Tento netradičný názov pre článok pochádza z myšlienkových pochodov jedného môjho kamaráta, ktorý mal zjavne v čase čítania môjho nedávneho článku dobrú náladu. Keď som sa nad ním zamyslela, no nedávalo mi to zmysel. Napokon sa mi priznal, že zmysel v tom nevidel ani on sám. Boli to len dve vymenené slová v istom vetnom komplexe. No dnes som sa k nim po neskutočne rýchlo uletených dvoch mesiacoch vrátila a splnili svoj počiatočný účel.
,,You make a living by what you get, you make a life by what you give.“ Tento nádherný citát pripisovaný britskému premiérovi Churchillovi kompletne vystihuje asi najpodstatnejšiu ľudskú hodnotu. A samozrejme, nie je to len o dávaní materiálnych vecí. Keby to tak bolo, tak mnoho z nás by nemalo šancu neustále niekomu niečo darovať/dať. Dá sa to parafrázovať aj v trošku inom svetle: „Správajme sa k ľuďom tak ako chceme, aby sa oni správali ku nám.“ Slovenčina je tiež bohatá na múdre myšlienky… Teda nejde len o dávanie darčekov, sladkostí, nákupných poukážok, ale najmä o dávanie seba samého. Keď sa budeme k ľuďom správať milo, tak nebudú mať dôvod správať sa k nám ako k hyenam, aj keď nepopieram, nájdu sa aj takí. Ale rozhodne menšie množstvo a je práve na nás, aby sme svojimi ľudskými hodnotami ten obal nenávisti a zlosti, ktorým majú obalené srdcia roztopili. Zaujal ma jeden citát z výbornej drámy od Ivana Bukovčana: „Človek nikdy nemá veľa možností. No vždy má aspoň jednu. Zostať človekom.“ A tak to naozaj funguje. Keď cítime, že nám už nič nezostáva, že prichádzame o všetko, že nevládzeme pokračovať ďalej, zostáva nám len táto jedna možnosť. Tá sa z nášho vnútra nikdy nestratí, ak to nedovolíme. V konečnom dôsledku nás možno napokon to naše „zostanie človekom“ zdvihne z prachu a posunie ďalej, nezáleží v akej podobe.
To sú presne tie peniaze, za ktoré veci nekúpime. Avšak, načo sú nám veci? Tie predsa nepotrebujeme. Za tieto peniaze kúpime omnoho dôležitejšie záležitosti. Môžeme si za ne kúpiť partnera na celý život, rodinu, obrovský kruh skutočných priateľov a nikdy nebudeme sami, v kúte sedieť a utápať sa žiaľom nad zmareným životom. Vždy tu bude niekto, kto za nami príde, poklepe nám po pleci a povie: „Vstávaj, tento kút je pre teba moc tmavý, nájdi si iné miesto. Ty musíš žiť! A vieš prečo? Lebo si človek a si stvorený na to, aby si žil a využil to naplno! Plač je dobrý lekár, dokáže vyliečiť smútok aj súženie, ale už stačilo. V živote sú k tým tmavým chvíľam postavené aj svetlé chvíle, tak vyjdi von a pozri sa, ako sa na teba usmieva slniečko!“ 🙂
Na záver by som Vám chcela pripojiť krátky príspevok o tom, ako som sa nedávno cítila výnimočne, vďaka mojim peniazom. 🙂
Dnes som sa cítila výnimočne. A nepotrebovala som k tomu vyhrať prvú výhru v lotérií ani dovolenku na Havaji. Dnes som bola totižto darovať krv v Národnej transfúznej stanici v Martine (vyslovovanie celého názvu inštitúcie mi vytvára ešte väčší pocit výnimočnosti 😀 ). Zo začiatku som sa veľmi bála. Nebol to však strach z ihiel alebo nemocničného prostredia. Bála som sa, že kvôli mojej čiastočnej anémií nebudú moju krv chcieť a ja odídem dnes naprázdno, pre ľudstvo úplne nepotrebne. Bola som v tom, že moja krvná skupina je AB, takže by im bola nie úplne zbytočná, ale ani by moc nepomohla. Môj kamarát mi hrdo ukazoval svoju skupinu. Na preukaze mal veľkým písmom, čiernym perom napísané 0+. Ó, bože, ako rada by som sa aj ja pýšila takouto hodnotou… Po krátkych vyšetreniach sestričiek sa naozaj prišlo na to, že hladina hemoglobínu v mojej krvi je jedno číselko pod spodnou hranicou prípustnosti. Na malú chvíľu ma premkol smútok. Naozaj som nepotrebná… No ako som ďalej počúvala ten neúprosný verdikt lekárky, dozvedela som sa, že krv mi chcú aj tak zobrať, hoci menšie množstvo a znova (chápete? Môžem znova prísť!) budem schopná darovať túto sýto červenú, životne dôležitú tekutinu až o pol roka, nie o štyri mesiace ako to býva u žien zvykom. A viete prečo? Lebo som 0+! Ó, áno, potrebná pre tento svet! A viem, že ľudí s touto krvnou skupinou je na svete ďalšia miliarda, no ja mám dnes pocit výnimočnosti a nikto mi ho nevezme!
Darovanie krvi je veľmi krásna záležitosť. A nie je to len v tom milom prístupe sestričiek a v tom, že po celom procese dostanete keksík, bagetku a stravný lístok v podstate zdarma. Najkrajšie zo všetkého je to, že hoci budúceho vlastníka svojej krvi nepoznáte, viete, že mu pomôže, možno v nejakom extrémnom prípade dokonca zachráni život. Veď o tom celý tento svet je, dostávať je nádherné, no omnoho nádhernejšie je dávať.
Celá debata | RSS tejto debaty