Drahí moji milovaní,
Som doma. Po vyrieknutí týchto slov za sprievodu stretnutia cestovných tašiek s pôdou Slovanov som túžila veľmi dlho. Možno až príliš dlho a príliš intenzívne. Darmo – všade dobre, doma najlepšie. Po napísaní môjho posledného článku som zažila nádherné anglické prázdniny. Dokonca som ani nemala potrebu písať blog, bolo mi príliš dobre. Avšak teraz, po šiestich dňoch strávených späť v mojej Narnii (hneď ako som sa vrátila do mojej domoviny som musela odísť na školský internát, aby som mohla pokračovať v štúdiu ako sa slušnému dievčaťu patrí) som sa rozhodla s Vami zdieľať aspoň trošku radosti z mojich piatich týždňov strávených v typicky anglickej rodine.
Môj deň v Londýne nebol typickým dňom v Londýne. Teda aspoň nie takým, aký sme ho s kamarátkou naplánovali. Ako správne ženy sme chceli behať po nákupoch – koľko ľudí sa predsa môže pochváliť, že má v šatníku oblečenie priamo z High Street v Londýne? Naše plány však zostali pochované hlboko pod koľajami stanice Kings Cross. Tam sme začali náš deň. Snahou odfotiť sa so slávnym nástupišťom Rokfortského čarodejníka Harryho. Deväť a trištvrte bola naša destinácia. Avšak kvôli nadmernému množstvu japonských turistov sa na fotku čakalo vo viacnásobne zakrútenom ľudskom hadíkovi a preto sme sa odfotili len zboku, s blonďavou hlavou SBS-kára s diamantovou náušnicou v uchu. Čakal nás predsa dlhý deň, vlak do Rokfortu musel odísť bez nás. Namiesto toho sme naskočili na podzemného draka a vzlietli smerom po stopách najlepšieho detektíva všetkých dôb, priamo na Baker street. Shelock Holmes bol takisto zaneprázdnený množstvom japnských priateľov a tak sme sa po krátkej debate v Starbuckse presunuli na náš plánovaný shopping. Obchody boli preplnené ľuďmi, ktorí sa nesystematicky a bez rozmýšľania presúvali z miesta na miesto. Chaos. Po pár minútach sme sa teda pre zmenu atmosféry presunuli do Hyde parku. So slovami keď môže ujo, môžeme aj my sme prekročili hlavnú cestu a ocitli sme sa v zelenom raji priamo uprostred betónovej džungle. Niečo ako New York. Chodníky plné bežcov, stromy plné chlpatých kamarátok s dlhými chvostami a niečo, čo náhle upútalo našu pozornosť. Bicykle Barclays. Jediný pohľad na Kristínu, ktorá je v srdci rovnako šialená ako ja stačil. Rozbehli sme sa v ústrety veľkému dobrodružstvu. Zaujímavé bolo, že sme sa nikdy predtým spolu veľmi nekamarátili. Nebol dôvod. No v cudzom svete je všetko vyfarbené trošku inými farbami. Za 2 libry na deň boli bicykle naše. Prešli sme Hyde Park, videli sme Trafargal square, Big Ben, ktorý nás pozdravil mohutným hlasom priamo z jeho najhlbších útrob, London Eye, chodník princeznej Diany… stihli sme zmoknúť v zlomku sekundy. Nič nás neodradilo. Na nakupovanie sme úplne zabudli. Napokon sme sa snažili prekonať desaťminútovú trasu za neskutočných päť, čo nám napokon ani nevyšlo. Zmeškala som vlak späť do Cambridge-u. Ale Londýn stál aj za zmeškanie vlaku. O trištvrte hodinu išiel ďalší.
Do strediska Veľkej Británie som sa počas svojho pobytu ešte raz vrátila. Rodina mi pripravila nádherný večer – predstavenie v pravom, nefalšovanom londýnskom divadle s londýnskymi hercami. Wicked. Tak sa volala šou. Bol to príbeh Zlej čarodejnice západu z rozprávky o čarodejníkovy z krajiny Oz. (Hoci je tá rozprávka podľa mňa skôr o dievčatku zvanom Dorothy). Okrem Londýna sme navštívili pieskovú pláž na pobreží severného mora v meste zvanom Hunstanton. Vďaka malému adoptívnemu bratrancovi, ktorý ma vtiahol do detského sveta plného loptičiek, šmýkaliek a podobných vecí som sa znova cítila bezstarostne, osemročne. To bola jedna z najkrajších vecí, ktorá sa mi v mojej novej rodine páčila. Adoptovali si ma. Prijali ma medzi seba – nielen môj „dedko s babkou“ ale aj ich dve dcéry a dvaja vnukovia. Tak som zrazu mala o dvoch bratrancov na viac. Veta, ktorú povedal osemročný Trafford sa mi navždy vryla do pamäti: „Už tri týždne nežiješ v našej rodine, ale v tvojej.“ Bolo to to najmilšie, čo sa dalo od chlapca v jeho veku očakávať. So starkou sme boli tiež kamarátky. Hoci jej dávky liekov spôsobili, že mala občas narážky mierené priamo na moje srdce, vedela som, že ona za to nemôže. Navyše som bola natrénovaná, po troch týždňoch strávených u Indov. Narážky typu: prečo neupratuješ keď si naša slúžka alebo nemôžem si ťa dovoliť platiť, musíš odísť ma teda nedokázali raniť. Občas sa ma dokonca spýtala, či som niekedy nežila náhodou niekde za hranicami anglicka alebo či už mám napísané úlohy školy. Keď si nevedela spomenúť na moje meno, volala ma Shirley alebo Silver (v angličtine striebro), v kaviarni, na lavičke, v autobuse alebo na každej jazde autom zaspala a nosili sme za ňou fúry vreckoviek, pretože jej mimika tváre neumožňovala držať svoje ústne tekutiny pod kontrolou. Zvykla si na mňa a ja na ňu. Ako z francúzskeho filmu Intouchables. Po mojom odchode ešte stále volá moje meno do prázdna. Určite sa raz vrátim a oprášim jej spomienky. Ak jej myseľ povolí nechať si nejaké.
Tak si teraz sedím na internátnej izbe a spomínam na dážď. Zdá sa mi, ako keby sa to ani nikdy nestalo. Alebo akoby uplynuli veky od môjho príchodu. Tak to býva asi vždy. Hlavu mi zaplnili školské povinnosti, sťažnosti študentov, prečo nás tam držia do štvrtej a vlak nám chodí až o piatej a podobne. Zvykneme si na podmienky, veď sme Slováci. Náš život je o prispôsobovaní sa ostatným.
Prajem Vám teda pár teplých slnečných lúčov do tohto upršaného septembra, vďaka, že ste so mnou prežívali moje viacfarebné dni a dovidenia nabudúce, keď znova vyparátim nejaké šibalstvo, ktoré bude po čase udivovať aj mňa samotnú.
Dovtedy zbohom,
Vaša stále verná
Sisa =^-^=
Celá debata | RSS tejto debaty