Bol to jeleň, ktorý prišiel ku krmelcu hľadať niečo pod zub. Zvláštne, že by mu chutila suchá tráva, keď naokolo mal čerstvej habadej. Avšak zakrátko sme pochopili, že neprišiel kvôli suchej tráve, ale kvôli akejsi mramorovej kocke, ku ktorej zohol svoje mohutné, hnedé telo a začal ju olizovať. Poctivo, z každej strany. Na hlave sa mu tkveli obrovské parohy. Vedela som, že jelene nie sú spravidla považované za nebezpečné zvieratá, no napriek tomu som mala pocit, že ak by som ho tu stretla sama, asi by som sa veľmi bála. Avšak teraz sme tu boli štyria a ukazovať slabé stránky nebola moja parketa.
Čo teraz? Hodili sme na seba spýtavéé pohľady. Stál od nás takmer dvadsať metrov, čo znamenalo, že by sme sa mohli kľudne po jednom vytratiť bez jeho povšimnutia. Navyše, ak by sme naozaj chceli, tak by sa nám ho podarilo aj odplašiť. Ibaže bolo mi ho ľúto. On tu bol doma a my sme boli tí, ktorí prakticky narúšali jeho domáci priestor.
Chvíľu sme ho len tak pozorovali. Veľmi sa mi to páčilo. Sedieť v tichej prírode, pri takmer zapadnutom slnku, nad ničím nepremýšľať, len sledovať jedného živočícha, ako s chuťou jazykom opracováva majú, bielu kocku. Zaujímalo by ma, čo to vlastne je, že mu to tak chutí. Možno chalani vedia. Budem sa ich musieť opýtať.
Našu idylickú scenériu však zakrátko vyrušil ešte mocnejší rev. Tento zvuk nenechal ani chudáka jeleňa chladného, ktorý s vyplazeným jazykom ušiel do lesa. Rev bol sprevádzaný hlasným šušťaním lístia a čoskoro sa nám pred očami, asi v dvadsať metrovej vzdialenosti na okraji lesa zjavila obrovská, zavalitá hnedá príšera. Medveď. Teraz sme sa s chalanmi už naozaj preľakli. Pred medveďmi majú predsa len všetci naozajstný rešpekt.
Janko prišiel bleskovo s nápadom skryť sa na posede. Medvede dokážu liezť po stromoch, čiže s posedom by nemusel mať problém, ibaže na načo by tam chodil, pokiaľ si nevšimne, že tam budeme my. Napokon sa vraví, že sám nezaútočí, pokiaľ sa necíti v ohrození.
Snažili sme sa preto jeden po druhom nenápadne vyliezť až hore, do provizórneho úkrytu. Zdalo sa, že si nás ani nevšimol. Sústredil sa len na seba a na veci v jeho bezprostrednej blízkosti. Prvú pustili samozrejme mňa, lebo sa vraj nedokážem brániť. Netušila som, kde tento výrok nabrali a takisto aj myšlienku, ako by sa pred medveďom dokázali ubrániť oni. Avšak čas na diskutovanie nebol. Druhý vyšiel Samo a zdalo sa, že všetko pôjde podľa plánu. Tešiť sa predčasne sa ale neoplatí. Tušila som, že sa niečo stane zlé.
Stalo sa. Keď bol Janko asi v polovici rebríka, Samo sa rozhodol vystrieť celú svoju stoosemdesiatpäť centimetrovú kostru, pričom si dosť hlasno narazil hlavu o drevený plafón. Bolo evidentné, že tento zvuk sa nezaobíde bez medveďovho povšimnutia. Lenivo obrátil veľkú, bezkrkú hlavu našim smerom a vidiac dvoch ľudí v jeho blízkosti nazlostene zreval.
Chalanom nebolo veľa treba. Gepardiou rýchlosťou sa hnali hore, zatiaľ čo medveď sa rozbehol našim smerom. Jeho zavalité, no rýchle kroky sprevádzal hurónsky rev. Mala som obrovský strach a cítila som, že je s nami koniec. Zo Samovho výrazu tváre som čítala rovnaké pocity. V tom momente mi napadla iba jediná vec. Čo ak to, v minulosti, zomrieme a naše rodiny sa nikdy nedozvedia, čo sa s nami stalo? Nenájdu sa žiadne telá, takže po nás budú možno niekoľko rokov pátrať. Možno dokonca niekoľko desiatok rokov. Až to raz vnúčatá našich súrodencov vzdajú a s nimi zahynie aj akákoľvek spomienka na nás. Pra-ujov a pra-tetu, ktorú nikdy nepoznali, no veľa o nej, z jej štrnásťročného života počuli. Aké poetické. Ako keby to sám Goethe napísal.
Medveď sa dostal na úroveň posedu práve, keď sme zatvorili padacie dvere. Nevidieť zrazu žiadnych ľudí ho zrejme naštvalo ešte viac, lebo jeho ohromný rev sa stupňoval. Postavil sa na zadné a kričal. Ktovie, čo sa mu v tej chvíli premieľalo v hlave. Boli tí ľudia len prízrak alebo ich videl naozaj? Jeho slabý zrak ho zvykne občas klamať. Na chvíľu ostalo ticho. No potom… počkať! Veď on ich tu ešte stále cíti, čo znamená, že tú musia byť. Spustil druhú vlnu hlučného revu a prednými labami triasol rebríkom posedu, čo spôsobovalo, že celý, úbohý drevený domček bol v pohybe. Mala som pocit, že ak v tom bude ešte chvíľu pokračovať, tak sa určite rozsype na malé triesočky. Aj s nami. A nič po nás neostane.
Veľmi sme tŕpli, čo sa stane. Nevedela som, či sa trasiem od strachu, alebo mnou trasie len celý ten posed. Bola to dosť vypätá situácia a jediné, po čom som v tej chvíli túžila bolo, nech nás už konečne zožerie a je s nami amen. Už mi bolo všetko jedno. Bola som odhodlaná zomrieť. Netušila som, čo prežívali chalani. Čupela som v kúte, rukami si objímala kolená, oči som mala zavreté. Bola som tam len ja a to trasenie. Moje uši už nevnímali ani ten medvedí hnev. Všetkému bol koniec.
Náhle to všetko prestalo. Netušila som, čo sa deje. Už musím byť rozhodne zožratá, alebo som len zomrela od strachu. Avšak cítila som sa príjemne, čo bolo riadne fajn. Pokúsila som sa otvoriť oči, možno uvidím jasné svetlo na konci tunela. Samozrejme, len ak som celý život poslúchala.
Otvorila som ich. Jedno po druhom. Pravé, potom ľavé. Privítali ma vydesené výrazy mojich kamarátov. Po tom všetkom, čo sme práve zažili, ich naozaj môžem označiť za kamarátov. Už to neboli len obyčajný spolužiaci. Zdieľali sme emócie, zážitky, aj životný priestor. Boli jediní, koho som tu mala. A bola som tomu veľmi rada.
„Čo to sakra…” zahrešil Samo.
„Pšššt, mám pocit, že je ešte stále tu. Začuje nás.” Zašepkal Kajo.
„Gruf…” začuli sme spod posedu. Poslednýkrát nami zatriaslo, ako keby pri otáčaní zavadil zadkom o jeden z hlavných pilierov a potom sme už len s obrovskou radosťou počúvali jeho vzďaľujúce sa kroky. Vzdal to. Našťastie ešte predtým, ako sme to vzdali my.
„No ty kokos. My sme prežili.” Vyslovila som s neskutočnou úľavou v hlase. Cítila som sa neskutočne. Na nič som nemyslela, len na to, aká som momentálne šťastná. „Ja som sa tak bála, že nás zožerie.”
„Nepreháňaj, medvede nejedia ľudí. Sú všežravé, ale najradšej majú rôzne korene a byliny. Maximálne by nás roztrhal na kúsky a nechal tak.”
„Ako to všetko vieš Janko? Podľa mňa, by jedného z nás zvládol zjesť.” Mala som pocit, že jeho argument nebol úplne správny.
„Keď sa pozrieš na jeho veľké telo, tak pochopíš, že by nás zvládol zjesť aj všetkých, ibaže načo by to robil.”
„Decká, buďme hlavne radi, že sme tu a celí. V jednotných kusoch. Či by nás zjedol, či nie, bolo by po nás.” Samo si zrejme uvedomoval, že on bol tá najhlavnejšia príčina, prečo sme sa ocitli v priamom kontakte s tou chlpatou príšerou. Keby si tak nahlas netreskol hlavu, možno by sme sa skryli bez povšimnutia.
„Pravda. Neviem ako vy, ale ja dnes v krmelci nespím. Chcem sa zobudiť celý.”
„To je taká škoda bratu. Chcel som tam spať s tebou.” Nechápavo som naňho pozrela. To naozaj po tomto incidente premýšľal nad vrátením sa na zem?
„Samo odhaľuješ pocity, ktoré ku mne tajne prechovávaš? To si nechaj na inokedy, keď budeme sami.” Zasmial sa Kajo. „Ja v tom senníku nespím.”
„Podľa mňa by tam nemal spať nikto z nás. Mali by sme zostať tu, v bezpečí.” Navrhla som, hoci sama som si uvedomila obrovský nedostatok tohto posedu. Málo miesta.
„Tu? Štyria? A ako sa tu chceš vyspať prosím ťa? Chápem, že sme prakticky na výlete a tam sa málo spáva, ale toto je príliš. Spím v krmelci. S Jankom teda.” Nikto nerozumel, kde sa v ňom brala tá odvaha. V ňom, ktorý doteraz pôsobil ako najväčší strachopud. Prekristapána, práve tu na nás zaútočil živý medveď, kus obrovskej veľkosti a on tára o tom, ako bude celú noc spať v nestráženom krmelci. Jankovi sa ten nápad taktiež veľmi nepozdával, no Samo bol v podstate už na ceste dole.
„Ideš alebo sa tam budete tlačiť traja?” Chudák chlapec hodil na nás vystrašený pohľad. Hlasno preglgol a potom vyslovil: „Idem.”
Kajo za nimi zatvoril dvere. „Dobrú noc chlapci. Mali sme vás radi.” Zakričal. „Nechápem. Čo to do neho zrazu vošlo. Zvyčajne je z neho obrovský strachopud.” Začal, keď sa ich hlasy vzdialili od posedu.
„Ja tiež nerozumiem.”
„Možno si myslí, že je to ako videohra. Necháš sa zožrať, stratíš život a dostaneš sa na začiatok. Že sa dostane domov. Pochybujem. Ale taký hlúpy zasa hádam nie je. Natoľko ho po poznám.” Na chvíľu sa zamyslel. Sedel na lavičke, ktorá pokrývala jednu tretinu posedu. Konečne som mala možnoť si to tu poriadne prezrieť. Priestor bol stiesnený, no príjemne voňal drevom. Nebolo tu zle, ale nech si myslíme čo chceme, Samo mal pravdu. Na ploche dva krát dva metre by sme sa asi ťažko tlačili. Ako sardinky vo vlastnej šťave, opäť.
Celá debata | RSS tejto debaty