Zápisky od Sisky

Kapitola 10

Žiaden slávnostný či poriadne premyslený plán sa nekonal. Teda aspoň z môjho pohľadu nie. Keď si ja niečo naplánujem, tak pritom myslím aj na najmenšie detaily. Vrátané vecí, ktoré sa môžu pokaziť a ako ich ja dokážem nahradiť. Avšak plán v podaní chalanov znel celkom jednoducho: Prídeme do kostola, sadneme si, odsedíme celú omšu, Karol Štúr si nás určite všimne, po omši príde za nimi, povieme mu, čo je vo veci a on nás vezme za jeho bratom, Ľudovítom. Neviem, ktorý z nich mal na očiach klapky, keď toto vymyslel, ale povedala by som, že hádam aj všetci. Potom, ako nás vyhnal z jeho domu, keď sme sa vydávali za deratizérov, nás určite prijme s otvorenou náručou. Si myslia… 

Ale čo sa dalo robiť. Jedna proti trom toho veľa nezmôže. Navyše dievča.  

Pred desiatou sme sa teda všetci pekne premiestnili do evanjelického kostola. Sedeli sme tam ako také vrecká zemiakov – nemé a akési neforemné. V poslednej lavici samozrejme. Pre mňa to bola príležitosť obzrieť si útroby tejto posvätnej budovy. Vyzeral podobne, ako som si ho pamätala z nášho storočia. Zrejme sa väčšina sôch, kníh a kadejakých ozdôb časom len natiera, opravuje a utiera sa z nej prach. Nečudovala by som sa. Sväté sochy predsa nepodliehajú trendom najnovšej módy. Práve naopak – čím staršie, tým hodnotnejšie. Jediné, čo som si z našej doby nepamätala, boli dva rady drevených lavíc. Tie museli byť v priebehu rokov vymenené za novšie. A ešte steny. Mali inú farbu. Tie z nášho obdobia boli akési bledožlté, tieto boli sivé. 

Kostol sa čoskoro zaplnil ľuďmi. Keď vravím zaplnil, tak myslím práskal vo švíkoch. Kto by čakal, že v obyčajný deň v týždni príde sláviť Pána také množstvo ľudu. Pri tom obrovskom počte hláv som mala obavy, či si nás pán farár vôbec všimne. V dave som však zazrela aj Paľka. Bolo to dosť zvláštne, pretože včera o takomto čase musel predsa pásť ovce. Žeby ho bol otec len tak prepustil, aby mohol ísť do kostola na omšu? Nesedelo mi to. Začínala som mať pocit, že dnešný deň bude musieť byť niečím výnimočný. 

V hluku mojich vlastných myšlienok som si tvorila možné odpovede. Mala som ich niekoľko. Avšak ani jedna z nich sa nezhodovala s tým, čo sa stalo o pár minút. Zo zákristie vyšiel okrem pána farára a jeho miništrantov aj iný pán. Vysokú, štíhlu postavu mu obopínal dlhý, čierny kabát na gombíky. Husté gaštanové vlasy sa na bokoch spájali s upravenou bradou a pod tenkým, špicatým nosom mal tenké, no rovnako starostlivo upravené fúzy. Oči mu žiarili ako tmavé uhlíky a v tvári sa mu odrážal vážny výraz.  Pán sa spolu s ostatnými hlboko poklonil Ježišovi Kristovi zobrazenému na oltári a vykročil smerom k prvej lavici naľavo, kde našiel jediné prázdne miesto. Zdalo by sa, že mu ho tam ktosi rezervoval. Všetky lavice boli totiž obsadené a mnoho ľudí dokonca aj postávalo naokolo. Zaujímalo by ma, kto to bol, že sa mu dostalo takej výhody. 

Slávenie bohoslužby sa začalo akosi netradične. Hneď na úvod podišiel pán farár bližšie k ľuďom a začal krátkym príhovorom:

„Drahí moji veriaci. Zišli sme sa tu, aby sme našou modlitbou a spevom oslavovali nášho Otca na nebesiach, avšak ako som už pred pár dňami avizoval, práve dnes máme možnosť medzi nami privítať aj významného človeka, ktorý k nám zavítal z Prešporku a prišiel nás v týchto časoch neľahkých nielen povzbudiť svojim slovom, ale aj informovať o aktuálnom politickom stave v našej monarchii.” Farár nepovedal viac, no gestom dlane pozval tohto špeciálneho hosťa dopredu. Neznámy pán v tmavom kabáte sa vystrel na nohy a spravil dva kroky vpred. Vtedy mi všetko doplo a na celom tele som ucítila zimomriavky. Karolína! To, čo sa práve pred tvojimi očami odohráva, je história. Uvedomuješ si to? Stojí pred tebou samotný Ľudovít Štúr. 

Pozrela som na chalanov. Z ich nezaujatých výrazov tváre som čítala, že to všetko zatiaľ nepochopili. Drgla som preto do Janka sediaceho vedľa mňa a zašepkala som: „Chalani! To je on! To je Ľudovít Š…” nedopovedala som, lebo on práve začal svoj príhovor

„Ďakujem pánovi farárovi veľmi pekne za milé privítanie. Som naozaj poctený, že sa mi dostalo príležitosti tejto, prísť tu k vám a riecť vám zopár slov. Určite viete, vy ľudia Slovenské národné noviny čítajúci, že časy tieto neľahké sú. Božechráň, nedostatok úrody a hladomor, ktorý trápi naše rodiny nespomínajúc. Pán všemohúci nech požehná naše neúrodné polia, aby sa nám budúceho roku viac plodín od nich dostalo.” Pri tejto krátkej, marginálnej modlitbe sa na krátko zastavil a vzhliadol do nebies. „My boje mnohé s maďarskými mocnármi zvádzame, základné práva pre ľud náš, ako ľud žijúci v slobodnej krajine získať sa snažíme. Úhlavným kameňom úrazu zostáva, samozrejme, slovenčina naša a jej užívanie v živote verejnom. Stavy snažia sa naše elementárne školy pomaďarčiť, naše deti len v jazyku maďarskom vyučovať. Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale aj cítiť sme naučení, a k dobrému vyučovaniu a vzdelávaniu aj toto je potrebné. Za krátky čas len môže chodiť dieťa chudobného človeka do škôl, ak by sa ešte k tomu v materinskej reči nevyučovalo a len mechanicky v cudzej reči sa učilo, vtedy by také vynaučovaie nie dobré, ale naopak, len škodné následky malo. A vzdelanosť v krajine našej veľmi dôležitá je. Bez nej sloboda, za ktorou ide vek náš, za ktorou ide vlasť naša, sa uskutočniť nedá. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujmoch našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode. Vymôcť si požiadavku túto snažím sa aj prostredníctvom získania poslaneckého mandátu slobodného kráľovského mesta Zvolen. Vedomý som si závažnosti poslaneckej funkcie a s ňou spojenej možnosti do istej miery ovplyvňovať politické dianie v našej rodnej krajine, a preto sa vo svojej žiadosti adresovanej mestskej rade vzdávam nároku na honorár. Čo znamenajú toliare, zlatníky, či grajciare pre jednotlivca, keď v krajine, ktorá neslobodná, úmáraná supremáciou zvrchovanej aristokracie druhého národa je, on žije? Život neslobodný, ďaleko horší ako život v chudobe je. Mince žiadnych svetov tejto Zeme nevyrovnajú sa pocitu tomu, keď človek na svojej rodnej pôde slobodným sa cíti. Keď jazyka materinského medzi svojimi užívať môže… A čo znamená osud jednotlivca, keď za osud národa celého bojuje sa? Človek sám o sebe je ako drevená zápalka – tenká, biedna… V búrke sa s ňou snažíme oheň zapáliť a nedarí sa nám, lebo vietor a dážď silnejšími faktormi sú a našu zápalku útlu premôžu. No my ich v krabičke máme niekoľko a preto nevzdávame sa a ďalšiu skúšame. Svetlo tej predošlej bolo istú dobu intenzívne, jej plameň ohrial naše drevo, no nedokázal ho vznietiť a ona zhasla. Avšak táto zápalka, hoci malá a bezvýznamná, pripravila cestu svojej súdružke. Možno ani tá to nedokáže, ale za pokus to stojí. Veď čo značí strata jednej zápalky oproti vatre mohutnej. A možno si potom uvedomíte, že zapáliť najskôr papier, ktorý vzplanie rýchlo a na celom povrchu, by vhodnejším bolo. Papier úspešnejší je ako niekoľko zápaliek, no sám nevzplanul by. Potreboval práve tieto zápalky. Tak je to aj s ľuďmi – všetci sme zápalkami. Musíme sa snažiť a budovať cestu ohňu. Možno je niekto z nás papierom, len o tom zatiaľ nevieme a možno sa bojíme a skrývame sa…” zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Táto krátka pauza akoby vyjadrovala jeho názor na ľudí, ktorí sú schopní konať mnohé veci, no zostávajú pasívnymi. „K nášmu povolaniu potrebujeme úplné odhodlanie, vystúpenie z vlastnej zóny komfortu a zapálenie sa pre väčšiu vec. Zabudnúť na všetko čo mám, kým som. Je tu len ten oheň, ktorý túžim zapáliť. Ja tu nie som… Som na vás preto, právom, hrdý, Modrania moji z kraja malokarpatského, že vy zo seba vystupujete, šľachty maďarskej sa nebojíte, za slovenským národom stojíte, noviny slovenské a literatúru v slovenskom jazyku čítate a živo o nej debatíte. Viete, keby vás nebolo, ľudí slovenských, zápaliek drevených, noviny zbytočne by sme tvorili. Veď každé slovo, či už písané alebo hovorené, publikum potrebuje. Inak by rýchlo zaniklo. A o to hrdší a dojatejší som, keď vidím, s akou bázňou sa o vlasť našu zaujímate, ako dietkam svojim predčítate, v duchu slovanstva ich vychovávate. Viete, my všetci sme Slováci a osud náš a národa nášho neradno zanedbávať. Naopak, do vlastných rúk treba ho brať, nenechať ho napospas stranám maďarským. Čím viac zápaliek máme, tým lepšie sa nám cesta k ohňu buduje. A dietky naše, ak v láske k vlasti svojej vychovávané budú, v jazyku slovenskom vzdelávané a k boju za vec slovenskú vedené, budú nám skalou na pobreží, o ktorú vlny rozbúrené čo ako silno môžu narážať, nezrúti sa. Ďakujem vám preto, ľudia moji spanilí, za vytrvalú službu národu. Ďakujem za každý jeden článok, ktorý ste si z novín prečítali, za každú jednu diskusiu, ktorú o Slovensku viedli ste, lebo tak zostáva myšlienka naša živá, keď sa medzi jazykmi ľudu omieľa.” Pri posledných vetách som na chvíľku mala pocit, že som v jeho očiach zazrela náznak sĺz. Avšak výraz tváre sa mu nemenil, hlas zostával pevným, nekolísal sa. Sústredil sa na to, čo rozpráva a taktiež aj na svoje publikum. Teraz sa k nám však obrátil chrbtom, zrak mu sprvu spočinul vysoko na oltári a potom sa hlboko uklonil, aby vyslovil krátku modlitbu: 

„Vám ďakujem a Pána na nebesiach všemožne prosím, aby vlasť našu požehnával a chránil pred silným náporom zo strany maďarskej. Aby pomáhal jej vzdorovať v silných búrkach uhorských, Slovákom nikdy nedovolil poľaviť v úpornom snažení, zapaľoval im srdcia pre materinskú zem ich a vyviedol ich, nás, z tohto veku ako slobodný národ slovenský, amen.” Takto ukončil svoju reč, potom pred oltárom pokľakol a vrátil sa späť na svoje miesto.