Zápisky od Sisky

Drahí ľudia čítajúci tieto riadky,

rok 2017 som strávila písaním príbehu, ktorému som veľmi držala palce, aby raz vyrástol a bola z neho kniha. Bol napísaný deťom v dospievajúcom veku, avšak po odpovediach z vydavateľstiev som si aj sama uvedomila, že ústredná myšlienka je veľmi fajn, ale človeka v takom veku nezaujme a preto musím nájsť niečo viac vzrušujúce a zábavné, čo znamená, že z mojej ústrednej myšlienky sa stane vedľajšia. Avšak dúfam, že bude mať podobný efekt. Preto som sa rozhodla, že príbeh prepíšem. 

Včera som však z dlhej chvíle v lietadle otvorila pôvodnú verziu a po chvíľke čítania som si uvedomila, že ju mám príliš rada na to, aby zostala len tak ležať v mojom počítači. Čítalo ju pár mojich kamarátov a rodinných príslušníkov a povedala som si, že ju prezdieľam aj tu na blogu. Ak si ju prečíta a precíti len jeden ďalší človek kráčajúci po tejto zemi, tak budem rada. 

O čom je pôvodná verzia a teda aj celý príbeh? 

O cestovaní do minulosti (rok 1847); spoznávaní vlastnej histórie, biede, maďarizácií, utláčaní; ale aj o nádeji a viere v lepšiu budúcnosť a obrovskej snahe vydobyť pre Slovensko autonómiu. Je o skupine 4 ôsmakov, ktorí, zaslepení západným svetom zdieľajú názor, že Slovensko je úplne na nič. Výlet do sveta ich praotcov im však otvorí oči. Spoznajú, že nazývať sa v dnešnej dobe Slovákom je vlastne privilégium, ktoré nám bolo vybojované potom a krvou. A spoznajú moju obľúbenú historickú osobu – Ľudovíta Štúra! <3 

Tento príbeh som sa rozhodla napísať po prešliapaní niekoľko tisícok kilometrov a zrelej úvahe – som Slovenka a za nič by som to nevymenila. Ak sa ľudia sťažujú, že sa žije na Slovensku zle, lebo majú nízke platy, chápem ich. Avšak pochopila som aj, že peniaze nie sú všetko a Srbi s 200 eurami mesačne sú omnoho šťastnejší, srdečnejší a priateľskejší ľudia, ako Briti s 1200. Šťastie pramení z vnútra človeka, je to osobný pocit istoty, že to čo mám, mi stačí. Zdravie, rodinu, strechu nad hlavou, vieru v Boha a vieru, že všetko je práve tak, ako má byť. 

Dúfam, že si môj príbeh užijete – ja sama som si užila jeho písanie. Budem sa snažiť pridať malú časť každý deň, hoci to neviem zaručiť, keďže ma momentálne čaká skúškové obdobie na VŠ. 

Dosť bolo slov, viac Vám nebudem prezrádzať, aby som náhodou nepokazila nejaký zážitok. Prajem príjemné čítanie. 🙂

Kapitola 1

Už skoro pred týždňom nastala v kalendári zmena. Dosť radikálna, najmä čo sa týka nás, školopovinných detí a tínedžrov. Prišiel totiž prvý september. Neprišiel – doslova pricválal ako na koni a mocnou silou vytlačil nič netušiaci august von z hry. Ani sme sa nenazdali a bol preč. S Betkou sme preto podvečer zapálili tradičnú vatru a písali si pri nej do nášho spoločného denníčka zážitky z leta. Robievame to každý rok a zvyčajne si v nej aj opekáme špekáčiky, no tá tohtoročná bola o niečo menšia ako obvykle, keďže vonku lialo a nad čajovou sviečkou toho veľa nenaopekáte. Nič to však nezmenilo na fakte, že leto bolo krásne a plné zábavy, a preto naše písanie nemalo konca kraja. Zastavili sme sa až, keď na nás Betkina mamina zavolala, že už treba ísť spať, lebo ráno vstávame do školy. Áno, zase tá škola. Nie, že by som ju nemala rada, ale… vlastne ani neviem. Mala som zmiešané pocity. Na jednej strane som sa tešila, že budem znova denno denne stretávať spolužiakov a že budeme chodiť na školské výlety, ale na druhej strane, prázdniny mám predsa len radšej. To sladké ničnerobenie, keď môžem čítať len tie knihy, ktoré si z knižnice vyberiem sama a za celé dva mesiace nenapíšem ani čiarku, pokiaľ sa nerozhodnem ľúštiť krížovku. Ale to sú prázdniny a my sme tie tohtoročné už rituálne pochovali. Denníček je odložený u mňa na poličke, kde pasívne naberá čiastočky prachu a čaká na budúce leto. 

Dnes je pondelok, začal sa nový týždeň. Sedíme s Betkou v škole za našou obľúbenou lavicou, úplne vzadu, v rade pri okne. Naša trieda je celkom ako nová. Cez prázdniny ju učitelia spolu s rodičmi vymaľovali na bledo-oranžovo a dostali sme aj novú, čistučkú a nepopukanú tabuľu. Stále sa na ňu síce píše kriedami, no každá snaha sa cení. Lavice nám, chvalabohu, zatiaľ kvôli nedostatku finančných prostriedkov nevymenili. Pre mňa a Betku by to totiž znamenalo stratu krásnych spomienok, ktoré sme si na tej našej poctivo celé roky zaznamenávali. Triedna už posledné roky s nami stratila nervy a nenútila nás na konci školského roka nezmyselne ničiť naše atramentové výtvory. Na niektoré som bola obzvlášť hrdá, aj do súťaže by som ich prihlásila.

Čakáme na hodinu dejepisu. V triede je hluk ako obvykle, nepočuť ani vlastného slova. Traja spolužiaci sa naháňajú, iní sa zas obhadzujú papierikmi. Skupinka štyroch loví perfektnú fotku na instagram. Vypäté pózy, našpúlené pery… Vyzerá to komicky. Tiež sa s Betkou občas fotíme, ale nikdy z toho nerobíme takú drámu. 

„Počuj Kajuš! Nevieš, čo budeme robiť na dejepise?” riekla Betka s predstieraným záujmom, keď si vyťahovala z lavice potrebné učebnice a zošit. Ešte stále sme sa nedostali z módu prázdniny do módu škola a navyše otázky tohoto typu mi vždy pripadali zbytočné. Keď to nevie ona, tak ja to nemám odkiaľ vedieť. 

„Neviem veru,” odpovedala som. „Ale na matike píšeme päťminutovku.” 

„Čože? A z čoho?” vypúlila na mňa oči. 

„No veď z čoho… Z toho, čo sme preberali naposledy. Rovnice.” Snažila som sa držať tón môjho hlasu na normálnej rovine. Tá päťminutovka bola číra lož a mne sa ešte nikdy nepodarilo nikoho takto nachytať. Je možné, že dnes nastala tá chvíľa? Trhalo mi kútikmi úst, zrejme to dlho nevydržím a prezradím sa. V klamaní som zaostávala aj za Pinocciom. 

„To nemyslíš vážne!” v záchvate paniky schmatla tašku a vytiahla z nej zošit z matematiky. Začala v ňom nesústredene listovať. Snažíme sa šetriť papierom, takže v ňom mala aj poznámky z minulého roka a teda bolo ťažšie sa v ňom orientovať. Keď konečne došla na poslednú stranu, fľochla na mňa pohľadom, či si z nej naozaj nestrieľam. Tvárila som sa úplne seriózne. Ako malé dieťa, keď sa ho pýtajú, kto písal červenou pastelkou na čistú, bielu stenu v kuchyni.

„Ja to vôbec neviem.” Betku chytal stres. Prstami si vošla do vlasov a zúfalo na mňa pozrela. „Čo budem robiť?” očami prešla späť do zošita. „Kaja! Veď ty si sa to učila! Poraď mi prosím! Čo sa stalo v tomto prvom príklade? Mám tu že mínus x plus tri…” začala mi diktovať príklad. Cítila som, že teraz sa už určite prezradím, lebo jej nebudem vedieť odpovedať. Tiež som sa neučila. Vtom sa k nám otočila spolužiačka z lavice pred nami a prevrátila očami. 

„Beta, prosím ťa, nestresuj. Kto to má počúvať. Samozrejme, že žiadnu päťminutovku nepíšeme. Kaja si z teba strieľa. Ale keď to chceš vedieť, tak mínus x musíš dať na pravú stranu a tú štvorku z pravej strany na ľavú, aby si mala x-ká s x-kami a čísla s číslami. Potom to len odčítaš alebo spočítaš a na koniec vydelíš.” Bola to Diana, najväčšia bifľoška v triede. Nemala nás rada, lebo sme občas na písomkách mali viac bodov a tým pádom sme jej zobrali prvenstvo v akomsi pomyselom rebríčku, ktorý si vytvárala zrejme len ona sama. Tiež sme boli, vraj, z tých múdrejších, ale neučili sme sa tak veľmi ako ona. To čo nám momentálne vykladala nám preto znelo ako teória kvantovej fyziky. Raz som ten názov počula v jednom seriáli, no dokonca ani samotnému názvu som nepochopila. Avšak Betka riešila úplne iný problém.

„Karolína, ja ťa zabijem! Ako si mohla!” nahnevane zatvorila zošit a začala mi ním, akože, trieskať po hlave. Nebolelo to, no potešila som sa, keď konečne prišla do triedy pani Dubnická, naša dejepisárka, a ukončila tak moje utrpenie. Chodila vždy pred zvonením, aby sme mohli načas začať a neuberala nám z hodiny. Mala som ju rada, učila nás aj slovenčinu. Bola to staršia pani s veľmi dobrým srdcom. Veľa nás naučila, no najradšej som mala, keď občas po prečítaní povinného textu v učebnici či čítanke spustila desať minútový monológ o pravých životných hodnotách. Snažila sa vštepiť do nás okrem vedomostí aj zopár dobrých rád do života. Vychovať z nás ľudí. 

Všetci sme sa na jej nemý povel postavili. 

„Ďakujem, môžete si sadnúť.” triedou sa rozlial jej zvonivý hlas. Keby chcela, prekričala by aj megafón. V sekunde zavládlo mŕtve ticho, ktoré využila na urobenie absenčky. Žiaci mali pred ňou rešpekt, nedovolili si vyrušovať. 

„Tak teda… milé deti.” začala zľahka, keď zatvorila klasifikačný záznam. Pohodlne som sa usadila, toto bude na dlhšie. „Nedávno sa začal váš ôsmy ročník základnej školy a to znamená, že vás čaká vaša prvá prezentácia. Minulý rok robili žiaci prezentácie z geografie, slovenčiny a fyziky. Tento rok sme sa so všetkými vašimi pani učiteľkami rozhodli vybrať pre vás prezentácie z dejepisu, informatiky a chémie. Robíme to takto preto, aby ste nevyužívali zdroje vašich starších kamarátov, ale aj aby sme my, v učiteľskej zborovni, mali trošku zmeny a nežili rok čo rok stereotypne. Prezentácia z dejepisu bude vaša prvá a bude jediná v tomto pol roku. Začiatkom druhého dostanete zadanie na informatiku a v apríli by ste mali začať pracovať na chémií. Bude to zábava, nemajte obavy. Pripravili sme pre vás zaujímavé témy – aby ste sa niečo naučili, ale zároveň to nebrali ako ťažkú povinnosť a pracovali so záujmom. Verím, že ste už všetci v napätí, čo to vlastne bude.” Rozprávala plynulo, s úsmevom na tvári. Nechápala som, kde sa v nej berie toľko pozitívnej energie. Nadarmo, bola to moja najobľúbenejšia učiteľka. Urobila krátku pauzu, vstala, vzala kriedu a začala písať na tabuľu. „Vaša tohtoročná téma znie: ‘Moji predkovia to robili inak’. Forma prezentácie bude audiovizuálna. Odporúčala by som neexperimentovať s počítačovými programami a použiť Power Point, pretože ten jediný nám tento školský dinosaurus otvorí.” Rukou letmo ukázala na bielu kocku v rohu, ktorá akože mala indikovať monitor akéhosi predpotopného počítača. Až do tejto chvíle som ho v tom rohu nezaregistrovala. Museli ho sem doniesť nedávno, inak by som o ňom vedela. 

„Na slajdy poprosím dávať len záchytné body doplnené fotografiami. Celý pripravený text môžete mať vytlačený v rukách, no nebudete ho čítať.” Opäť si sadla za katedru, ruky natiahla pred seba a spojila dlane. „Projekt, resp. prezentácia, by sa mala odohrávať v troch štádiách. V prom z nich by ste mali hľadať predmet alebo aktivitu, ktorú ľudia v minulosti vykonávali inak. Osobne odporúčam hľadať predmet, dá sa ľahšie popísať a dokonca aj priniesť osobne na hodinu. Vezmite si napríklad takú rumpľu. Stavím sa, že trištvrtina z vás ani nevie, aký predmet toto slovo predstavuje. Nuž milé deti, pekne prosím, rumpľa bola kedysi taký nástroj z vlnitého plechu vsadeného do dreveného rámu, s rozmermi asi päťdesiat-krát-sedemdesiat centimetrov, ktorý mamky a babky používali na pranie prádla v potoku. Ak by ste si ju náhodou vybrali ako predmet vašej prezentácie, budem očakávať, že ju opíšete v štyroch krokoch. Chcela by som, aby ste opísali, po prvé jej fyzický vzhľad – teda ako vyzerá, z akého materiálu je vyrobená,  možno by ste mohli nájsť aj informácie o jej výrobe, no hlavne kde ste ju našli, resp. odkiaľ ju máte.” Na chvíľu prerušila svoj monológ, aby nám nechala priestor otvoriť si zošity a zapísať si potrebné informácie. „Po druhé opíšete na čo a akým spôsobom ju ľudia využívali – v prípade rumple je to teda pranie, ale poprosila by som zložitejší opis, aspoň na tri minútky, po tretie čím sme túto rumpľu nahradili v našom modernom storočí my, plus charakteristika tohto nového predmetu, rovnaká ako v prvom kroku a po štvrté, znova opis činnosti, ako tento nový predmet funguje. Či s ním musíme stále pracovať ručne my, ale manipulácia je jednoduchšia, alebo odvádza celú prácu za nás, ako napríklad moderná automatická práčka, keďže sme spomínali rumpľu. Tieto štyri kroky by ste si mali na ústnej prezentácií rozdeliť medzi sebou v skupinkách, plus by som poprosila, aby ste urobili malé porovnanie tých dvoch vecí, s ktorými ste pracovali, aby sme si v triede všetko pekne zopakovali a uležali sa nám tie informácie, ktoré nám poskytnete, lepšie v pamäti. To môžu urobiť členovia opisujúci ten moderný predmet, pretože tam toho opisu rozhodne nebude tak veľa, keďže moderné predmety sú nám spravidla blízke. A na záver by ste si mali urobiť krátke zhodnotenie vašej práce, doplnené napríklad aj vašimi fotkami. Ako sa vám pracovalo, ako ste si rozdelili úlohy, čo sa vám na vašej práci a práci vašich spolužiakov páčilo, čo sa vám, naopak, nepáčilo a čo by ste urobili na budúcej prezentácií inak.” Znova na sekundu prerušila svoju reč a keď si bola istá, že aj posledné pero stratilo priamy kontakt s papierom, pokračovala, aby podala posledné informácie. 

„Iste ste si rýchlo spojili, že štyri kroky rozdelené medzi členov skupinky, rovná sa reálne štyrom členom danej skupinky. Budete teda rozdelení po štyroch, plus jedna skupinka troch, lebo inak nám to nevychádza a aby sme predišli hádkam, zlomeným priateľstvám a opusteným jedincom, vybrali sme pre vás skupinky my. Tvorili sme ich na základe vašich akademických výsledkov, ale aj aktivity na hodine a celkovo vášho správania, keďže ste už ôsmaci a máme vás trochu prečítaných. Predtým, než vám oznámim v akej skupinke sa nachádzate a nastane tu ruch, chcem vám ešte pripomenúť, že keď budete mať akékoľvek otázky ohľadom tejto práce, môžete za mnou kedykoľvek prísť. Či už osobne do zborovne alebo vyšlete namiesto seba email, to nechávam len a len na vás. Preferujem však osobný kontakt, keďže ten je omnoho interaktívnejší. Avšak ak sa na to necítite alebo vám napadne otázka v nekresťanskej hodine a bojíte sa, že by ste ju do rána zabudli, kľudne mi napíšte aj ten mailík. Odpoviem ako budem najlepšie vedieť.” 

Krátka pauza nás všetkých znervóznela, lebo sme vedeli, čo prichádza. Poviem vám, byť zaradený do skupiny s ľuďmi, s ktorými ste sa nikdy priveľmi nerozprávali, hoci sú vaši spolužiaci už niekoľko rokov, je úplne iný pocit ako vyhrať v lotérií. Na opačnej strane, keby som sa ocitla v skupine s Betkou, možno by som to LOTO aj išla vypísať. Resp. povedala by som ockovi, nech ho vypíše za mňa. Ja nemám na to zatiaľ vek. 

Pani učiteľka sa zhlboka nadýchla a pokračovala v rozprávaní. „Prejdeme k vyhláseniu spomínaných skupiniek. Poprosila by som vás, keby ste začali šuchotať a šepkať si medzi sebou až po vyhlásení všetkých, lebo inak sa môže stať, že niekto nezačuje, v akej skupinke sa nachádza, bude sa na to pýtať, ja to budem musieť znova hľadať alebo sa ani neopýta a potom bude mať veľký problém. Začnem. Skupinka číslo jedna Pavlínka, Jožko Kuric, Milanko a Anička.” Pri vyslovovaní našich mien výrazne gestikulovala. „Číslo dva Peťko, Tomáško Kráľ, Betka a Paľko.” Na ľavom stehne som v okamihu ucítila skalopevný stisk Betkinej dlane. Hánky prstov jej zčerveneli od mocnej sily, ktorú do stisku vkladala. Bolelo to, no nevedela som jej pomôcť. Tvár mala taktiež zmeravenú, bez pohybu. Vedela som, čo sa deje. Betka sa ocitla v skupine s jej platonickou láskou, Palom Šebom. Najhoršie na všetkom bolo, že on zrejme o jej náklonnosti vedel a zdalo sa nám, že sa jej zámerne vyhýbal. Od jedného incidentu, kedy mu Betka takmer vyznala lásku sme ho vonku nikdy nestretli. Byť ňou, asi by som v tomto momente vyskočila z okna. Totálne som s ňou súcitila, akoby sa táto nešťastná vec neprihodila iba jej, ale nám obom. Okolitý svet sme absolútne nevnímali. Prebrala nás až učiteľkina rázna otázka: 

„Alžbetka, si v poriadku?” 

Pravda, keby nie som oboznámená s momentálnou situáciou, asi by som Betke volala prvú pomoc. Bola belšia než krieda, čo veľmi kontrastovalo s jej tmavými, takmer čiernymi vlasmi a hnedými očami. Mohli by ste ju použiť v reklame na Vanish, v ktorej sa porovnáva belosť bielizne. Betkina tvár by to vyhrala na plnej čiare. 

„Betka, haló!” učiteľka okamžite vstala a podišla k našej lavici. Vtedy nám napadlo, že by bolo vhodné niečo povedať. Keďže som nechcela robiť kamarátke hovorcu, nenápadne som do nej pod lavicou šťuchla. 

„Ah… no… nie celkom.” začala dosť koktajúc. „Už na začiatku hodiny ma začalo bolieť brucho trochu a teraz to bolí až tak, že to nezvládam.” Vymyslela si instantnú lož. Kvitovala som jej to. Boľavá časť tela je určite lepšia ako záchvat paniky kvôli jednostrannej zaľúbenosti. 

„Pôjdem s ňou na wcko.” Počula som vysloviť samú seba. 

„Veruže choďte. A dávaj na ňu pozor, Karolínka!” Zvolala za nami učiteľka, keď sme sa spolu predierali lavicami zvedavých očí. Cítila som sa ako opica v zoologickej. Z pekla šťastie bolo, že Palo dnes chýbal a nemal teda možnosť uzrieť Betkin kolaps. Určite by si bol spojil dve a dve. Chúďa dievča.

Strávili sme tam zvyšok hodiny. Miestnosť bola stará a zelená. Steny doškrabané a popísané. V jednom rohu boli vyryté aj naše iniciály, B & K. Často sme ich kontrolovali, či ich niekto nepretvoril na iný obraz. Nie. Stále tam boli. Aj teraz sme sa na ne dívali. Sedeli sme na zemi, chrbtom opreté o studený múr. V tichu. Hoci… bola som si istá, že to ticho bolo počuteľné len navonok. Pretože vo vnútri som viedla dlhé konverzácie. Stavila by som sa, že moja pacientka na tom nebola inak. Dvakrát nás bola skontrolovať aj pani učiteľka. Pri jej druhej inšpekcii nám povedala, že všetko, čo sme robili na hodine, vrátane domácej úlohy, nám zreferuje Diana. Výborne. Lepšiu osobu si ani nemohla vybrať. Dokonca aj I. T. mimozemšťan by bol na túto úlohu vhodnejší a to ovládal len tri slová. Aspoň myslím, že boli tri.

Keď sa Betke konečne začala vracať farba do tváre, rozhodli sme sa ísť späť do triedy. O chvíľu mala začať prestávka, čo by znamenalo viacero dievčenských svedkov. 

„Stále nemôžem uveriť, že ma s ním dali do skupinky. S ním. Z pätnástich chalanov v triede vybrali práve jeho.” Rozhorčovala sa Betka. „Len si predstav, ako bude naša práca prebiehať. Celý čas budem ticho, len z perzekúcie, aby som sa nestrápnila.” Jej hnev prešiel postupne do žiaľu. 

„Hm, myslím, že si mala povedať z prevencie, nie z perzekúcie. To slovo ani neviem čo znamená.” Zasmiala som sa na jej skomolenine. „Neboooj, bude to v pohode. Možno je to začiatok vášho vzťahu.” Navrhla som nádejne. 

„Ach, kiežby si mala pravdu,” povzdychla si s nádejou aj ona. „Aspoň, že tvoja skupinka… Počkať?” Na moment sa zastavila. „Aká je tvoja skupinka?”

V tej sekunde do mňa udrel guľový blesk. „Pána beka. Veď ja som úplne zabudla počúvať, keď hovorila moju skupinku. Poď, musím ju dobehnúť!” schytila som Betku za ruku a rozbehla sa s ňou smerom k triede. 

Pani učiteľka tam už nebola. Namiesto toho na mňa z opačného rohu triedy skríkol namysleným tónom najväčší frajer triedy, Samo: 

„Hej, Krinolína!” uškrnul sa nad svojou geniálnou prezývkou, ktorou ma práve počastoval. Bola nová, ešte som ju nepočula. „Počujte chalani! To je ešte lepšie ako Krivá Lína!” smiechom ho podporil aj gang jeho prívržencov. „Ja, Kajo, Jano Sýkora a ty sme spolu v skupine. Stretnutie máme dnes o štvrtej v parku pred školou. Tak nemeškaj.” 

V momente ma zalial pot. Moja skupinková situácia bola ešte horšia ako Betkina. Samo a Kajo boli dvaja najlepší kamaráti, futbalisti, momentálne najcoolovejší chalani na škole, pričom Samo bol môj úhlavný nepriateľ. Nebolo dňa, kedy by sa nepokúsil urobiť si verejné žarty z mojej bledej plete čí tváre, pričom on sám s jeho hnedými, kučeravými, na krátko ostrihanými vlasmi a modrými očami nevyzeral podľa mňa najlepšie, a dokonca mal aj pár kíl navyše. Zúfalo som vzdychla a pozrela na Betku. Teraz sme trpeli dve. Toto bude naozaj ťažká prezentácia.