Zápisky od Sisky

Kapitola 6

Život človeka býva často nevyspytateľný. Raz ste neskutočne šťastný, lebo vám všetko vychádza a máte chuť objať celý svet a inokedy ste zase veľmi smutný, lebo sa vám nedarí a neprehodíte so svetom ani slovko. A potom sa náhodou ocitnete v minulosti a nie ste si vôbec istý, či ste šťastný, a či smutný. Nie ste si istý v podstate ničím. Ani či ste to naozaj vy, z mäsa a kostí. Jediné, čo vás ženie vpred, je túžba vedieť viac. Viac o období, do ktorého ste sa dostali, ale aj o príčine prečo a ako sa vám to podarilo. Na to sme sa snažili prísť aj my štyria. Informácia o Ľudovítovi Štúrovi nás položila na kolená. Nevedeli sme prečo, ale mali sme pocit, že práve on bude kľúčom k nejakým zámkom, ktoré držali informácie mimo nás. Akým, to sme zatiaľ nemali tušenia. Ale cítili sme, že sme práve urobili veľký krok vpred v našom vyšetrovaní. 

„Takže Ľudovít Štúr vydáva noviny.” Skonštatoval Karol.

„Áno, v Prešporku.” 

„A jeho brat Karol je farárom a býva hneď vedľa kostola. Kúsok od vášho domu.”

„Áno.”

„Aký je to pán farár?” zaujímalo zase mňa. K nám bol dosť prísny a nepríjemný. Hoci je pravda, že naše správanie bolo nanajvýš podozrivé. 

„Pán farár sú správny chlap. Vedia usmerniť človeka na jeho cestu, prehovoriť mu do duše a majú dobré srdce. Keď treba, vedia aj zakričať. Mamka vravia, že na týchto mužov inak ani netreba. Popri našej nedeľnej škole existuje totiž aj nedeľná škola pre našich rodičov. Vyučujú ich tam o pravidlách modernej spoločnosti, politickej situácií v Uhorsku, ale častokrát ich učia to isté čo nás – čítať, písať, niečo o histórií, zdraví, prírode, ako pracovať na poli… najhlavnejším nepriateľom však zdá sa byť alkohol. Preto sa im snažia vrámci spolkov striezlivosti vysvetliť, že by mali redukovať jeho príjem. Vraj im to zabraňuje častokrát racionálne rozmýšľať. A ja si myslím, že to je pravda. Možno by otec mamku nebili, keby toľko nepili.”

„Pravda bratku.” Kajo sa zamyslel. Mala som pocit akoby tiež zažíval podobný osud. Ale jeho otec zomrel na rakovinu a nikdy som nepočula o tom, že by mal problémy s alkoholom. Túžila som sa ho na to spýtať, no nečakala som, že by sa otvoril, pokiaľ to neurobil doteraz. 

„Môj dedo veľa pil a… veľmi tĺkol babku. Zakaždým. Vtedy sme ešte u nich bývali. Jedného dňa prišiel domov a povedal, že cudzí ľudia – myslel tým nášho otca, mu po dome chodiť nebudú. Tak nás vyhodil všetkých na ulicu. Mal som asi tri roky. Sestra možno päť. Museli sme ísť k otcovím rodičom a potom si nájsť vlastné bývanie. Mama vtedy neskutočne plakala.” K jeho výpovedi Samo súcitne prikývol. Kamaráti zdieľajú svoje ťažkosti. Takže nie jeho otec, ale jeho dedo. To som absolútne netušila. V meste predsa len vládne určitá anonymita. Evidentne má každá rodina svoje problémy. Určitú chvíľu zavládlo medzi nami ticho. Chcela som Kajovi povedať niečo v zmysle, že som o tom nevedela a že ma to mrzí, ale asi by to ani nemalo zmysel. Napokon, stalo sa to vyše desať rokov nazad. 

„Nože mi teraz vy povedzte! Ako vyzerá vaše Slovensko?” nahodil Paľko pozitívnym tónom. Tak by to malo byť. Zahnať všetky smutné myšlienky…

„Naše Slovensko je v prvom rade samostatné Slovensko a nie súčasťou Uhorska…” začal Janko. Bola som prekvapená, že sa Samo nechytil tejto príležitosti vyliať si srdce o našej zlej ekonomickej a politickej situácií. 

„To naozaj?” Paľkovi zažiarili oči. „Slobodné Slovensko? Tak predsa sa im to podarilo!” Chlapec bol šťastím bez seba. Dokonca aj Čiarka to pocítila. V sekunde bola v strehu. „Neviete mi povedať kedy a ako sa to stalo?” Nervózne sme na seba pozreli. Bola to pravda. Slobodným Slovenskom sme rozhodne boli už istý čas, no ako k tomu prišlo, to nikto z nás netušil. 

„Vy neviete?” zamračil sa Paľko. „To by ste mali! Veď to predsa nie je samozrejmosť. Zatiaľ sme stále súčasťou Uhorska a máme sa k Uhrom natrvalo pripojiť. To by znamenalo, že všetko, o čo sa štúrovci a im podobní snažia, by úplne zaniklo. Náš jazyk by sa stratil, zo Slovákov by sa Uhri stali. Tatry by im tiež patrili… viete si to predstaviť?” spýtal sa, no zároveň si uvedomil, že nevieme, keďže sme mu práve povedali o slobodnom Slovensku. „Tak sa teším, že Slovensko malo možnosť stať sa osobitnou krajinou. Musím to povedať pánu farárovi, keď s nimi budem.” Bum. Bleskovo sme si uvedomili, že by sme nemali šíriť informácie o budúcnosti. Čo ak tým zapričiníme, že naša hisória sa nejakým spôsobom prepíše? Človek by nemal vedieť budúcnosť. A tú o stosedemdesiat rokov dopredu už rozhodne nie. 

„Paľko… asi by si nemal diskutovať o tom, čo sme ti práve povedali, s nikým v tvojom okolí.” Začal opatrne Janko.

„Nie? A prečo?” začudoval sa.

„Vieš… ako by si im vysvetlil, že odkiaľ to máš? Mysleli by si, že si blázon.” Nadhodil Karol.

„Nie. Uverili by mi. Ako som ja uveril vám.”

„No vieš. Dospelí neveria takýmto zázračným veciam.” Začala som opatrne. 

„Navyše… predstav si to. Ty rozhlásiš, že Slovensko bude v budúcnosti samostatné. Jediné, čo sa môže stať je, že Slováci začnú byť pasívnejší, lebo veď prečo by sa snažili, keď budúcnosť Slovenska je istá a Maďari… teda Uhri, sa budú všetkými možnými silami tomuto výsledku predísť. Čo myslíš… aký bude výsledok? Chcel by si to dopustiť?” Kajo sa snažil vzbudiť u neho isté výčitky. Samozrejme, že Paľko nechce stáť za neúspešným oslobodzovaním svojej krajiny. 

„To máš asi pravdu… no… som si istý, že náš farár by ma nevyzradili. Sú to dobrý človek.”

„Nehádam sa. Určite sú dobrý človek. No myslíš si, že by si takúto dôležitú informáciu nechal pre seba? Ešte keď je popritom všetkom bratom redaktora?”

„Nie len redaktora. Pán Ľudovít stoja na čele proti-uhorských bojov.”

„No tak vidíš.” Zdalo sa, že Kajovo prehováranie zaberá. Naozaj by sme si mali dávať väčší pozor na jazyk a nevpúšťať do sveta takéto informácie, ktoré síce nám pripadajú samozrejmé, no v tomto storočí by dokázali vytvoriť nepekný chaos. 

Vopchala som ruku do tašky, aby som v nej našla telefón. Možno mi ešte zostala nejaká baterka, mohli by sme sa odfotiť. Vedieť o technológií z nášho storočia by mu možno neuškodilo. Aj tak by jej nepochopil a ja som naozaj mala chuť si tento moment zvečniť. Prstami som zavadila o kožený povrch denníka. Mala som chuť ho momente vytiahnuť a čítať ďalej o našej histórií, no asi by som to nemala robiť pred Paľkom. Vyzerá ako  fanúšik Ľudovíta Štúra a takáto vec by rozhodne neušla jeho pozornosti. Karol si moju ruku šmátrajúcu sa v taške všimol a nesúhlasne pokrútil hlavou. Okej, tak ani fotka nebude. Poslušne som ruku vytiahla. Ďalším nemým gestom naznačil, že je čas ísť.

„Paľko ďakujeme ti veľmi za chlebíky a aj za to, že si sa nám zdôveril. Musíme sa pobrať vlastnou cestou, ešte nás čaká mnoho pátrania.” Oznámil Karol. Chlapec trochu zosmutnel.

„Tak už idete? Myslel som, že strávite so mnou celý deň.” Veru byť od svitu do mrku na lúke len so psíkom a ovečkami určite nie je veľká zábava. Ktovie, čo robieva celé dni. Asi by som sa zbláznila. 

„Radi by sme, ale nič by sa tým nevyriešilo.” Karol sa postavil na nohy a podal Paľkovi pravú dlaň na znak pozdravu. Ten zo slušnosti vstal tiež. 

„Bolo mi cťou vás spoznať.” Postupne potriasol rukami aj nám. „Ste super ľudia. Verím, že sa čoskoro dostanete domov a že to vo vašom storočí dotiahnete ďaleko. A nikdy sa nenechajte ničím odradiť. Šťastie jednotlivca záleží len od neho. Hľa, môj otec. Majú taký život, aký si zaslúžia. Hoci mohli žiť úplne inak.”

„Vďaka.” Zamrmlali sme medzi zuby. Asi má pravdu.

„Ja ďakujem. Že ste dali môjmu životu zmysel. Teraz, keď viem, že naša rodná zem bude raz sám sebe pánom, bude sa mi ľahšie žiť. Asi tieto zmeny neuvidím na vlastné oči, no bude sa mi ľahšie z tohto sveta odchádzať. S pocitom istoty.” Paľko sa na nás vrúcne usmial.

„Ale prosím ťa, bratu. Ešte nezomieraš. Veď máš asi toľko, koľko my.”

„Ja viem, ale aj tak. Ďakujem vám pekne a Boh vás požehnávaj na vašich cestách. Navždy si vás budem pamätať.” Netušila som, že sa toto malé lúčenie zvrhne v akési dovidenia navždy. My štyria ideme len pátrať po príčine nášho bytia tu. Zatiaľ neodchádzame. No možno má Paľko pravdu. Mali by sme sa poriadne rozlúčiť, lebo si nemôžeme byť istí, či sa opäť uvidíme. 

„Aj my teba chlapče.” Potľapkal ho Kajo po pleci a pobrali sme sa na odchod.

„Mimochodom Paľko!” Skríkol Samo, keď sme sa už takmer všetci otočili chrbtom, smerom k odchodu. „Niečo nám u vás na povale vypadlo. Vadilo by ti, keby si to poobede priniesol sem na lúku a my si po to prídeme? Je to olejová lampa.” 

Skoro som zabudla. Samo ale nie. Tá lampa mú predsa svieti na cestu domov. 

Paľko sa zamyslene poškrabkal po hlave. 

„Veru som tam niečo také zočil a netušil som, kde sa to tam vzalo. Prinesiem ju, žiadne obavy.” Milo sa usmial. „Tak sa ešte uvidíme.”

„Vidíme sa. Maj sa krásne Paľko. A pekný deň.” Pozdravila som ho milo. Vážne to bol dobrý chlapec. Dobrý a múdry. Tu na lúke stráca svoj potenciál. 

„Majte sa, pá.” Pozdravili sme sa navzájom a vykročili sme smerom ku Stoličnému potoku. Keď som sa za ním zdiaľky obzrela, už znova sedel na tráve, pravou rukou hladil Čiarku po temene a v ľavej držal akúsi knihu. Tak predsa má niečo, čím tu na lúke zabíja čas. Čítaním. To je veľmi dobré, aspoň sa trochu vzdeláva.