Netušili sme, či by bolo vhodné niečo povedať, tak sme sa len rýchlo usadili v poslednej lavici a diskusia pokračovala. Miestnosť bola relatívne malá – pravdupovediac, predstavovala som si ju omnoho väčšiu. A účasť žiakov taktiež. Téma Slovenska sa napokon netýkala iba Slovákov, ale aj národov okolo neho, jednoduchšie povedané, Maďarov. Aj konverzácia bola vedená v maďarčine, čiže sme z nej nič nevyrozumeli. Bola som si istá, že to bola maďarčina – poznala som ju z reklám, ktoré hrávali na Disney Channel. Občas sme si s Betkou tento kanál zapli, aj v našom veku sme tam našli zaujímavé seriály.
Pán, ktorý viedol s Ľudovítom diskusiu, a ktorého meno som už zabudla, mal podobný štýl obliekania a takisto aj zostrihu brady a vlasov ako náš Ľudovít. Avšak nevedela som si pomôcť, no nebol mi sympatický. Slová z jeho úst sekali ako šable, ostré a namierené zrejme priamo na Ľudovíta. Ten sa bránil, zdanlivo úspešne, no vôbec nie tak impulzívne. Rozprával pomaly a pokojne, akoby ho nič nedokázalo rozhodiť. Vyzeralo to tak, že mal všetko pod kontrolou.
Rozprávali dlhé minúty, ktoré sa pretiahli hádam aj do polhodiny a potom vytvorili priestor študentom na prípadné otázky. Ten druhý, pochopiac, že publikum je prevažne slovenské a mierené na jeho osobu sa asi po tretej otázke zodvihol, niečo povedal a odišiel. V miestnosti zaznelo slovenské Hurá, nech žije Ľudovít a nech žije Slovensko. Hoci som nerozumela ničomu, o čom sa rozprávali a nepatrila som k týmto študentom, tiež som mala chuť skandovať a kričať. Nech žije Ľudovít…
Objekt ich záujmu sa im v skratke poďakoval a poprial im veľa síl a chute do učenia. Potom sa ako prvý vybral na odchod z triedy. Ihneď sme mu boli v pätách:
„Pán Štúr, pán Štúr, čakajte!” skríkli sme za ním. Chodby už boli plné žiakov, ktorí pri presune do iných tried veselo debatili. Ich hlasy sa ozývali zo všetkých kútov.
On zastal a otočil sa. „Prepáčte, prajete si?” začudovane sa opýtal.
„Áno, no…” zrazu sme nevedeli, čo máme povedať. Srdcia nám bili ako divé. Naše želanie sa konečne naplnilo. Stretli sme ho. Janko šťuchol do Kaja lakťom, aby vytiahol list, ktorý nám dal pán farár.
„Ach áno,” zamrmlal a podal kus papiera Ľudovi, ktorému prekvapený výraz z tváre neschádzal, no napriek všetkému sa dal do čítania. Verne poznajúc písmo svojho brata, bleskovo skenoval jeden riadok za druhým. Potom zdvihol zrak a premeral si nás – tmavé uhlíky v jeho očiach sa náhle rozžeravili.
Kapitola 14
„Autonómne, samostatné Slovensko?” opýtal sa, takmer dojatý, s pohnutým hlasom. Je to tam, máme ho na našej strane, pomyslela som si a potom som rýchlo odpovedala:
„Áno, od roku tisíc deväťstodeväťdesiattri je z nás samostatný štát s názvom Slovenská republika.”
Moja konkrétna odpoveď rozžeravila uhlíky v jeho očiach ešte väčšmi: „Tisíc deväťstodeväťdesiattri? Tušil som, že proces osamostatňovania nebude jednoduchý a krátky, ale stopäťdesiat rokov?” Zatváril sa zmätene. Mala som pocit, že som ho sklamala. Vďaka bohu tu bol Janko, ktorý rýchlo zabránil blížiacej sa katastrofe:
„Nie, nie. Spod maďarskej nadvlády sme sa dostali už dávno predtým. Lenže sme tvorili spoločný štát s Českom, ktorý nazvali sme Československom a potom sme sa úplne osamostatnili.”
„S Českom…” Štúr chápavo prikyvoval hlavou. „Vždy vravel som, že nám Slovákom radno len k príbuzným Slovanom sa pridružovať. Len myšlienka pána Kollára o všeslovanskej vzájomnosti nás napokon, ako vravíte, spasí.” Neverila som vlastným zmyslom. Hlavný hrdina denníka, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou našich dní v minulosti, sa zhmotnil pred nami, ako živá osoba, jeho písané slová sa premenili na ľudskú reč. Bolo to ako sen. Zabudla som aj na to, že sa chceme vlastne so Štúrovou pomocou akosi dostať domov.
„Tak ako vravíte pán Štúr, dobrú prácu ste odviedli.” Pochválil ho Kajo s úsmevom na tvári. Teraz bol už naozaj dojatý – o tom nebolo pochýb. V očiach sa mu zaleskli slzy.
„Nože sa mi predstavte, nech vás lepšie spoznám, mladí ľudia boží.” Zvolal, no potom navrhol, aby sme sa radšej presunuli do kaviarne na brehu Dunaja. Bude tam vraj väčší kľud a pohodlie.
Nedbali sme. Cítila som sa tak šťastne, ako ešte nikdy. A Ľudovít s chalanmi taktiež. Mali sme si čo porozprávať a to nás poháňalo vpred.
Kaviareň bola veľmi útulná a zaujímavo navrhnutá. Výber stolov, stoličiek, svietnikov a rôznych dekorácií vrátane šablí a sekier, vytváral vzhľad interiéru hradu. Na stene oproti hlavnému baru viseli zviazané tri prúty. Veľmi jednoducho vyriešená ozdoba – ktovie, či niečo znamenala. Na strane od rieky mala kaviareň obrovské okná, ktoré nám umožňovali výhlad na okolitý svet a samotný Dunaj. Sadli sme si ku jednému z nich, Ľudovít nám objednal čaj a sebe kávu. Potom vysvetlil, že interiér celého podniku je ladený historicky do čias Veľkej Moravy a Svätopluka. Ihneď mi všetko dávalo zmysel, aj spomínané tri prúty. Ocitli sme sa na akomsi stredovekom hrade.
Naša konverzácia sa rezko rozprúdila. Ľudovíta zaujímala slovenská ústava, forma vlády, jazyk, história pred rokom 1993, história po roku 1847… Mrzelo ma, že sme mu kvôli nedostatku vedomostí na mnohé otázky neboli schopní odpovedať. História a kultúra vlastného národa by zrejme mala byť osobitný predmet v škole a prísnejšie sa známkovať, aby si ju žiaci lepšie zapamätali. Avšak pravdou bolo, že aj keď by sme všetko vedeli, veľa faktov by sme mu nemohli odhaliť. Niektoré veci by ľudia jednoducho nemali vedieť dopredu. Napríklad pravdu o smrti svojich príbuzných.
„A veru mi to pán Štúr objasnite, ako môže človek chodiť do práce bez akejkoľvek výplaty.” Využil Samo svoju príležitosť, keď Ľudovít práve odpovedal na Kajovu otázku, čo ho čaká v najbližších mesiacoch. Vraj sa uchádza o poslanecký post za slobodné kráľovské mesto Zvolen, pretože to považuje za vstupenku do dejiska dôležitých verejných rozhovorov doby a aby zvýšil svoje šance oproti trom ďalším uchádzačom, zriekol sa nároku na honorár.
„Nuž Samko môj, to ti je tak. Človek je najkomplexnejší tvor, akého kedy Boh ustrojil. V priebehu niekoľkých rokov naučí sa vďaka výchove druhých vnímať svet, chodiť, rozprávať, milovať, no čo najhlavnejšie je, naučí sa sám tvoriť. Tvoriť, spoznávať a sám sa rozvíjať. Ale človek nevychováva sa preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju vykonal, aby sa jej užitočným stal, on sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca. Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa nemôže naučiť obetiam, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach duch ukazuje svoju silu, svoje panstvo.” Keď rozprával, rozprával s pátosom. Keď sa usmieval, usmieval sa od srdca, ktoré sa mu odrážalo v tmavých očiach. Bol to človek úprimný, spravodlivý, usilovný, vytrvalý, človek, ktorý sa nevzdával.
„To som presne čakal. Že poviete, že život národa vám je prednejší ako ten váš.”
„Samozrejme. Predstavte si, čo je môj život, ako život jednotlivca, v porovnaní so životom celého národa. Národa súčasného, ale aj toho budúceho. Neskutočné šťastný som, keď počujem, ako na mňa Modrania z dvadsiateho prvého storočia rozprávajú práve slovenčinou – jazykom, ktorý sme sa tak pracne snažili do používania uviesť, a nie maďarčinou alebo nebodaj nejakou inou rečou.” Periférne som zazrela, ako Kajo zahriakol Sama, lebo vyberal zo svojho čaju bylinky a odkladal ich nabok. Lepšie ich neriešiť – oni si rozumejú. Radšej som sa chytila konverzácie o slovenskom jazyku:
„Joj, to ani nespomínajte. Slovenčinu mám veľmi rada, môj obľúbený predmet v škole.” Hrdo som sa priznala. Nastal čas nehanbiť sa za svoje záľuby a veci, ktoré mi prirástli k srdcu.
„Vypočujúc si túto vetu podrástol môj duch ešte väčšmi. Vidím, že moja obeta a celoživotné odhodlanie na zmar nevyšli. Ďakujem, Karolínka.”
Blažene som sa usmiala: „To ja vám ďakujem, pán Štúr. Bez vás by tej slovenčiny nebolo. Ani si neviem predstaviť, v akom jazyku by som čítala knihy.”
„Veru, toto si celý život pamätajte, že jazyk je pre národ veľmi dôležitý. Jeho komunikačná funkcia je v tomto ponímaní vedľajšia – rozprávať by sme sa predsa mohli aj biblickou češtinou, či maďarčinou. Ale jazyk je prostriedok, ktorý ľuďom slúži na uvedomenie si príslušnosti svojej k národu svojmu. Takisto vydávanie novín, príbehov a básní – tiež mohli by byť písané v biblickej češtine, ale ja pevne presvedčený som, že keď ich ľud z celého územia Slovenska v svojej slovenčine čítať bude, plne si uvedomujúc, že je to jazyk tak jeho, ako aj ostatných okolo neho, tak motivovaný bude k činom a hrdý bude na to, že je Slovák. Že má jazyk, ktorý slovnou zásobou vyrovná sa iným, omnoho starším a rozvinutejším jazykom.”
„S tým ste mali aj isté problémy, však? Vraj prečo sa nepoužíva v tlači biblická čeština, ale slovenčina.” Spomenul Kajo na fakt, ktorý bol opomenutý v denníku.
„Áno, a veru donedávna tento konflikt pretrvával z miere značnej. Stáli proti slovenčine najmä katolíci na čele s pánom Kollárom, ktorý sám sa vyjadril, že pre Slovákov sa neoplatí písať a slovenčina je len bačovčina.”
„Ale prečo?”
„Nuž prečo. Katolíci odjakživa konzervatívnymi boli. Navyše životným krédom pána Kollára stala sa myšlienka všeslovanskej vzájomnosti, vrámci ktorej len štyri jazyky uznáva, a to ruský, poľský, srbochorvátsky a československý. Vznik nových, dá sa povedať menšinových jazykov, tento systém rúca a rozvracia – teda aspoň v ponímaní jeho. Podľa neho Česi a Slováci jeden českoslovanský kmeň sme a preto nemáme nárok na jazyk vlastný. Z toho nášho sa mu, ako sa sám vyjadril, žalúdok vyvracia a vrámci šetrenia vlastného fyzického zdravia Slovenské národné noviny ignoruje.”
„To nie je normálne, takáto kritika…” pokrútil Kajo hlavou. Ľudovít si usrkol z kávy, ktorá musela byť už určite ľadová, súdiac z času, ktorý sme v kaviarni strávili a pokračoval veselším tónom:
„Príjemné to nie je, avšak nikdy sa človek nezapáči úplne všetkým, ani keby zlaté groše rozdával. Vždy sa nájde niekto, kto mu bude odporovať. Avšak s katolíkmi sme sa v auguste stretli v Čachticiach na štvrtom zhromaždení nášho nadkonfesiálneho spolku Tatrín, kde sme sa, konečne, zhodli na spoločnom používaní nového jazyka. Po takomto vzájomnom rozhodnutí túžil som odo dňa, keď sme sa rozhodli uviesť slovenčinu do života, takže vysvetľovať, akú radosť mi to prinieslo, vám snáď ani nemusím.”
Všetci sme sa od srdca usmiali. Spôsob vyjadrenia tejto myšlienky nás zahrial pri srdci. Podarilo sa mu niečo, čo vnímal ako úhlavný kameň a dlho po tom túžil.
Celá debata | RSS tejto debaty