Zápisky od Sisky

Minulý týždeň sme sa odhodlali na niečo, čo sme plánovali už minimálne mesiac: návštevu vyučovania v Unna Primary School—základnej škole, do ktorej chodí väčšina našich detí z centra (zvyšok chodí do škôlky alebo na strednú školu). Už dlhšie nám vŕtalo v hlave, ako sa dá učiť v triede, kde je okolo 100 detí a ako je možné, že si pri takom obrovskom počte niekto aj niečo zapamätá. Ako Európanky sme sa na túto návštevu chceli pripraviť, školu a učiteľov vopred informovať, predsa len im naša prítomnosť naruší vyučovanie, ale naši sociálni pracovníci spolupracujúci s touto školou sa tvárili, že to vôbec nie je potrebné, stačí prísť. 

A naozaj stačilo. Prišli sme hneď ráno s deťmi—cesta trvá asi 30 minút pešo, teda to majú naše deti každý deň peknú prechádzku tam a späť. Pani riaditeľka v škole ešte nebola, ale privítala nás jedna z pani učiteliek a ihneď bez problémov zaviedla do jednej z tried, kde sa už vyučovalo (vyučovanie začalo pre každú triedu v inom čase, podľa toho, či do školy už prišiel učiteľ). Predstavila nás ako partnerov školy, ktorí podporujú ich deti cez Adopciu na diaľku a učiteľ nás milo privítal a posadil medzi žiakov. Bola to P7 trieda (P zo slova primary, teda základná), ktorá je zároveň posledným ročníkom základnej školy a jej žiaci sa aktuálne pripravujú na záverečné národné testovanie (niečo ako u nás Monitor), ktoré môže ovplyvniť ich ďalšiu budúcnosť. Škola pri tejto príležitosti pozvala na niekoľko dní externého učiteľa matematiky, aby si so žiakmi preopakoval všetko učivo, a tak im pomohol úspešne zvládnuť záverečné skúšky. Začali sme uhlami v trojuholníku. V triede bolo 89 žiakov, natlačených do úzkych drevených lavíc ako sardinky a okrem vyučujúceho hrobové ticho. Už po pár minútach nám došlo, ako sa dá vyučovať v takej mnohopočetnej triede. Žiaci boli neskutočne disciplinovaní — nebavili sa medzi sebou, počúvali na slovo, keď im učiteľ kázal počúvať, počúvali, keď písať, písali, keď sa pýtal otázky, odpovedali. Absolútne si nemusel robiť starosti s triednou morálkou: nemusel zvyšovať hlas alebo tlieskať, aby upútal pozornosť, nemusel sa zbytočne pýtať, prečo sa deti bavia, prečo si nepíšu, prečo neposlúchajú. Bol v dobrej nálade a psychickej pohode. Radosť učiť v takej triede. Milé bolo, že každá správna, ale aj nesprávna odpoveď žiakov sa uznala potleskom, lebo predsa len nie je jednoduché povedať niečo nahlas pred takou obrovskou skupinou ľudí. Premýšľala som, či sú žiaci takí disciplinovaní, lebo si uvedomujú, že vzdelanie je dôležité, keďže je ich jedinou cestou z chudoby, že vzdelanie pre nich nie je zadarmo alebo sa boja fyzických trestov, ktoré sa v Ugande ešte praktizujú. Alebo je dôvod v tom, že žiaci P7 sú už starší, niektorí majú aj 18 rokov, a to preto, že nie každá rodina má peniaze na školské poplatky, tak deti do školy nastupujú neskôr, prípadne sa im vzdelanie pozastaví a vrátia sa o pár rokov, teda je v triedach obrovský vekový nepomer. V P7 nájdete dieťa, ktoré má 13, ale aj také, ktoré má 19.

Neskôr sme sa o tom rozprávali s Jankou aj s jednou z pani učiteliek, keď sme videli, že disciplína bola aj v nižších ročníkoch bez chyby. Deti počúvali na slovo, ak učiteľka písala niečo na tabuľu, bol v triede šum, ale akonáhle sa otočila, alebo oslovila triedu „class”, trieda jej odpovedala „yes” a pozornosť bola späť. Prípadne sa utíšili aj sami. Keď vonku zazvonilo (zvoní sa rovnako ako u nás v centre—račňovým kovovým kľúčom na zhrdzavený disk z auta), nepohla sa ani mucha. Zvonilo naozaj pre učiteľa a hodina sa skončila, keď sa zadala domáca úloha. Zhodli sme sa na tom, že veľkú rolu v tejto bezchybnej disciplíne hrajú aj rodičia, ktorí platia nemalé školské poplatky, a preto opakujú svojim deťom, aby sa v škole učili a dávali pozor, lebo doma im to nebudú vedieť vysvetliť. Učiteľov absolútne rešpektujú, lebo si uvedomujú, že učiteľ to vie lepšie. Ak chodia deti do školy z takéhoto domáceho prostredia, niet divu, že dávajú pozor. Zároveň im je opäť jasné, že ak sa chcú v živote mať dobre, musia sa učiť. K snívaniu o lepšom ich živote ich v konečnom dôsledku motivujú aj samotné zošity, ktoré majú na predných obálkach najčastejšie známych futbalistov a volajú sa Leader (vodca). Je to jasná správa: ak budú na sebe tvrdo pracovať, dokážu veľké veci. Na zadných obálkach sú zvyčajne matematické vzorce, násobilka alebo mapy Afriky či sveta. 

Okrem matematiky sa na základnej škole vyučuje angličtina, science — prírodné vedy (biológia, chémia a fyzika) a SST—social studies, teda sociálne štúdiá, ktoré zahŕňajú geografiu, dejepis a náboženstvo. Okrem prvých dvoch ročníkov sa vyučuje v angličtine, keďže angličtina je oficiálnym jazykom Ugandy, ktorý spája 56 kmeňov. Prvé dva ročníky sa učia v kmeňovom jazyku, u nás je to madi. Učitelia sú teda v relatívnej psychickej pohode, hoci pred nimi sedí 125 párov zvedavých očí, ako sa stalo v triede P3, kde sa vyučovala angličtina. Je samozrejmé, že v takých veľkých triede sa dá ťažko hovoriť o individuálnom prístupe k žiakovi, ale učitelia sa o to snažili. Ak napísali na tabuľku nejaké cvičenie, chodili medzi žiakmi a kontrolovali, kto ho ako zvládol. Dokonca každému jednému do zošita zapisovali, či to zvládol výborne (excellent), priemerne (good), alebo by sa mal zlepšiť (fair). Zároveň sa často pýtajú, či je všetko jasné, ak žiaci niečo nechápu, vysvetlia im to aj v madi. Páčilo sa mi aj, že ak sa niečo vysvetľovalo, kázali im počúvať a následne dostali čas na zapísanie. Ak náhodou niekto nedával pozor alebo nerobil, čo mal, učiteľka si to dokázala všimnúť, hoci bolo v triede 90 žiakov, avšak to sa stalo vo všetkých triedach dokopy len dvakrát. Okrem toho mali v zborovni zapísané, koľko z takmer 1200 detí, ktoré školu navštevujú, sú žiaci s nejakými hendikepmi alebo špeciálnymi potrebami. Škola a učitelia robia všetko preto, aby deťom vytvorili priaznivé podmienky na vzdelávanie. Zvyšok je teda už na samotných deťoch—ak niečomu nerozumejú, majú priestor za učiteľom prísť cez prestávku alebo po vyučovaní.

Posledná vec, ktorú chcem spomenúť, je matematika, ktorá sa počas nášho dňa vyučovala vo viacerých triedach. Žiaci počítajú bez kalkulačiek, všetko na papier a pod seba, dokonca aj náročnejšie operácie a počítajú väčšinou v zlomkoch, keďže zlomky sú matematicky presnejšie a ľahšie sa s nimi násobí a delí. Teda aj Ludolfovo číslo Π pre nich nie je 3,14, ale 22/7. Vzdelanie majú naozaj vydreté od základov a ja pri nich znovu objavujem, ako sa násobí pod seba a delí vedľa seba.

Naša návšteva Unna Primary skončila tesne pred obedom, ktorý bol o 13. Počas prestávky za nami deti chodili ako roj včiel, lebo boli zvedavé na dve belošky, ale zároveň sa nás niektoré báli. Trochu sme ich ponaháňali a veľa sme sa nasmiali. Boli sme hrdé, že z toľkého množstva detí poznáme v každej triede niekoho—naše deťuchy z centra. Bol to veľmi príjemne strávený deň, počas ktorého sme toho veľa zažili a myslíme, že sa ako slovenská spoločnosť — nielen deti, ale najmä rodičia, máme od prístupu tých ugandských čo učiť.