Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie, ale láska nikdy nezanikne, odkazuje Svätý Pavol v prvom liste Korinťanom. Láska je krásna a univerzálna, poznajú ju aj v Afrike. Nám s Jankou sa znenazdajky podarilo zúčastniť sa jednej oslavy lásky, ktorá sa konala minulý týždeň, kedy si John bral Annet.
Ako som spomínala v minulom článku, John je predseda predstavenstva našej organizácie, zároveň však pracuje pre JRS (Jesuit Refugee Service), C+D Kampala a mnoho iných, vybavuje registrácie a právne záležitosti, teda sa pozná s mnohými ľuďmi a mnohými spôsobmi pomáha najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva. Odzrkadlilo sa to na počte hostí, ktorý sme odhadli na 600+.
Po prvé by bolo možno vhodné spomenúť, že svadby v Ugande sa nedejú tak často. Ľudia sa v mladom veku síce zosobášia úradne, ale poriadna svadba v kostole a s hosťami vyžaduje istý obnos peňazí, dokonca je úplne bežné robiť pred svadbou zbierku, a preto sa tu ľudia oficiálne pred Bohom berú až v neskoršej dospelosti, najčastejšie po štyridsiatke. To bol aj prípad Johna a Annet. Už dávno sú spolu, majú niekoľko detí, jeden syn už dokonca študuje v seminári za kňaza, no svadbu sa im podarilo zorganizovať až teraz.
Pred svadbou sme obdržali pozvánku, ktorá oznamovala, že program sa začne svätou omšou od 10:00 do 12:00. Naša slovenská delegácia v zložení ja, Janka a Janek, bola už od 9:00 nastúpená, pripravená na odchod z centra. Keďže organizáciu a čas mali v rukách Afričania, odchádzali sme 10:08, ale to absolútne nevadilo, keďže svätá omša oficiálne začala 10:37 a skončila o 13:48. Mierny časový sklz. Svätá omša bola skvelá, napriek tomu, že trvala cez tri hodiny. Zúčastnilo sa niekoľko kňazov a kostol praskal vo švíkoch. Zaujímavosťou boli napr. tancujúce kvetináče, náš pracovný názov pre štyri ženy, ktoré tancovali pred oltárom s kvetináčmi a kvetmi na hlavách alebo fakt, že tesne pred manželskými sľubmi absolvovala manželka rýchlu sviatosť birmovania. V obrovskej mase domácich hostí zasvietilo pár bielych, ktorých sme nepoznali. Náš odhad bol, že to budú hostia z Talianska. Potvrdil sa.
Po svätej omši naša šéfová zahlásila, že sa máme ísť domov najesť, a tak sme šli. Žalúdky sme si zásobili väčším množstvom, keďže sme nevedeli odhadnúť, kedy budeme najbližšie jesť. Vtipné nakoniec bolo, že sme jedli hneď po príchode na hostinu. Hostina sa diala uprostred väčšieho poľa, kde boli postavené stany podobné tým z hudobných festivalov. Keďže to bola naozaj veľká udalosť, prítomní boli aj hostia v uniformách so samopalmi, resp. vojaci a policajti. Zasmiali sme sa, keď sme si uvedomili, že nás bielych spolu s hŕstkou miestnych kolegov usadili pod stan s inými bielymi, a tak si nás zaradili podľa farby. Iní bieli boli už spomínaní Taliani. Bolo ich šesť a vďaka jedinému zhovorčivému z nich sme zistili, že sú z talianskej neziskovky, John je ich zamestnanec, a tak mu prišli na svadbu. Dve dievčatá v našom veku tu zostávajú ako dobrovoľníčky. S Jankou sme sa ihneď potešili, že budeme mať nové biele kamošky, ale z ich strany iskra nepreskočila a nebol záujem. Nevadí, my dve si vystačíme.
Spomínajúc jedlo, bolo ho tam naozaj dosť. Štyri desaťčlenné tímy kuchárok rozdávali hosťom jedlo v podobe švédskych stolov a neskôr sme si všimli, že piaty tím postavili von, pred vstup do svadobného areálu. Najesť sa prišli aj ľudia a deti z ulice. Niektorí sa pre túto príležitosť dokonca pekne obliekli. Toto vraj nie je bežná praktika, ale John má dobré srdce a rozhodol sa, že v deň jeho svadby nikto nezostane hladný. Okrem toho pomedzi nás stále chodili deti s krabicami a zbierali plastové fľaše, lebo ich vraj vedia za pár centov predať alebo im nájsť nejaké využitie. Mimochodom, svadobná torta sa krájala a rozdávala ešte pred jedlom. Nebola veľká, ale ušlo sa každému, a to takým africkým štýlom—zopár kúskov sa chaoticky uložilo na tanier, svadobný pár tieto taniere rozdával do jednotlivých stanov a tam sa následne distribuovali, každý si zobral približne jeden hryz.
Po naozaj výdatnom obede nasledovalo odovzdávanie darov. V programe bolo zapísané medzi 13:20 – 14:20, s tým, že celá svadba všeho-všudy sa má skončiť o 16:40. Dary sme začali dávať približne o 17:00. Začali sme tancom detí zo základnej školy, kde je John riaditeľom. Následne sa postupne prezentovali všetky organizácie, my sme mali číslo 14. Našim hlavným darom bol Peter (Pítr), baranček, ktorého kolegovia ozdobili do vianočnej reťaze. Bol veľmi poslušný, omnoho krotkejší ako iné baránky, ovce, kravy či kozy, ktoré sa tiež ocitli na zozname svadobných darov. S Jankou sme sa smiali, že si John môže založiť farmu, chvalabohu nebýva v paneláku. (Paneláky v tejto oblasti nenájdete.) Pítra sme mladomanželom napokon odovzdali o približne 18:30 spolu s Tatranským čajom od Janeka.
Po daroch mali nasledovať príhovory, poďakovania a pravdepodobne aj tanečná zábava, ktorej sme sa už nedočkali. Ako správni Európania sme diskutovali o časovom plánovaní—načo tvorí niekto časový harmonogram, keď vie, že ho aj tak nedodrží? Háčik je možno len v tom, že čas v časovom harmonograme sa tvári európsky, je dôsledne naplánovaný na desiatky minút, avšak v Afrike európsky čas neplatí, nikto sa nikam neženie a udalosti nasledujú po sebe postupne, ako sa podarí.
Svadba Johna a Anett bola pre nás novou a naozaj príjemnou skúsenosťou. Opäť sme mali možnosť na vlastnú kožu pocítiť silu komunity a pohostinnosť miestnych, napr. aj v prípade, keď nás bielych nechali nabrať si jedlo ako prvých, ešte aj pred najbližšou rodinou. Za tento nezabudnuteľný zážitok, samozrejme, ďakujeme Johnovi a Anett a do ich ďalšieho spoločného života im prajeme hlavne lásku, harmóniu a vzájomné porozumenie.
Celá debata | RSS tejto debaty