Kapitola 5
„Asi sa vám zdá, že vyzeráme trochu… inak.” Začal úplne zľahka Samuel. Všetci sme pri tom tŕpli. Toto nám určite nevyjde. Nemôžete len tak niekomu povedať, že ste prišli z budúcnosti. Ako anjel, ktorý sa zjavil Márií, keď mala počať syna. Poklepali by vám po čele. Určite preto aby uistili, že sa v tej vašej lebke naozaj nič nenachádza a môžu vás poslať na psychiatriu. Tam si s takými ľuďmi vraj vedia poradiť.
Samo sa naďalej ostýchal. „Je to preto, že…”
„Je to preto, že na odstránenie tých mravcov, ktorých máte v pivnici, potrebujeme špeciálne oblečenie a tiež aj špeciálne vyrobený roztok. Nedávno vznikla v Modre organizácia, ktorá proti týmto škodcom bojuje a my štyria sme jej zástupcovia.” Vyslovil úplne suverénne Janko. Všetci sme sa za ním prekvapivo obzreli. Vždy stál niekde na konci skupinky, nezapájal sa do debát, len keď si bol istý, že nepovie nejakú zbytočnosť a že jeho pomoc potrebujeme. Teraz sa ozval úplne priamo, ani hlas sa mu netriasol. Takmer mi to vyrazilo dych. Aby toho nebolo málo, zhodil z chrbta ruksak a vytiahol priehľadnú fľašku s čírou vodou, v ktorej plávalo zopár citrónov. Ťažko uveriť, že niečo také dokáže ublížiť škodcom. Neveril tomu ani Samo.
„Čo to do pek…” zahrešil, no Karol ho prerušil tlmeným pššt. Tiež som si všimla tie malé čierne živočíchy pri stojane na topánky a aj v rohu predsiene. Navyše sa zdalo, že to urobilo dojem aj na pána domu:
„Aha samozrejme. Nemali ste prísť až neskôr? Na úrade som predsa nechal oznam, že ráno o šiestej slúžievam v kostole sväté omše, nech mi posieľajú takýchto ľudí až po siedmej hodine.” Sväté omše. Z nášho pána domu je kňaz.
„Áno, vieme pán farár. No dnes musíme toľko domov zaopatriť, že by sa nám to za celý deň nepodarilo. A keďže sme začali dolným koncom, tak sme vás už nechceli vynechať.” Pokračoval Janko s nezmeneným výrazom.
„Aha samozrejme.” Zamyslene odpovedal. Zdalo sa, že nám chce veriť, no zároveň bol veľmi opatrný. „Počul som už o vás, že máte chodiť a hubiť týchto škodcov, no čakal som, že to bude skôr budúci rok, v letných mesiacoch. A nie, keď sa vonku výrazne ochladzuje.”
„Mýlite sa pán farár.” Do tejto malej lži sa chytil aj Karol. Vyzeralo to tak, že sme na koni. „Mravce treba hubiť práve v jesenných mesiacoch, lebo vtedy sa kvôli chladu sťahujú dnu a dokonca majú sklony aj stavať si vo vašich domoch svoje malé príbytky.” Mala som silné tušenie, že jeho výrok bol absolútna nepravda, ale nechcela som zasahovať a tým nás všetkých prezradiť. Bolo by to už po druhýkrát dnešný deň.
„Asi máte pravdu.” Na malú chvíľu zavládlo ticho. Muž sa díval do zeme, premýšľal. Nakoniec vyslovil: „Tak poďte dnu a urobte čo máte. Ale poponáhľajte sa, prosím vás. Čoskoro slúžim.”
Cítila som, ako sme všetci štyria poskočili na duchu. Bolo to rovnaký pocit, ako keď vám prídu oznámiť, že najhoršia učiteľka na škole, ktorá vás práve mala prísť učiť chémiu, čiže štyridsaťpäť minút neutíchajúceho utrpenia, si nechtiac privrela prsty do pántov na školskej bráne a to tak nešťastne, že musela ísť na pohotovosť, a preto vám príde zastupovať jediná voľná učiteľka, angličtinárka, ktorá vie o chémií asi toľko, koľko tridsaťročný vegetarián o chuti hovädzieho steaku. Občas sa mu v pamäti zjavia nejaké matné spomienky, no nič ucelené z toho nevznikne. To sa nám, seriózne, minulý rok stalo.
Vstúpili sme teda, ako kačky jeden za druhým, dnu. Nenápadne som nazrela do prvej miestnosti naľavo. Naozaj dýchala životom. Na murovanom šporáku sa hriala voda v obrovskom hrnci, na stole v kryštáľovej váze hrdo stáli čerstvo nazbierané lúčne kvety a okolo nich boli rozložené taniere a príbory. Rodina sa chystala na raňajky. Z ďalšej miestnosti sa ozýval detský krik.
Obzrela som sa aj po predsieni. Boli sme tu len včera poobede, no zdalo sa mi to tak dávno. Janko ešte pánovi vysvetlil, že mravce treba začať kynožiť od najspodnejšieho podlažia, teda priamo od suterénu. Otvoril nám dvere do pivnice a nechal nás vojsť. Než sme sa úplne stratili z jeho zorného poľa, stihol ešte zakričať, že sa potrebuje pripraviť a dvere bude musieť za nami zavrieť, lebo jeho deti by si na prudkých schodoch mohli ublížiť. Jeho hlas sme registrovali len nejasne. Naše myšlienky sa upreli na prechod späť do nášho storočia. Čakala som, aké to bude. Či nás strhne nejaký vzdušný vír, alebo sa len tak ocitneme späť v tej starej kancelárií. Alebo sa to stane tak ako prvýkrát, až pri výstupe späť po schodoch?
Vošli sme do pivnice. Privítal nás regál so zaváraninami, opretý o náprotivnú stenu. Pri pohľade na všetky tie čerešne, slivky, marhule či jahody mi skrútilo žalúdok. Od včerajšieho obeda som nič poriadne nezjedla. Hneď by som sa nechala nahovoriť na pohárik zaváraných jahôd. Okrem nich tu bolo aj viacero drevených dební so zemiakmi, cibuľou, cesnakom, mrkvou a petržlenom. Rodina bola dôkladne vybavená, zimy sa nemusia obávať.
„Chalani, čo to do čerta robíte?” zo zasneného vypočítavania ovocia a zeleniny ma vytrhol Samov nervózny hlas. Obzrela som sa okolo seba. Kajo s Jankom vyberali prstami cez hrdlo fľaše citróny a umiestňovali ich do rohov miestnosti. Bolo ich len zopár, rozhadzovať sa veľmi nemohli. Keď Karol vytiahol posledný, vzal Jankovi fľašu z rúk a trošku to tam polial vodou. Potom odpovedal:
„Prišli sme sa hrať na deratizérov, tak to tu predsa musí nejako vyzerať. Že sme niečo urobili…”
„Do paroma.” Zahrešil Samo. Nervózny tón ho neopúšťal. „Čo tam po nejakých mravcoch. My sa teraz máme odtiaľto stratiť a ocitnúť sa späť na Slovensku.”
Karol ho chytil sa plece a pozrel mu priamo do očí: „Bratku. Povedzže mi. Kde si teraz?”
„Hm… No tiež na Slovensku, ale nie našom. Ja chcem ísť domov.”
„Ale veď tu si doma. Od tohto bodu, kde práve stojíš, bývaš len asi dva kilometre.” Karol nechával svoju ruku stále odpočívať na kamarátovom pleci, druhou namieril ukazovákom do zeme, na znázornenie pomyselného bodu. Hneď som pochopila, ktorá bije. Kajo si toto malé víťazstvo užíval. Hoci sme prišli do niekdajšej kancelárie, ešte stále sme boli v minulosti a nič významné sa neudialo. Naše šance, že tu pobudneme o kúsok dlhšie sa zvýšili na päťdesiat percent.
„Ja viem.” Vyhlásil zúfalo Samo. Kajove zahrávanie jeho psychickému rozpoloženiu absolútne nepomáhalo. „Ja len nechcem byť tu. V tomto Slovensku. Chcem ísť domov, do dvadsiateho prvého storočia.”
„Ach ták…” zhíkol, ako keby práve pochopil riešenie náročnej matematickej rovnice. „Veď poviem hneď bratu, vyjadrujem sa jasne! Inak to starý Karol nepochopí…” hrať sa na idiota ho jednoznačne bavilo. Janko dorobil posledné deratizačné úpravy a vzpriamil sa.
„Môžeme ísť.” Očami prebehol po nás ostatných. Náhle sa medzi nami akosi zhustil vzduch. Aj Kajova veselá nálada bola preč. Všetci sme si uvedomovali, čo nás čaká. Cesta po schodoch. Buď sa po otvorení dverí dostaneme späť do nášho sveta, alebo celé toto divadielko nemalo zmysel a náš pobyt v minulosti sa predĺži. Na neurčito. Za seba som musela vyhlásiť, že práve v tejto vypätej situácií som nevedela, čo by som prijala väčšmi. Bolo evidentné, že týchto pár hodín mi nestačilo a chcela som sa dozvedieť viac. O fungovaní života, o ľuďoch, ich snoch a ambíciách, každodenných útrapách… Avšak na druhej strane, toto bola cesta, pod ktorou sme si predstavovali prechod späť domov. Ako ten vlak, na ktorý nasadnete a máte istotu, že vás dopraví tam, kam túžite ísť. Nevedela som si predstaviť, čo by sme robili, ak by táto možnosť nefungovala. Asi by som začala byť hysterická a splietala by som katastrofické scenáre o tom, ako sa späť nikdy nedostaneme.
Poslednýkrát sme na seba pozreli a očami sme vyjadrili jednotný súhlas. Ideme na to. Cítila, že by sme sa mali chytiť za ruky alebo také čosi. Aby sme sa nestratili niekde v časovej slučke. Nerada by som sa ocitla niekde na Svätoplukovom dvore. Sama. Avšak asi som len preháňala. Veď aj prechod sem sme prežili úplne bez problémov. Dokonca bez povšimnutia.
Mala som pocit, že by sme sa už mali pohnúť, no chalani sa vôbec nemali k činu a ja som nikdy nebola priekopníčkou. V ničom. Napokon spravil ten rozhodujúci krok Kajo. Všetci sme ho nasledovali ako slepé káčatá. Schod po schode. Prešli sme rovinku medzi poschodiami. Na konci našej cesty stáli zatvorené dvere. Cítila som, že už nevládzem ani dýchať. Čo bude za nimi? Rozhodla som sa. Chcem sa vrátiť domov. Byť v minulosti je super, ale vymenujúc si v hlave všetky dôvody pre a proti som usúdila, že ak sa teraz dostaneme späť, budem spokojnejšia. Napokon, v taške mám Štúrov denník. To mi musí stačiť.
Kaja od dverí delil už len posledný meter. Kráčali sme potichu, ako zlodeji. Chalani taktiež tŕpli, čo sa stane.
Náš vodca natiahol vystretú dlaň za kľučkou. Zadržali sme dych. Vtom sa dvere dokorán otvorili a za nimi stál pán domu. V jeho bezprostrednej blízkosti postával nižší pán stredného veku. Ich oči nás prebodávali a výrazy tváre neveštili nič dobré. Po chrbte mi prešiel mráz. Nielenže náš plán nefungoval a my sme sa nevrátili domov, ale navyše niekto odhalil naše malé klamstvo. Mala som pocit, že žijem v nočnej more. Len pred pár hodinami sa nás snažil jeden človek prebodnúť vidlami a teraz títo dvaja. Nič nevravia, len sa mračia, čo robí všetko ešte horším.
Celá debata | RSS tejto debaty