„Človek by aj zabudol, že Ľudovít mal pri tom všetkom, čo robil pre svoju vlasť a jej obyvateľov, aj nejakú rodinu. Teda, nie že mal. Ale že sa jej venoval a mal ju rád. Nezabúdal na ňu.” Nadhodil Kajo.
„Jasné, že ju mal rád. Veď ho určite podporovali v jeho politických krokoch. Viď ako mu dnes Karol vyhradil miesto na príhovor počas svätej omše. Keby na seba navzájom nedbali, tak mu určite nedovolí týmto spôsobom narúšať bohoslužbu.” Debatu sme viedi len my dvaja.
„Pravda. Muselo to byť preňho veľmi ťažké, keď mu zomrel otec. Viem to z vlastnej skúsenosti. Najhorší deň môjho doterajšieho života a som presvedčený, že čo ako dlho budem po tomto svete chodiť a čo všetko zažijem, najhorším aj zostane.” Chudák chlapec. Bolo mi ho veľmi ľúto, ale vedela som, že on nebol typ človeka, ktorý by sa rád ľutoval. Netušila som, čo mu mám povedať, tak som ho len nenápadne pravou rukou pohladila po jeho prepletených prstoch.
„Moje malé.” Zašepkala som.
„To je v pohode.” Tiež zašepkal a vzal moju dlaň medzi jeho. Potom nahlas zvolal:
„Smutných nôt sme tu mali dnes niekoľko. Zahrajme si nejaké Maďarské tance, čo? Čítaj ďalej Kajuš.” Pravou rukou mi pretočil stranu a potom ju vrátil na pôvodné miesto. Na tú moju. Príjemne hriala. Očami som prebehla po novej stránke a pustila som sa opäť do čítania:
„11. apríl 1852
Slovenčina naša ľubozvučná opäť dosiahla stupeň istý vo vývoji svojom a jednu črepinu k dobru na ceste k jej prijatiu celonárodnému, ako za čias aténskeho ostrakizmu. Od hodiny uzákonenia jej, problémy sme mali s istými skupinami Slovákov vzdelaných, ktorí neochotní boli, prijať ju za svoj jazyk. V týchto bojoch interných, oponentmi nám boli najmä bernolákovci. Nesúhlasili s jej aktuálnou podobou a rozhodli sa reformovať ju. Martin Hattala spolu s Miškom Hodžom navrhli teda jej úpravu, ktorá by viac ohľad brala na historický vývoj jednotného jazyka nášho, a teda aj na vplyv jazyku češkého, či ruského. Zavedené boli do pravopisu napríklad aj ypsilony. Zmeny to mali byť výrazné a priznať svoju pravú farbu musím, že sprvu som mal pocity zmiešané. Avšak zdalo sa, že toto je jediná cesta, ktorou sa naše skupiny s rozdielnymi názormi môžu spojiť a vytvoriť úrodné podmienky našej spoločnej slovenčine. Nezostávalo mi teda nič iné, len súhlasiť. Na spečatenie dohody tejto, vznikla Krátka mluvnica slovenská, v ktorej pravidlá nového pravopisu radno nájsť. Dúfam, že takto slovenčine opravenej, bude sa ľahšie kráčať na ceste za slobodou a že súlad náš v jednotnom jazyku našom, pomôže nám lepšie sa brániť nátlakom zo strany maďarskej, ktorá neustále chcela by našu malú krajinu si podmaniť, ľud náš biedny, pracovitý, k svojim počtom si pripočítať.”
„Tak to nie Štúr, ale Hattala s Hodžom môžu za to, že dostávam z diktátov päťky. Oni vymysleli ypsilony.” Samo nás všetkých svojou poznámkou prebudil zo zamyslenia a rozosmial. Napätá situácia sa pomaly uvoľňovala. Kajove dlane stále ohrievali tú moju. Brušká jeho prstov jemne prechádzali po článkoch môjho ukazováku. Pôsobil totálne ukľudnene.
„Bratu to nie Hattala môže za tvoje päťky. Skôr tvoja genetická výbava či mozgové bunky. A navyše oni ten ypsilon nevynašli, len ho zaviedli do pravopisu, čo znamená, že predým už existoval v iných jazykoch.”
„Ale keby ich nebolo, tak by ani ypsilonov v slovenčine nebolo.” Ohradil sa.
„Keby ich nebolo, možno by ani slovenčiny nebolo. To by si chcel?” Opýtal sa opatrne Janko. Napriek všetkému, čo sme za posledné dni zažili, si človek nemohol byť istý, aký bol Samov úprimný postoj k Slovensku a k slovenčine.
„No jasné, že nie. Najmä teraz, keď viem, ako sa to všetko odohrávalo, nie.” Cítila som, že sme si všetci akosi vnútorne vydýchli. „Ale tie päťky v žiackej ma naozaj štvú. A moju matku ešte viac.” Náhle mi tento chlapec pripadal veľmi zraniteľný. Tiež to bol len chlapec, ktorého doma trestali za zlé známky. Túžila som ho povzbudiť:
„Zabudni na päťky v žiackej Samo. V živote nebude nikto na ne pozerať. Žiacku na konci roka podpáliš a päťky poputujú do zabudnutia.”
„Ja viem. Ale nerád som za debila medzi ostatnými.”
„Z toho si nič nerob. Všetci máme niečo.” Usmiala som sa. Nikdy by som si nepomyslela, že práve ja budem utešovať môjho najväčšieho triedneho nepriateľa, ktorý mi donedávna denno-denne strpčoval život. Ale ako sa vraví, keby nemal problém sám so sebou, tak by mu druhý na jazyk ani neprišiel.
„Takže Hodžovo-Hattalovská reforma sa odohrala v roku 1852 a napomohla k spojeniu bernolákovcov so štúrovcami, čo prinieslo Štúrovi viacej ľudí na jeho stranu.” Skonštatoval Kajo opätovne čítajúc úhľadne napísané riadky ponad moje plece. Samovým päťkám nevenoval viacej pozornosti.
„Ale Štúr už asi nebol v tom čase taký aktívny, ako keď žil v Bratislave.” Spomenul Janko významnú zmenu v živote nášho hlavného hrdinu.
„Pravda. A navyše sa musel starať o deti svojho brata.” Vyslovil zamyslene opäť Kajo. „Toľko detí zaberie určité úsilie.”
„Avšak mi, ako ľudia z dvadsiateho prvého storočia môžeme povedať, že táto reforma, ako to všetko, čo robili, malo zmysel. Máme predsa slovenčinu a žijeme na Slovenku.” Poznamenal Samo.
„Čo myslíte? Ako by sa tváril Štúr, keby nás stretne a dozvie sa toto všetko? Že jeho snaha a úplná oddanosť sa vyplatila?” zasnene som sa zadívala do okna.
„Podľa mňa by bol snaživý a oddaný aj keby vedel, že sa jeho krajina vedie do záhuby. Ale určite ho viac potešíme, ako keby za ním prišli z budúcnosti decká z Modry a hovoriace maďarsky. Keď nič iné, aspoň ho povzbudíme.”
„Kajo má pravdu.” Súhlasil Samuel. „No predstave si. Ako mu to všetko povieme? Uverí nám? Nemali by sme si radšej niečo vymyslieť?”
„Bratu ty si sa už navymýšľal dosť. My ostatní by sme mali najskôr vymyslieť, ako sa dostať z tohto lochu. Napadá vám niečo?”
Zvyšok času, teda tých pár hodín, ktoré nám zostávali do príchodu seržanta s Karolom Štúrom, sme strávili premýšľaním a kuním plánov. Možností sa naskytlo niekoľko. Najhoršie však bolo, že takmer všetky sa týkali samotného stretnutia s Ľudovítom, ktoré ale nebude možné, ak sa z tých štyroch stien nedostaneme von. Vytvorilo sa u nás aj pár nápadov na únik, ale tie boli zväčša len prebraté z nejakých akčných filmov, ktoré som ja, samozrejme, nevidela a nikomu z nás nepripadali dostatočne reálne na ich uskutočnenie. Avšak čo ma najviac tešilo bolo, že sme opäť fungovali a premýšľali ako tím. Žiadne oddelené dvojice. Čo urobili Samo s Jankom ranilo aj mňa, ale momentálna situácia vyžadovala našu spoluprácu, nie rivalitu. Bolo treba im odpustiť. Hoci aby sa im to tak ľahko u nás neprepieklo a mrzelo ich to ešte nejaký čas, použil Kajo známy citát Odpúšťaj, ale nezabúdaj. Veľmi som dúfala, aby si dnešnú lekciu zapamätali a nesnažili sa nás už nijako oklamať. Navyše sa vo mne opäť prebudil ten zvláštny pocit smútku za domovom a cítila som, že tentokrát zostane natrvalo. Túžila som sa dostať domov.
Celá debata | RSS tejto debaty