Zápisky od Sisky

Ľudia na svete sú rôzni. Niektorí sa už od narodenia zaľúbia do svojej dediny, mesta, či krajiny a nevedia si predstaviť odtiaľ odísť na dlhšie ako dva týždne, čo je čas dovolenky niekde pri mori. Niektorí sa uspokoja s domovom aj počas dovolenky. Nikam netúžia ísť, nič nemusia vidieť. A potom sú tu ľudia, ktorí hoci milujú svoju rodnú dedinu nadovšetko, častokrát ich premôže túžba objavovať a preto musia zbaliť kufre, s plačom sa rozlúčiť s domovom a ísť. To som ja a Romi. (Romi poznáte z minuloročného blogu.) Po minuloročnej horúcej destinácií, plnej slnka, kameňa a žltej pieskovej farby (Maltu mnohí nazývajú jednoducho the rock, v preklade kameň), sme zmenili kurz o 180 stupňov a vybrali sa tentokrát na sever. Nórsko sa má stať našim domovom na tri mesiace. Práca bola vybavená, ubytovanie tiež, už sme len poctivo čakali na deň odletu.

Ako sa vraví, že človek čas nezastaví, ide si svoje tempo, tak aj ten náš čas čakania ubehol neskutočne rýchlo a my sme sa zrazu ocitli v Krakowe na letisku, plné očakávania, kam sa to tento rok dostaneme. V Nórsku sme nikdy neboli, no počuli se o ňom mnoho krásnych vecí týkajúcich sa najmä prírody, ale aj životnej úrovne a platobných podmienok. Po príchode nás čakal samozrejme dážď a množstvo zelene. Okrem toho aj ľudia mnohých národností, európskych, ázijských či afrických. Prvý autobus sme, ako sa dalo predpokladať, zmeškali a druhý mal ísť až o hodinu. Ako typickí cestovatelia sme si teda napísali tabuľku a hor sa stopovať autíčka. Stopol nám ujo z Izraelu, veľmi milý otec rodinky a vzal nás na hlavnú zastávku expresu. Veľa sme sa ho za tých pár minút nestihli opýtať, no dojem zanechal pozitívny. V Nórsku žije už dvadsať rokov a neplánuje sa vrátiť späť. Na zastávke sme stretli Čecha, s ktorým sme sa samozrejme, zo začiatku rozprávali anglicky, lebo sme mysleli, že je Nór a ten jediný mal pozitívni pohľad na Nórov. Všetci ostatní ľudia, ktorých sme sa pýtali, nám povedali, že Nóri sú odmeraní voči cudzincom a neradi sa s nimi priatelia. (O tom potom.) Nakoniec sme teda išli na istotu, autobusom. Cesta trvala asi tri hodiny a veľmi nás vyčerpala. Cestovali sme napokon už od skorého rána. Avšak ani autobus nás nezaviezol priamo tam, kam sme potrebovali. Naša finálna destinácia, Fevik, je malá dedinka s rozlohou 4,6km na južnom pobreží Nórska a expresy sem nechodia. V pláne bol teda ďalší autobus alebo stop. Keď už to vyzeralo, že budeme musieť znova platiť za cestu, zastavilo nám úplne posledné auto, ktoré nás mohlo vziať. Mladý chlapík zo Sýrie nás vzal rovno ku dverám hotela. Riadny taxík. Tu nás už samozrejme všetci čakali a vítali, hneď sme sa ubytovali a o hodinu sme mali stretko s manažérkou reštaurácie. Hádajte akej národnosti bola! Slovenskej! Boli sme riadne prekvapené, keď sme to týždeň pred našim odchodom zistili. Interview sme totiž mali so Sárou z Talianska, ešte niekedy v januári, no Sára ochorela a jej miesto dočasne prevzala Katka. Zo Sučian! Tam sme predsa päť rokov študovali. Život je plný malých náhod… A toto Nórsko… Samá náhoda. Pred asi tromi týždňami som sa dozvedela, že moja kamarátka zo strednej s jej kamarátkou idú robiť do Nórska. Keď sme si navzájom povedali, kam ideme a čo budeme robiť, zistili sme, že ideme na to isté miesto, k tej istej manažérke. To bola ozajstná náhoda. Mali by sme sa opýtať Sary, keď príde z márodky, prečo nás tak vybrala. Ale nesťažujeme sa. Hoci kamarátka príde až o osem dní. Hotel sa nám veľmi páči! Je na pláži, štvorhviezdičkový, so saunou, vírivkou, fitkom, kedysi sem na letné práznidny chodieval Roald Dahl a čerpal tu inšpiráciu pre svoje novely. Cez vojnu slúžil hotel ako vojenský úkryt. Je plný histórie. Kolegovia sú veľmi milí, spoznali sme veľa z nich, no meno si pamätám možno len dvoch z nich. Toľko ľudí naraz sa predsa nedá pamätať. Asi toľko zatiaľ o práci. A oh! Máme tam tri klavíry! Určite neuniknú mojej pozornosti.

Včera sme boli na nákup v supermarkete. Označili sme túto udalosť za veľmi smutnú. Len sme chodili medzi regále, prerátavali si nórske koruny na eurá a premýšľali, čo si môžeme kúpiť, aby sme doma nezahynuli a neminuli veľa. Nevravím, že nemáme peniaze, ale minúť hneď všetko na začiatok nemá zmysel. Plus na tie nórske ceny si človek musí predsa len zvyknúť. Za pokladňou sedelo dievča asi v našom veku. Krásna blondýnka. Keď videla, že sa ešte nevyznáme v nórskej mene, milo sa nás začala pýtať, odkiaľ sme, či sme prišli na dovolenku, alebo pracovať a otázky podobného typu. Bola veľmi priateľská a úplne vyvracala teóriu o nepríjemných Nóroch. Večer som išla behať. Okolo pobrežia, potom kúsok cez lesík. Stretla som dve tety so psíkom. Prihovorili sa mi v Nórčine a keď zistili, že im nerozumiem, bez problémov prepli do angličtiny. Pýtali sa ma, či som už skončila s behom (v lese som totižto objavila hojdačku na strome, ktorú som jednoducho musela vyskúšať). „Nie, len som musela vyskúšať hojdačku,” odpovedala som. Tieto dve tetuše taktiež vyvracali teóriu o nepríjemných Nóroch. Navyše všetci ľudia, ktorých stretneme na ulici, sú takí usmievaví, pozitívni… Možno je to len náhoda alebo nejaká vyššia moc, no zatiaľ sa nám Nóri celkom pozdávajú. Uvidíme neskôr a dáme vedieť. Zatiaľ dostáva Nórsko 5 hviezdičiek z piatich. 😉