali využiť efektívnejšie. Možno nás tu spojil osud, aby sme sa nad sebou zamysleli. Alebo sa zamysleli nad našou situáciou. Nič iné sa tu nedá robiť len premýšľať.”
„Karolína, nebuď taký filantrop.” Ešte stále ma držal za ruku a díval sa mi priamo do očí. Rada by som vedela, či to robil len kvôli tomu, aby sa nemusel dívať na tých dvoch oproti. Každopádne, zabraňovalo mi to v sústredení sa.
Náhle mi však napadla spásonosná myšlienka: „Dá sa tu robiť aj niečo iné okrem premýšľania. Ešte stále môžeme čítať Ľudov denník.”
„Výborne.” Usmial sa, no ich smerom sa ani nepozrel. Jeho náhla malá zmena nálady ma potešila. Rýchlo som sa zohla po tašku. Karol ma objal okolo pása a položil si hlavu na moje plece, čo ma trochu zarazilo. Zostala som bez pohybu s jednou rukou schovanou v útrobách tašky. Pred nimi dvomi? To mu tu vôbec neprekážajú? Asi mu bolo už všetko jedno. Aj tak sa teraz neodvážia utrúsiť žiadne trápne poznámky. Teda Samo nie. Janko by si to nedovolil za žiadnych okolností.
Denník som si položila do lona.
„Skončili sme niekde pri konci. Posledný dátum bol 11. december 1849.” Kajo vdýchol slová do môjho ramena. Jeho ruky ma stále obopínali a dlane sa mu spájali na mojom ľavom boku. Mrazilo ma z toho na celom tele. Spoza pleca sledoval ako pretáčam strany.
„Stoj! Tam to je.” Skríkol, keď som dosiahla požadovanú stranu. Cítila som, akoby sme tam boli len sami dvaja. Samo s Jankom ani nepípli, čo povzbudzovalo moje podvedomie k úplnej ignorancií ich prítomnosti.
„Budeš teraz čítať ty?“ opýtal sa ma tónom jemným ako siedma oktáva na koncertnom piane. Chytila ma panika. Ja? Čítať nahlas? Byť stredobodom pozornosti? To vôbec! Ale nesmela som ukázať svoju slabú stránku. Tentokrát sa budem musieť prekonať.
„Hmm, noo, veď môžem teda…”
„Dobre, tak čítkaj.” Vyslovil a odklopil zrak od denníka. Trochu sa pohmýril, aby našiel správnu polohu a zostalo ticho. Teda som začala:
„27. august 1851
Rok päťdesiaty prvý mi s vôľou Pána Najvyššieho vzal dve, môjmu srdcu milované, osoby. Brat môj úbohý, Karol, v Modre žijúci, nedožitých rokov štyridsať majúci, možnosti nemal ani posledný krát spopod ťažkého snehu drejúce sa hlávky bielych snežienok sledovať, keď si ho Všemohúci k sebe povolal. Jeho sirôtok sedem ujal som sa ja, matke ich pomoci vychovávať, k čomu potreba bolo bližšie, priamo do Modry, sa presťahovať. Modra je mesto krásne, ľúbezné, obyvateľov týkajúc sa trošku pomenšie ako krásavica naša na Dunaji, no služba moja národná, dá sa aj z tohto miesta, a dokonca aj pod policajným zatykačom plniť. Slobody nedožičí sa mi a pravda, život jednotlivca ľahký nezdá sa byť, ale človek nevychováva sa preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju vykonal, aby sa jej užitočným stal, on sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca. So žiaľom v srdci, smútkom za bratom strateným, pokračoval som teda vo službe svojej, keď mi matička Zem aj môjho otecka jediného vzala. Ej, boli oni človekom, ktorý deťom piatim mravné hodnoty do srdiečok vštepoval, v rôznych oblastiach života ich vzdelával, pevnú vieru vo Všemohúceho na nebesiach im dával, aby sa v každej životnej situácií len k Nemu utiekali, no čo najhlavnejšie je, lásku k národu v nich živil a horlivo podporoval, aby nezabudli na svoj kraj rodný, na svoju hrudu, ktorá po celé stáročia ich otcov a matere živila. Ich odchod bola rana prehlboká, rodina celá horko zaplakala. Môj apo boli bytosťou. Ako som už kedysi spomenul, že kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete, to boli môj otecko. Menili náš svet k lepšiemu. Veľavážení pán učiteľ uhroveckí, ktorí nejedného junáka k nehasnúcej túžbe po národe slovenskom vychovali. Chýbajú nám všetkým a navždy aj chýbať budú. Avšak čo ako veľký náš žiaľ je, verím, že obaja, otecko aj Karolko, sa majú po boku Pána nášho dobre. Za životov ich boli vernými služobníkmi Jeho, čo ich napĺňalo radosťou, silou a chuťou do všetkých ich bojov pozemských. Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym…? Bože, len Ty sám si Pánom tohto sveta a svetlom, ktoré nám v tmách žiari. Daj im, prosím Ťa, odpočinutie večné a svetlo Tvoje nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji svätom, amen.”
Viac menej spamäti som zakončila čítanie príspevku. Ponorili sme sa do ticha. Strata dvoch blízkych osôb ako boli jeho brat a otec museli Ľudovíta veľmi raniť. O to väčšmi, keď, ako sám písal, si ich oboch veľmi vážil a mali v jeho srdci čestné miesto. Zarážal ma však aj fakt, že Karol, s ktorým sa máme neskôr stretnúť, tu už dlho nebude.
Celá debata | RSS tejto debaty