Zápisky od Sisky

Milí priatelia a ľudia dobrej vôle, pravidelne čítajúci tieto moje ugandské zápisky, za čom vám veľmi pekne ďakujem. 🙃

V dnešom článku by som vám rada predstavila jedného veľmi šikovného chlapca, vďaka ktorému lepšie chápem význam a dôležitosť centra, ktoré je aktuálne aj našim domovom.

Newton má 22 rokov, pracuje u nás v centre ako asistent kancelárie sociálnych pracovníkov  a nedávno dostal aj pozíciu patrona — vychovávateľa našich detí. Newton aktuálne študuje diploma (rok štúdia prípravy na bakalárske štúdium) v odbore poradenská psychológia. Jeho snom je vyštudovať magisterský stupeň v klinickej psychológii, ak Boh dá, mohlo by to byť dokonca aj na Slovensku a pracovať ako klinický psychológ tu v Adjumani. Prečo chcem dnes hovoriť práve o ňom? Newton je HIV pozitívny, v detstve putoval od strýka k strýkovi, žil vo veľmi zlých podmienkach, nemal čo jesť, viackrát takmer zomrel až sa napokon v štrnástich dostal k nám do centra, kedy sa jeho život zmenil od základov. Newton je dieťa z nášho centra, ktoré sa nebojí snívať vo veľkom. 

V riadkoch nižšie ponúkam jeho príbeh:

Newton sa narodil v Moyo, len 10 kilometrov od hraníc s Južným Sudánom v klane Jura. Jeho otec mal tri manželky, s prvou jedného syna, s druhou syna a dcéru a s treťou Newtona a ďalších troch synov, z ktorých jeden zomrel po narodení. S poslednou manželkou sa presťahovali do Adjumani a žili si relatívne dobre, Newton má na túto časť detstva pekné spomienky. 

Všetko sa zmenilo, keď mal Newton sedem rokov. Jeho otec náhle zomrel. Vtedy príčina nebola známa, ale Newton si spätne myslí, že zomrel na AIDS. Po pohrebe zasadla takzvaná rodinná rada, zložená z mnohopočetných otcových súrodencov a rozhodovalo sa, čo sa udeje s deťmi, ktoré zostali po bratovi. Takto to tu vraj funguje bežne, keď zomrie jeden z rodičov, hlavne otec, jeho deti si rozdelia, lebo matka by sa o ne sama postarať nedokázala. 

Tak sa Newton aj so sestrou z druhého manželstva dostal k jednému zo strýkov. Newton sa tam spočiatku cítil dobre, ale jeho sestra si s rodinou nerozumela, a preto sa presunula k inému strýkovi. Newton zostal sám. Po čase však začal vnímať rozdiely medzi ním a biologickými deťmi svojho strýka. Chodil do rovnakej triedy ako ich dcéra, ale nemal dovolené chodiť po vyučovaní na doučovanie, lebo mu ho neboli ochotní platiť. Časom mu začali vyčítať, že sa musia oňho starať, že jedáva ich jedlo. Cítil sa neskutočne zle, preto od nich odišiel.

Presťahoval sa k rodine ďalšieho strýka. Tu sa oňho príkladne starali—chodil do školy, mal čo jesť, nikto mu nič nevyčítal. Mimochodom, školy tu nie sú zadarmo, treba platiť školné, rovnako uniformu, pomôcky, v prípade záujmu, hoc veľmi zriedka, obedy—niektoré rodiny túto poslednú záležitosť riešia v naturáliách. Prinesú vrecko fazule alebo ryže, aby sa ich dieťa mohlo v škole najesť, keďže niektoré deti, v závislosti od ročníka, sú v škole od 8:00 aj do 18:00. Newton sa u strýka cítil veľmi dobre, až kým nezačal bývať často chorý. Manželka navrhla, aby išiel do nemocnice na rôzne testy, kde sa zistilo, že je HIV pozitívny. Vtedy mal 10 rokov. Zo začiatku bolo všetko v poriadku. Pravidelne bral lieky, starali sa oňho bez rozdielu naďalej, avšak postupne sa informácia o jeho HIV pozitivite rozšírila medzi ostatné deti a iných členov početnej rodiny. Bolo to v roku 2011, kedy boli ľudia s HIV stigmatizovaní, lebo sa o HIV medzi bežnými ľuďmi ešte veľa nevedelo. Deti, ale aj starší rodinní príslušníci začali Newtona šikanovať. Po istom čase to nevydržal a presťahoval sa k sestre svojho otca.

U sestry bolo všetko v poriadku, kým neporodila dvojičky a nezačala sa báť o ich zdravie. Často mu hovorila, aby sa k nim nepribližoval, lebo ich môže nakaziť. Cítil sa opäť veľmi odstrkovaný. 

Od sestry sa presťahoval k bratovi svojej matky, kde bol len pár mesiacov, lebo nemali peniaze na jedlo a nechodil ani do školy.

Napokon ho sebe zobral najstarší brat, syn z prvého manželstva jeho otca, ktorý sa medzičasom tiež oženil a mal vlastné dieťa. Zaujímavosťou bolo, že žil v blízkosti Newtonovej matky, takže sa Newton po niekoľkých rokoch dostal späť k svojej matke. Tu to tiež nebolo jednoduché. Nemali peniaze na jedlo, navyše sa pri presune z Moyo do Adjumani stratili Newtonove školské výsledky, a preto musel opakovať piaty ročník. Keďže bol podvyživený a nebral pravidelne lieky, jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil, a tak skončil na pár mesiacov v nemocnici.

Tu sa oňho starala jedna veľmi milá zdravotná sestra, Opia Vicky, ktorá mu pomáhala zotaviť sa nielen fyzicky, ale aj psychicky, cez ich spoločné dlhé rozhovory. Po zotavení sa Newton vrátil späť k bratovi, avšak kvôli veľmi náročným životným podmienkam sa Opia Vicky rozhodla, že bude bývať u nej. Jej dve deti boli už odrastené, študovali na škole v Kampale. U zdravotnej sestry sa Newton konečne zbavil podvyživenosti, zlepšil sa mu celkový zdravotný stav aj kvalita pokožky. (Jedným zo symptómov HIV sú vodnaté pľuzgiere.) Zdravotná sestra bola v kontakte s našim, v tom čase novovzniknutým, centrom Gift of Love. Vtedy v ňom bolo 9 detí, ktoré Newton dobre poznal z nemocnice. Zdravotná sestra chcela Newtona do centra umiestniť, ale keďže bol práve v poslednom, siedmom, ročníku základnej školy a presun do centra by znamenal zmenu základnej školy, rozhodlo sa, že posledný ročník doštuduje od svojho brata, keďže zdravotná sestra sa oňho už nemohla ďalej starať.

Hneď ako skončil základnú školu a prihlásil sa na strednú, vyplnil Newtonov brat prihlášku do centra a Newton bol prijatý. Mal 14 rokov.

Newton svoj príbeh zakončuje slovami: a odvtedy som tu. Znie to takmer, akoby prijatie do centra ukončilo všetko jeho detské trápenie. Už nie je o čom rozprávať. Rozhodla som sa zahrnúť viaceré detaily jeho detstva, aby som poukázala na nestabilitu, v ktorej ako malý chlapec žil a ktorá znemožňovala jeho prístup ku vzdelaniu, k pravidelnej potrave, a teda k správnemu vývinu. Newton hodnotí svojich šesť rokov v centre veľmi pozitívne—okrem garancie pravidelnej stravy trikrát denne a možnosti chodiť do školy si váži aj láskavý prístup ľudí pracujúcich v centre a fakt, že vyrastal v komunite s inými HIV pozitívnymi deťmi. Už sa mu nikto nesmial, že je HIV pozitívny. Ak sa to stalo v škole, centrum to vyriešilo s vedením školy. Časom sa však aj povedomie o HIV zlepšilo a v dnešnej dobe už táto téma nie je tabu. Hoci sa stále nájdu ľudia, ktorí sa za to hanbia a deti, ktoré vedia byť kruté. 

V tomto priaznivom prostredí sa Newton rozhodol, že chce pomáhať druhým ľuďom a deťom, a preto sa vydal cestou poradenského psychológa. Venuje sa poradenstvu detí na základných a stredných školách a pomáha aj u nás v centre. Ako ďalšie pozitíva centra vníma vybavenosť, či už personálnu—centrum má kvalifikovaných vychovávateľov a zdravotníkov, ktorí podávajú deťom pravidelne lieky a chodia s nimi na vyšetrenia, ale aj materiálne—okrem hračiek a hier, ktoré lokálne deti nemajú možnosť poznať, tu máme aj knihy a počítače, ktoré môžu využívať pri štúdiu. V centre majú pestrý program, ktorý im pomáha vo vývine—hrajú športové hry, maľujú si, vystrihujú, v soboty večer pozerajú rozprávku v angličtine. Podľa Newtona sme veľkou výhodou centra aj my, dobrovoľníci zo Slovenska. Máme pozitívny prístup k deťom, radi sa s nimi hráme, zahŕňame ich láskou (deti sa veľmi rady objímajú a dotýkajú sa nás, čo u miestnych vidno len veľmi zriedka), ale zároveň sa s nimi aj individuálne učíme, čo je veľká pomoc, keďže v triede so 120 žiakmi vedia slabší jedinci veľmi rýchlo zmiznúť. My o nich vieme a venujeme sa im každý večer.

Nevýhodu centra vidí Newton u starších detí. Ak majú 17-18, už sa im nechce poslúchať a žiť v tejto takzvanej zlatej klietke, kde je o nich dobre postarané. Samozrejme, majú možnosť odísť, avšak takmer nikto neodíde, lebo život mimo centra je veľmi nestabilný a neľahký. Dokončiť školu by bolo zrejme nemožné. Preto si musia udržiavať disciplínu, hoci chcú mať na rôzne veci už svoj vlastný názor. Asi je to paralela medzi našimi slovenskými dospievajúcimi a ich rodičmi. 🙂

Newton sa cíti centru zaviazaný za všetku pomoc, ktorú mu počas dospievania poskytlo, a preto sa rozhodol pomáhať a robiť všetko, čo od neho bude centrum vyžadovať. Popri štúdiu stíha pracovať a starať sa o naše deti. Je zároveň dobrým príkladom a motiváciou pre deti, aby sa nebáli snívať aj o veľkých veciach. Ďalšími príkladom je napríklad Anna, ktorá začala tento rok študovať lekárstvo a chce byť sestrička. Dokument o nej, ale aj o centre, si môžete pozrieť tu.

V Ugande som zatiaľ len mesiac, ale veľmi dobre si uvedomujem dôležitosť stability zázemia, v ktorom dieťa vyrastá, prísunu potravy a možnosti vzdelania. Preto som sa rozhodla zazdieľať vám sem link na zbierku Pôstnej krabičky. Ak vás Newtonov príbeh nadchol a máte v srdci túžbu pomôcť hoc i len malým finančným príspevkom. Prípadne sa môžete stať pravidelným prispievateľom. Už za 10 EUR sa tu dajú robiť veľké veci. Centrum funguje čisto z príspevkov Pôstnej krabičky.

Vopred ďakujem za akúkoľvek pomoc. Nech vám to Pán Boh oplatí. +

Deti v centre sú živé a radostné. Majú vlastnú komunitu, v ktorej sa za HIV nemusia hanbiť.