Zápisky od Sisky

Drahí priatelia,

dnes som mala svoj prvý pracovný pohovor. Ou yeah, konečne som hovorila s niekým, kto perfektne ovláda základnú gramatiku a má krásny, ničím nenarúšaný anglický prízvuk. (Moja mama zvykne hovoriť she namiesto he a tiež opačne. Nevadilo mi to, pokiaľ nehovorila o mne so svojim mužom a používala pritom he.  Vtedy som si naozaj začala myslieť, že práve v osemnástke zistím, že vlastne nie som žena. A otvorí mi oči indická pani. Avšak večerná sprcha ma trošku upokojila. Všetko je ako má byť. 😉 ) Teraz späť k robote. Hľadajú niekoho, kto už má skúsenosti s robotou v bare. Hoci bol majiteľ veľmi milý a pozorný, určite viem, že tam cesta nevedie. Nevadí, skúsila som. Interview netrvalo dlho, no môj „odvoz“ späť domov, ma vonku už nečakal. Celá rodinka išla do obchodu ASDA (azda je to ASDA 🙂 ) a nakúpila nám lustre, pre každého. Lepšie povedané, pre každú miestnosť. Domov som musela ísť teda pešo. Dva kilometre v neznámom veľkom meste, bez vstavaného GPS. (Nechápem Boha, prečo nedal do základnej výbavy ľudského tela GPS. Hoci, možno dal, len ja som sa asi nejako nevydarila.) Nech to bolo ako to bolo, podarilo sa mi dostať do polovice cesty. Kráčala som odhodlane po uliciach, na ktorých som bola prvý krát v živote. (Predtým sme tade len prefrčali autom.) Náhle som prišla na križovatku a hoci som si bola takmer stopercentne istá, že mám pokračovať rovno, v ulici napravo som uvidela jednu postaršiu paniu a povedala som si prečo nie? Využijem situáciu. Neviete náhodou, kde je 76  Windermere Road? Opýtala som sa. Po pár sekundách, som zistila, že som to zrejme robiť nemala. Stáli sme totiž na Oxford Street a teta si myslela, že stojíme práve na Windermere Road. Potom mi však s odhodlaním povedala, že mám nastúpiť do jej auta a spolu to nájdeme. V aute, ktoré najskôr odmietalo naštartovať mala malého čierneho havka. Prešli sme len pár metrov a ukazovala mi jej dom s tým, že zabudla na akej adrese býva. (Takmer celý život.) V pohode, hovorím si. Mám čas, aj tak nemám kľúče od domu. A tu zrazu, z ničoho nič sa zjavila Alma Road, hneď za ňou naša Road  a náš dom. Zakričala som na tetu, že presne tu bývam (musela som kričať, keďže som sedela vzadu. Predné sedadlo bolo obsadené spomínaným štvornohým spoločníkom) a teta zaparkovala. Vysvetlila mi, aby som sa nehnevala (Chápete? Aký zlatý človek? Zavezie ma domov, bez toho, aby som ju o to žiadala a ešte sa bojí, že by som sa nebodaj hnevala. Ehm, nazrite pred zátvorku.), ale vraj keď prídem do jej veku, budem na tom podobne. Dnes totižto umývala okná (má ich len osem) a v polovici zabudla, že ktoré už umyla… Mne to absolútne nevadilo, bola som šťastná, že sa nájdu aj takýto dobrosrdečný ľudia. Mala pekné, modré oči a milý hlas. Po vystúpení z auta som si otvorila piknik pred domom. Doslovne. Zjesť ma chcelo všetko vrátane mravcov, malých zelených pavúčikov a dokonca jednej stonožky! Našťastie rodina prišla do 15-tich minút. Pridám Vám fotku môjho stánku so živým jedlom, bez živého jedla. (Živé jedlo fotografovalo.) ( + to otvorené okienko v tej bielej časti domového komplexu je moje okienko! <3 )

Áno, tie veci pod stromom slúžili ako tanier. 🙂

Inak vám chcem už dlho povedať, že som prišla na záhadu „indickej angličtiny“ (len vďaka indickému seriálu, ktorý zvykneme pozerať každý večer). NIE JE TO ANLIČŤINA. Je to ich normálny, miestny jazyk a občas ho obohatia nejakým slovkom z oblasti svetového dorozumievania. Viete si predstaviť, ako sa cez víkend cítim, keď nerozumiem 98% rodinnej konverzácie… Ako som sa dozvedela, v Indii je veľa miestnych jazykov – každá oblasť má svoj, a keď chce ísť človek študovať na univerzitu, musí vedieť po anglicky, pretože vo „vyšších kruhoch“ sa iným jazykom ani nehovorí. (S angličtinou sa každý stretne už na základnej škole.) Nemajú spisovnú „indičtinu“. 😀 preto by sme mali byť hrdí, že máme hoci aj nárečia (local languages), no tiež aj národný spisovný jazyk. Aj keď je rozloha Slovenska v porovnaní s Indiou kvapkou v Oravskej priehrade. Podľa mňa to je jedno, tiež si mohli nájsť svojich Cyrila a Metoda  a položiť tak základný kameň pre svoj spoločný jazyk. Potom by sa nemuseli spoliehať na Britské kráľovstvo…

Posledná vec ktorú spomeniem bude jedno náramné prekvapenie a následná radosť. Naši nemeckí susedia sa rozhodli dať niekdajšej Včielke Máje novej vohoz a preto vzniklo minulý rok okolo osemdesiat dielov nových, animovaných včeličiek. (Prekvapenie ešte len príde.) Malú okrídlenú kamarátku vysielajú pravidelne aj v britskej TV (s krásnym anglickým prízvukom) a v jednej časti bolo viete čo? Slovenské fujary! NAOZAJ! Neklamem… Avšak Maja len začala skúmať, odkiaľ tento nádherný zvuk (tak ho pomenovali v seriáli) pochádza a na obrazovke sa zjavila tvár indickej Porke. Pozrela som na mamu, ktorá zvierala v ruke TV ovládač. Och, nastal čas telenovely… škoda, možno to ešte niekedy započujem a zistím viac. 🙂 Zatiaľ je to však veľmi milé prekvapenie. Rýdzo slovenské fujary v nemeckom animovanom seriáli, prezentované nielen na Britských ostrovoch, ale takmer na celom svete.

Asi toľko, prajem dobrú nôcku :-*

Vaša Sisa =^-^=

P.S. Naozaj som v Anglicku, dnes nám konečne pršalo! A s radosťou som stihla zmoknúť do nitky… Hoci poobede bolo už dostatočné teplo na môj spomínaný organický piknik.