Kapitola 12
Zavolať nás prišli presne o šiestej hodine. Ukazovali tak hodinky v malej policajnej kancelárií. Zahalená do večerného šera mi naháňala strach. Jej steny boli takmer celé ošúchané a len na niektorých miestach odhaľovali pôvodnú, bledozelenú farbu. Prevažne železný nábytok s rôznymi dvierkami a šuplíkmi plnil určite funkciu uschovávania dôležitých zložiek. Zaujímalo by ma, či už takú zložku vytvorili aj nám. Hlavnú časť miestnosti zaberal drevený stôl hlavného komisára a dve stoličky, ktoré stáli pred ním. Za komisárovým chrbtom som uvidela niečo, čo ma aj v tejto vážnej situácií dokázalo nadchnúť. Visela tam obrovská mapa Modry, ktorú som párkrát zazrela na chodbe modrianskeho mestského úradu. Tá istá, z mäsa a kostí. Komisár si všimol môj pažravý pohľad a nespokojne cukol ústami. Rýchlo som odvrátila zrak do ľavého kúta, kde bojovalo o život malé, ufúľané umývadlo s opotrebovaným, toaletným mydlom a rastlinou, ktorej vzhľad prezrádzal, že hoci bola tak blízko k zdroju vody, napiť jej často nedávali. Taktiež bola rada, že žije.
Dve stoličky zívali prázdnotou, no komisár nedovolil sadnúť si ani jednému z nás. Bol to postarší prešedivený pán, asi šesťdesiatnik, s pár kilami navyše a permanentne skriveným obočím do nepekného výrazu. Mračila sa mu však celá tvár, nie len obočie. Povedala by som, že vyšetrovanie nejakých deciek takto neskoro podvečer jeho výrazu určite nepomáhalo. Zaujímalo by ma však aj, akej bol národnosti a či sa tak tváril, lebo nemal rád Slovákov.
Stáli sme tam bez pohnutia v pozore niekoľko minút. Našu prítomnosť registroval, no okrem jedného nespokojného cuknutia venovaného priamo mne, sa nás rozhodol ignorovať. Za normálnych okolností by som sa mu prihovorila, no vediac, že dnes som ja tá, ktorá sa previnila, som sa neodvážila ani pípnuť. Začínali ma bolieť kríže a chcela som si kvoknúť, čo však nebolo možné. Rozhodla som sa teda aspoň zmeniť polohu mojej pravej nohy. Presnejšie som ju posunula o jeden centimeter doprava, načo komisár hneď skríkol: „Bitte Ruhe!” a nemilosrdne na mňa zagánil. Od toho momentu som radšej nepohla ani očami. Ešte by si môj pohľad náhodou všimol. Všetko ma bolelo a začínala som sa naozaj báť. Čo od nás vlastne budú žiadať? Aký trest nás postihne? Vedela som však, že nie som sama a musím pretrvať. Rovnako ako chalani. Jediné, na čo sa moja myseľ dokázala sústrediť, bol tikot hodín. Ich pravidelnosť ma držala pri živote. Tik – tak, tik – tak…
Zhruba o štvrť hodinu sa vchodové dvere pomaly otvorili. Do miestnosti vstúpil dlho očakávaný Karol Štúr. Úctivo sa pozdravil. Nebol sám. Na naše veľké prekvapenie sa spoza jeho chrbta v policajnej vyšetrovni zjavil aj Paľko. Nechápala som, čo tam robí, no vzápätí som pochopila. Skoro som omdlela. Určite si ho pozvali svedčiť o tom, že sme sa vlámali aj do ich stodoly. Boli sme nahratí.
Pozrela som na Kaja. Tiež sa tváril prekvapene.
„Toto nie je dobré.” Nervózne som zašepkala. Chytil ma za ruku.
„Všetko bude ok.”
„Guten Abend Herr Pfarrer. Bitte setzen Sie sich.” Vyslovil komisár autoritatívne a strohým pohybom ruky ukázal na stoličku pred ním. Karol Štúr si však nesadol.
„Pán komisár Straka, keby vám nevadilo, že by sme dnes konverzovali v slovenčine, lebo títo štyria maďarskému jazyku nerozumejú. A takto rozprávať sa je velice netaktné.” Ozval sa pokojne. Tak predsa bol pán komisár Slovákom! A takým povýšeneckým. Že sa nehanbí…
Komisár Straka nahnevane zafunel a opäť na nás hodil nenávistný pohľad. Potom zahundral: „Posaďte sa.”
Obaja zaujali miesto pred veľkým stolom. Tŕpla som na celom tele. Je to tu. Nafučaný moriak si k sebe z rohu stola pritiahol akýsi štós papierov, trochu v ňom zalistoval a začal čítať:
„Pán Štúr. V rukách práve držím vami podanú žiadosť o zatykač štyroch adolescentov, ktorých identita nie je známa. Podľa vašej výpovedi sa opätovne vlámali do vášho domu z doposiaľ nevysvetlených príčin. Je toto tvrdenie pravdivé?” Jeho hlas bol rázny a diktátorský. Mrazilo ma z neho. Zdalo sa mi, že samotného pána farára ním vyviedol z miery.
„Áno je, avšak… pán komisár, chcel by som vám oznámiť, že tú žiadosť sťahujem. Mladí teda nie sú obvinení z ničoho.” Prosím? Neverila som vlastným ušiam. Chalani tiež nie. Začal medzi nami frmol spojený s nadšenými výrazmi tvárí.
„Ticho tam!” komisár nás ihneď utíšil. „Ako to? Myslel šom, že vaša žiadosť bola oprávnená a podložená dôkazmi.”
„To bola, ale napokon som sa rozhodol ju stiahnuť, pretože s mladými si musíme niečo osobne prediskutovať. Navyše si nemyslím, že ma chceli okradnúť. Napokon, z domu mi vôbec nič nezmizlo…”
„Nuž, je to vaša osobná voľba pán Štúr. Ak poviete, že žiadosť stiahneme, tak ju stiahneme. Avšak dúfam, že si uvedomujete všetku tú márnu prácu a úsilie, ktoré sme pre tento váš nepremyslený vrtoch museli vynaložiť.”
„Presne to ma mrzí zo všetkého najviac – tvrdá práca vášho komisariátu. Nech vám to pán Boh oplatí a príďte aj na faru niekedy, vyrovnáme sa. A teraz, ak by som vás mohol poprosiť, keby ste ich neprepustili na slobodu. Potrebujem sa s nimi naozaj vážne pozhovárať. Vonku sa už pomaly stmieva – tento dážď tomu dennému svetlu veľmi nepomáha.”
Karol Štúr ani raz nezavadil o nás očami. Jeho vystupovanie bolo však pokojné a napokon aj v jeho reči, takisto ako v komisárovej, panoval istý level autority. Prekvapilo ma, že sa Straka vôbec nepýtal, prečo pán farár zmenil svoj názor len v priebehu pár hodín. Možno bol rád, že to tu celé môže uzavrieť a ísť domov k rodine. Ak nejakú ten zamračený moriak má. Mňa by to však zaujímalo. Hoci vidiac Paľka po jeho pravej ruke som si mohla niečo domyslieť. Určite mu ten chlapec o nás veľa povedal.
„Samozrejme, pán farár. Berte si ich, celých akí sú. Chamraď jedna.” Šmahom pravej ruky naznačil, nech sa dáme do pohybu. „Practe sa. Dnes ste mali obrovské šťastie. Dávajte si pozor, lebo nabudúce to nemusí byť také jednoduché.”
„Ďakujeme, ďakujeme pán komisár.” Vyslovili sme takmer jednohlasne a už nás nebolo. Pán farár s Paľkom za nami zatvorili dvere. Veľmi som sa mu túžila poďakovať, ale nedokázala som nabrať odvahu otvoriť ústa. Urobil to za mňa Kajo.
„Ďakujeme vám pán farár. Zachránili ste nám kožu.”
„Ďakujeme. Veľmi si to vážime.” Pridal sa aj Samo.
Náš záchranca letmo prikývol hlavou: „Poďakujte sa vášmu kamarátovi. On za mnou prišiel s prosbou. Sám neviem, prečo som to urobil, no dúfam, že mi to čoskoro objasníte. Nebudeme sa však o tom baviť tu vonku. Pridajte do kroku, fara nie je ďaleko.” Posúril nás.
Radšej sme sa teda viacej na nič nevypytovali. Kráčali sme mlčky zhruba päť minút. Cítila som medzi nami isté napätie. Nevedela som, čo mám od toho rozhovoru očakávať. Čo všetko mu Paľko o nás prezradil a či vôbec niečomu z toho uveril. Bol Ľudovít ešte stále u nich doma alebo bol už na ceste späť do Bratislavy?
Na fare nás bez slova zaviedol do jeho miniatúrnej kancelárie a potom priniesol z kuchyne nejaké stoličky navyše. Ledva sa tam pomestili. Všetci sme si posadali okolo dreveného kancelárskeho stola. Okrem stojana na sviečku a fľaštičky s atramentom bol prázdny. Pán farár zrejme mal rád poriadok. V miestnosti stála okrem spomínaného nábytku už len obrovská knihovnička plná rôznych fasciklov a hrubých kníh a jedna rastlina s pomerne veľkými listami, ktoré vyzerali, akoby ich niekto pravidelne dostrihal. Paľko si všimol môj značný záujem o tento nevšedný druh listov:
„To je monstera. Ľudovo ju však voláme čertovo rebro, lebo vyzerá ako rebrá, ktoré tvoria hrudný kôš.” Dlaňami si prešiel od stredu hrude k bokom. „Aj my ju doma máme.”
„Zaujímavé.” Zamyslene som odpovedala, no potom som sa spamätala a rýchlo sa posadila. Už sa čakalo len na mňa.
Sedeli sme v kruhu okolo jedného stola v malej miestnosti, ktorá bola osvetlená len slabým plamienkom jednej podlhovastej sviečky. Dalo by sa čakať, že čoskoro začneme vyvolávať duchov.
Pán farár, ktorý až doposiaľ mlčal, sa neostýchal a rovno na nás spustil:
„Priznám sa vám, sprvu som neveril ničomu, čo mi Paľko rozprával. Cestovanie v čase je predsa jedna záhadná téma a pre ľudí devätnásteho storočia celkom neprebádaná. Avšak potom som prinútil samého seba zamyslieť sa nad vašim oblečením a celkovým vystupovaním a povedal som si, že vy veru nevyzeráte ako z nášho veku. Cudzím jazykom ani zaťať,”
„Ako zaťať. Ja som mal z angličtiny dvojku,” zašepkal namrzene Samo.
Pán farár sa však nenechal prerušiť: „váš jazyk zdá sa tiež občas zvláštnym, takým precibreným a čistým, zvykom kostolným taktiež nerozumiete. Ako keby ste prišli z inej krajiny.” Hlboko sa zamyslel, jeho pohľad bol uprený na fľaštičku s atramentom a po dlhšej chvíli premýšľania dodal: „Akoby ste prišli zo Slovenska.”
Celá debata | RSS tejto debaty