Zápisky od Sisky

Moje posledné EduPage školenie sa udialo v meste Arua, ktoré je najväčším mestom na severe Ugandy, je strategickým uzlom a aj vďaka tomu v ňom ročne nájde útočište až 20% všetkých zahraničných utečencov a zároveň je sídlom biskupa diecézy Arua. 

Práve vďaka biskupovi sa podarilo zorganizovať moje najväčšie EduPage školenie v Ugande. Biskup Sabino Ocen Odoki je veľmi dobrých kamarátom Gitky a zároveň je u nej pravidelným hosťom, kedykoľvek prechádza okolo. Keď som sa mu ozvala s ponukou školského softvéru, ihneď ma spojil s diecéznym vedúcim vzdelávania, Fathrom Emmanuelom, ktorý spravuje vyše 430 škôl. Ešte zo Slovenska som si s Fathrom Emmanuelom a s jeho asistentom Bernardom zavolala a títo dvaja mi oznámili, že zorganizovali stretnutie pre 35 škôl, na ktoré príde okolo 75 ľudí, najmä riaditeľov a učiteľov informatiky. Mala som pred takou veľkou skupinou obrovský rešpekt, ale, chvalabohu, ma predtým čakali tri menšie stretnutia, na ktorých som mala možnosť rôzne veci otestovať a upraviť program podľa potrieb miestneho publika. 

Father Emmanuel bol rovnako ako Father Centurio z Tororo skúpy na informácie ohľadom školenia a môjho príchodu. Dostala som iba pokyn vystúpiť z autobusu na určenom mieste mimo vyznačenej zástavky. Opäť sa preukázala moja naivná dôverčivosť voči miestnym obyvateľom a neskôr večer sme sa na tom spoločne pri čaji smiali. Vraj som neznela dvakrát odhodlane, keď odo mňa žiadal, aby som vystúpila len tak niekde na mieste, na ktorom som nikdy nebola. Sama sebe sa nečudujem. Tu som si však mohla byť istá, že ak by sa niečo stalo, vedel by o tom biskup, od neho Gitka a iní naši miestni ľudia, a to by už bol problém. Šofér roztraseného autobusu, ktorému za sedačkou sedela hnedá sliepka, zastavil presne na mieste, kde čakala nová Toyota Land Cruiser s nápisom Arua Diocese. Už ťa čakajú, hovorí mi. Chvalabohu, aspoň tu neuviaznem, napadlo mi. Z Toyoty vyskočil Father Emmanuel a pre mňa neznámy beloch, ktorý sa neskôr ukázal ako John z Írska, ktorý v Afrike už desiatky rokov podporuje viacero projektov. Spolu sme vyrazili na slávnostné otvorenie škôlky, ktorá vznikla uprostred ničoho, a to myslím smrteľne vážne. Hoci boli kde tu v okolí skromné príbytky, o sociálnej infraštruktúre, tobôž o vzdelávacej inštitúcii nebolo ani chýru, ani slychu. Navyše sa v oblasti rodilo mnoho detí s rôznym zdravotným postihnutím. Preto sa Father Emmanuel, ako diecézny vedúci vzdelávania, rozhodol so skromnou finančnou podporou Johna z Írska postaviť škôlku z hliny, kamenia a dreva, aby sa deti mohli vzdelávať aspoň na najnižších leveloch. Plánom je do budúcna pripojiť základnú školu so všetkými triedami. Pri škôlke vznikla malá farma a pole plné plodín, ktoré majú v budúcnosti vytvárať dostatok finančného príjmu na prevádzku škôlky a školy. O farmu a pole sa stará novovzniknutá asociácia žien v poľnohospodárstve, ktoré boli počas slávnostného otvorenia škôlky ocenené certifikátom. Boli to síce ocenenia typu: najviac vypestovanej kasawy (maniok) či najzdravšie vyzerajúci banánovník, no Father Emmanuel vidí zmysel v oceňovaní týchto chudobných jednoduchých žien, lebo im tak dáva najavo, že si ich prácu váži a že mu na ich životoch záleží. Ocenení boli aj všetci rodičia prítomných detí, a to za to, že nazbierali dostatok financií, aby poslali svoje deti do školy. Nič nie je samozrejmosť, hovorí Father Emmanuel. Keď vzdáme ľuďom vďaku a oceníme ich hoc i za veci, ktoré sú pre iných bežné, vytvárame v nich pocit, že robia aspoň niečo správe. Títo chudobní ľudia majú ťažký život a aj kvôli tomu si nevážia samých seba a často sa utiekajú k alkoholu. Ocenením im pozdvihujeme stratené sebavedomie a povzbudzujeme ich k ďalším dobrým počinom, malý krôčik po krôčiku. Ani Rím sa nepostavil za jeden deň.

Slávnostné otvorenie sa skončilo ceremóniou sadenia stromov. Ako bielemu hosťovi sa mi ušlo zasadiť jackfruit, chlebovník rôznolistý, ktorý nemá možno okrem svojho oválneho tvaru s chlebom nič spoločné. Som zvedavá, čo z neho vyrastie. Snáď jackfruit. 

Moja cesta s dvomi novými kamošmi, Fathrom Emmanuelom a Johnom, pokračovala do mesta Arua na novej Toyote, na ktorú si, mimochodom, Father vyzbieral finančné prostriedky sám. Mala som spať v diecéznom vzdelávacom centre, ale John trval na tom, že budem spať s nimi v hoteli a že ma pozýva. Bol to hotel naozaj na úrovni, na európsky štýl a úplne prvý svojho druhu, ktorý som videla obsadený. U nás v Adjumani máme takých tiež pár, ale zývajú prázdnotou. Z izby za 80 dolárov na dve noci sa však vykľula izba za 300, lebo hotel bol nečakane preplnený. Bolo mi to trošku nepríjemné, aby John musel za mňa platiť tak veľa, tak som sa ponúkla, že zaplatím polovicu a v duchu som si už prepočítavala, že táto izba ma za jednu noc vyjde len o niečo menej, koľko môj celý mesačný pobyt s ubytovaním, transportom aj stravou. Čo už. Dostala som VIP prezidentský apartmán s balkónom a televíziou, v ktorej fungoval jediný futbalový kanál, za to bez moskytiéry, ale s odpudzovačom komárov v elektrickej zásuvke, ktorý na moje prekvapenie odplašil všetkých potenciálnych prenášačov malárie. Škoda, že som do izby prišla len prespať. Nesťažujem si. Sprcha s tečúcou horúcou vodou a paplón namiesto tenunkej plachty boli možno zbytočným luxusom, ale príjemnou zmenou. 

Na druhý deň ma čakalo školenie, ktoré som sa vďaka predošlej skúsenosti a iným okolnostiam rozhodla skrátiť z dvoch dní na jeden. Už od rána bolo vidno, že títo Uganďania to myslia so vzdelávaním vážne. Školenie v predošlých skupinách začalo podľa afrického času spravidla o dve hodiny neskôr, lebo prvú hodinu a pol by nebolo koho vyučovať. Tu ma už ráno čakalo prvých dvadsať účastníkov a postupne prichádzali ďalší, hoci áno, podľa africkej tradície prichádzali asi tri hodiny. O dve hodiny neskôr, ako pôvodne sľuboval, prišiel aj sám biskup Sabino, ktorý nás prišiel pozdraviť a požehnať nám. Vo svojom príhovore zdôraznil dôležitosť vzdelávania a vôle učiť sa novým veciam, najmä počítačovým zručnostiam. Jeho príhovor otvoril priestor na čajovú prestávku a ja som si v kľudne mohla poukladať dáta škôl do tabuľky, aby sme im mohli vytvoriť ich vlastnú EduPage stránku. To, že sa dáta ako adresa školy či mailová adresa počas dňa ešte museli opakovane meniť, lebo ľudia si nepamätali svoje údaje, sa asi berie ako samozrejmosť. Nakoniec prišlo takmer 70 zástupcov z 38 škôl a hoci to bola veľká miestnosť s mnohými ľuďmi, pre ktorých angličtina nie je prvým jazykom, rovnako ako pre mňa, myslím, že bolo naše stretnutie úspešné. V druhej, praktickej poobednej časti sa nám podarilo vytvoriť EduPage prístup každej jednej škole, riaditelia si začali tvoriť databázy svojich učiteľov, tried a žiakov a zoznamovali sa s funkciami, ktoré ich počas prvej, teoretickej časti najviac zaujali. Vytvorili sme aj WhatsApp skupinu, ktorá sa doposiaľ javí ako najaktívnejšia. Členovia sa zaujímajú o softvér, a tak im postupne k ich otázkam posielam návody, ako so softvérom narábať. Dokonca aj cez víkend. Veľmi si prajem a modlím sa, aby bol pre nich EduPage užitočný a pomohol im skvalitniť a zjednodušiť vzdelávací proces. Deň sme všetci spoločne ukončili svätou omšou, ktorej polovicu som zmeškala, keďže som bola odchytená miestnym rádiom a televíziou za účelom spracovania mediálnych vstupov. Trošku ma to zaskočilo, no zároveň potešilo. V tomto meste si dali záležať na všetkom a bolo vidno, že stretnutiu prikladali veľký význam. Večer som si v mailovej schránke našla milú spätnú väzbu a poďakovanie od jedného zo zúčastnených riaditeľov. Na ďakovačky na WhatsAppe som bola zvyknutá, ale toto bol iný level. V maili sa odrazila profesionalita a angličtina, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani rodený Brit. Až vtedy mi došlo, že som na stretnutí mala najvzdelanejšiu skupinu ľudí, aká sa dá v týchto rurálnych oblastiach nájsť. Wow. 

S EduPage skupinami sme pravidelne v kontakte a ja už teraz viem, že naša cesta tu nekončí. Jedna vec je počiatočne namotivovať, druhá je motiváciu udržať, najmä v časoch frustrácie z nepochopenia softvéru. Avšak verím, že ak bol toto Boží plán, ktorý pre mňa pripravil, tak sa v tomto smere budeme posúvať ďalej, hoc možno malými krôčikmi, lebo príliš veľký a náhly úspech nás môže urobiť pyšnými, no malinké každodenné víťazstvá nás učia pokore.