Zápisky od Sisky

Cez víkend zažil môj novovytvorený blog veľký šok. Úprimnejšie povedané, mierny otras zažila moja duša. Oh, no dobre, priznávam. Moje chorobne optimistické a večne pozitívne nabité ja lietalo v oblakoch z toho, že vôbec niekto prejavil o moje články záujem, keďže som doteraz nebola zvyknutá na takýto druh spätnej väzby. Samozrejme, že som si to nenechávala celé len pre seba v mojom vnútri, nie som predsa žiadna žena Joža Maka. Môj vonkajšok si dal celkom záležať na tom ako preukáže svoje emócie. Lietala som po celom dome hore dole krížom krážom s Jožom Rážom, s krikom som vyznávala svoju nekončiacu radosť a hlasom posunutým o dve oktávy vyššie som čítala komentáre, ktoré sa znenazdajky objavili v debate nižšie. Tento neobdobný rituál podmanil zvedavé bunky aj u môjho staršieho brata, ktorý prišiel za mnou, aby sa na vlastný zrak presvedčil o dôvode môjho náhleho výbuchu šťastného šialenstva. Chvíľu žmúril očami na plochu počítačového monitoru, potom sa odvrátil a spýtal sa ma priamo, bez premýšľania: „A za to ti aj niečo platia?“

Ehm… Chápem neodmysliteľnú dôležitosť peňazí v živote každého príslušníka rodu Homo Sapiens Sapiens. Viem, že na uspokojenie základných ľudských potrieb podľa Maslowej pyramídy potrebujeme finančné prostriedky na to, aby sme sa mohli každý deň nakŕmiť, večer pred spánkom kde hlavu skloniť, občas sa socializovať alebo kultúrne vyžiť. Avšak sme predsa ľudské bytosti, ktoré okrem telesnej schránky obsahujú aj nejaké to duchovno. Prečo vždy za prácu, ktorú urobíme navyše, mimo nášho zvyčajného rozvrhu myslíme na to, že by nám za to mohli dať niečo späť? Česť výnimkám. A prečo za tým „niečo späť“ vidíme častokrát práve peniaze? Myslím, že každému z nás na nich záleží trošku viac ako by malo. Peniaze nám mnohokrát viac ubližujú ako pomáhajú. Bez zachvenia myšlienok vedia zničiť krásne medziľudské vzťahy, či zruinovať človeka až tak, že neostane po ňom ani kosť na kosti… Áno, vedia nás aj potešiť. Krásny je napríklad pocit vlastníctva novo kúpenej knihy, PC-hry, či akejkoľvek inej materiálnej veci, ale na ako dlho? Koľkokrát do týždňa, dňa, či dokonca hodiny snívame o lepšom aute, modernejšej sedačke do obývačky či novom, výkonnejšom mobilnom telefóne?

Zamyslime sa nad momentmi, kedy sme naozaj vo vnútri svojej duše pocítili úprimnú radosť. Čo nám ju spôsobilo? Boli to veci alebo ľudia, či niečo nezvyčajné, čo sa nám bez očakávania prihodilo. Pamätám sa, že jediná kúpená vec z ktorej som sa dokázala tešiť viac ako týždeň bol keyboard (digitálny klávesový hudobný nástroj). Teraz viem, že to asi nebol krásny pocit z toho, že mi tá „vec“ stojí v izbe, ale tešila som sa práve z tých chvíľ, keď som rozvíjala svoju osobnosť hrou na tento magický objekt.

A tak to je myslím u väčšiny populácie. Materiálne veci nedokážu spôsobiť toľko dlhodobej radosti, koľko dokáže napríklad narodenie nového člena do rodiny. (Práve som použila veľmi silný argument, viem. 🙂 ) Radosť sa nachádza v ľuďoch. V ich malých, každodenných prejavoch lásky, v milých slovách, skutkoch. Vždy, keď prídem ráno do školskej šatne veľkosti dva krát štyri metre, je v nej napchaných minimálne štyridsať ľudí. Neviete si predstaviť, aký je to krásny pocit, keď sa počas predierania na moje najvzdialenejšie miesto v rohu stretnem s desiatkami milých, ranných pozdravov typu: „Ahoj Sisa!“ Krásny pocit v srdci, keď vieme, že niekam patríme a niekomu na nás záleží, všakže?

Mnoho ľudí má však pocit, že nikam nepatria a nevedia sa zaradiť do žiadnej menšej či väčšej skupinky ľudí. Ak niekto taký číta môj článok a hovorí si, choď preč s tým, že ľudia dokážu vzbudiť vo mne radosť! Sú to len mechanické stroje, ktoré vidia všade len seba, skúste vyjsť von. Do obchodu alebo len tak na ulicu a prihovoriť sa niekomu. Na sto percent viem, že natrafíte na človeka, ktorý bude hodný úsmevu, vám to zvýši tlkot srdca a serotonin pomôže k zvýšeniu pochmúrnej nálady. A to ani nemusíte mať žiadnu partiu najlepších kamarátov, stačí vysloviť pár milých slov.

Ak žijete na samotke v Aljašských horách, ďaleko od civilizácie, nezúfajte. Okolo vás sa nachádza nespočetné množstvo krásy. Jediné čo vám chýba, je odhaliť jej skryté tajomstvá. Zamilujme sa do zvukov prírody. Jemného šepotu listov na stromoch v podvečernom vetríku, rozhovorov vtákov v teplé letné rána, spevavého žblnkotu vody bojujúcej s ostňami kameňov… Osvojme si vôňu pokosenej trávy, čerstvo narúbaného dreva, či dokonale čistého vzduchu po daždivej smršti…

Keď sa naučíme radovať z týchto malých, možno nepovšimnuteľných drobností, už nikdy nebudeme chudobní. Už nikdy nám nebudú chýbať peniaze na  pozdvihnutie našej nešťastnej nálady. Bude stačiť vyjsť von, ľahnúť si na lúku do mäkkej trávy, ruka v ruke s najlepším priateľom a spolu vdychovať nádhernú vôňu drobných kvetov.  Veď napokon najkrajšie veci na svete sú zadarmo a to preto, že to nie sú veci, ale okamihy.