„Čo ste tam dole robili?” chladným hlasom vyslovil otázku pán domu. Z jeho kamenného výrazu sa nedalo nič prečítať. Kto bol ten človek stojaci za ním? Odhalili nás alebo nám od začiatku neveril a zavolal tohto tu, aby s nami urobil poriadok?
Nikto z nás ani nepípol. Pán domu silne stiahol obočie, jeho výraz sprísnel. „Odpoviete mi? Pretože som si istý, že mravce ste tam určite nekynožili. To má na starosti tento pán. Má k tomu aj osvedčenie.” Strčil nám malý kus papiera pred nos. Bol vydaný v cudzom jazyku, asi maďarčine. Nič som z neho nevedela prečítať. Netušila som, čo na to povedať. Nikto z nás netušil. Napokon sa, trošku koktajúc, dokopal k slovu opäť Janko:
„Pa-pane… v-veľmi sa vám ospravedlňujeme. Keby ste vedeli, v akej sme teraz situácií…”
„Situácia, nesituácia, mňa nič také nezaujíma! Vyklopte, čo ste tam robili alebo sa practe!” Skríkol na nás hrubým hlasom. Svoju autoritu a rešpekt si evidentne vedel vydobyť. Určite to bolo rokmi praxe kázania v kostole a zastávania dôležitej funkcie v spoločnosti.
„Chalani, pracme sa.” Precedila som medzi zuby. Vravieť mu, že sme prišli z dvadsiateho prvého storočia, ešte k tomu v jeho momentálnom stave amoku, jednoducho nemalo zmysel.
„Dievčina má pravdu. Odíďte a už vás tu nikdy nechcem vidieť. Lebo to neskončí len pokarhaním.” Cítila som sa ako späť v škole. A to som nikdy nedostala žiadnu poznámku. Netešilo ma, že na mňa niekto kričí.
Po jednom sme sa vytratili z domu. Zhlboka sme vydýchli, keď sa za nami bezpečne zatvorili dvere. „Doparoma, toto čo bolo?” vyfúkol zo seba Kajo.
„Neviem, ale nemohli by sme sa odpratať niekam ďalej od tohto prekliateho domu a potom diskutovať, prečo portál nefungoval?” k slovu sa prihlásil Samo.
„Mal som skôr na mysli celú túto situáciu a akým zázrakom sme z nej vyviazli bez ujmy na zdraví, no pohnime sa veru radšej.”
„Poďme niekam za mesto na lúku.” Navrhol Janko. S prekvapením sme naňho pozreli. Chystá sa azda vykonať nejaký čarodejnícky rituál? „Vyhneme sa spýtavým pohľadom okoloidúcich.” Mykol plecami. Ach ták. Čiže žiaden bublajúci kotlík sa nekoná.
„Pravda. Ale musíme sa zároveň vyhnúť aj Paľkovmu otcovi.” Zdvihol varovný prst Karol. Bum. Na toho som úplne zabudla. Ach, čo sme to my za ľudí… Za ten čas strávený tu, sme si stihli všetkých len znepriateliť.
„Súhlasím. Poďme už. Lebo ten ujko pôjde čoskoro do kostola.” Súril nás Samo.
„Pravda. Ideme.” Karol rezko vykročil. V momente sme ho nasledovali. Zakrátko sme zabočili do uličky medzi domy. Náš vodca vybral najkratšiu cestičku za pokojom od civilizácie. Kráčali sme v tichu. Srdce mi ešte stále bilo ako splašené. Aby som sa trochu upokojila, snažila som sa spomenúť si, ako vyzerali budovy, ktoré sme práve míňali v našom storočí. Alebo lepšie povedané, ako budú vyzerať. Myslím, že podobne, hoci naše domy vyzerajú akosi… modernejšie. Tieto tu mali drevené okná, drevené povaly, drevené prístavby, drevené ploty a brány… drevo sa muselo používať vo veľkom množstve. Tie honosnejšie používali aj rôzne kovy. Kovový kohút na streche, kovové ozdoby na oknách. Ktovie, ako sa v tom všetkom vyznali, čo z čoho vyrobiť. A ako často museli to drevo vymieňať. Raz sme si s Betkou zhlobili drevenú lavičku a za jedno leto nám kompletne celá akosi oškaredela. Hoci oni ho možno niečím natierali, aby nehnilo každý rok. Ktovie. Každopádne, život to nebol ľahký. Tým som si bola istá. Aspoň pre chudobných ľudí. Tým bohatým sa určite všetko nosilo na zlatej tácke až pod nos.
Zakrátko sa nám príbytky z dohľadu stratili. Ocitli sme sa na priestrannej lúke. Bola kompletne prázdna. Neboli tam nijaké betónové stĺpy či stožiare vedúce elektrickú energiu. Iba jeden osamelý strom. Akosi podvedome sme všetci zamierili práve podeň. Jabloň. Výborne, opäť môžeme jesť jablká. V žalúdku mi bolestivo zakvílilo. Septembrové slnko sa nám už nebezpečne dvíhalo nad hlavy. Vyzerá to na babie leto. Vtom mi niečo došlo. Ako viem, či je september, ak neviem ani aký je dnes rok? Túto otázku by sme mali vyriešiť čím skôr. Možno nám napovie ako sa dostať domov.
Rituálne sme sa usadili v tureckých sedoch do kruhu pod jabloňou. Prvý začal, ako inak, stresovať Samo:
„Decká, toto nevyzerá dobre. Prečo sme stále tu?”
„Lebo nápad s portálom nefungoval.” Odpovedal mu s kľudom Angličana Karol.
„To mi je jasné, kapitán Samozrejmý. Ale prečo?”
„Neviem. V portáloch sa vyznám asi tak ako vo vzducholodiach.”
„Ja som práve premýšľala, že možno odchod späť súvisí nejako s aktuálnym dátumom. Ešte stále ho nevieme. Čo ak musíme niečo v tejto minulosti zmeniť a až potom sa budeme môcť vrátiť domov?”
„Čo by si chcela meniť? Niečo, aby náš súčasný stav v dvadsiatom prvom storočí nebol taký naprd, ako je teraz?” Samov starý postoj Slovensko je úplne na figu bol späť.
„To neviem, ale proste niečo… Možno nás tu niečo drží.” Nastala chvíľka premýšľania, po ktorej sa s novým nápadom prihlásil Janko:
„Čo ak portál nefungoval, lebo sme so sebou nemali obe veci, ktoré sme z domu vzali? Teda… tú olejovú lampu sme nemali.”
„Nemali? A kde zostala?” prekvapivo som sa naňho obrátila.
„V Paľkovej stodole. V tom boji mi musela vypadnúť z napoly rozopnutého vaku.”
„Priateľu, veru pozdávajú sa mi obe možnosti, no tá tvoja asi viac.” Karol nenápadne naznačil, že môj nápad bol úplne z cesty a určite nie pravdivý. Toho Jankovho sa ihneď chytil aj samotný Samo:
„Áno, áno! Poďme to skúsiť hneď teraz!” zvolal a už ho bralo na nohy. Kajo ho vzápätí rázne uzemnil:
„Nič sa skúšať nebude bratu. Nie, pokiaľ si nebudeme aspoň na osemdesiat percent istí. Ďalších nepriateľov si tu už vytvárať nemusíme. Navyše neviem, ako sa by si sa chcel do toho domu opäť dostať. A do Paľkovej stodoly tobôž.”
„Keby si Jano nevymyslel tú rozprávku o mravcoch, tak sme mohli mať uňho očko a vrátiť sa tam hocikedy, keď by nám napadlo niečo nové ohľadom našej cesty späť.” Nechápala som, ako môže byť človek tak negatívny, ako bol náš spolužiak Samuel. A ešte k tomu neustále váľať vinu na nás ostatných.
„Keby si Jano nevymyslel rozprávku o mravcoch, tak by sme sa tam asi nedostali vôbec. Neverím, že by nám henten vzdelaný človek uveril, že sme prišli z budúcnosti.” Oponoval mu nahnevane Kajo.
„No a? Zhltol by to aj s navijakom! Vzdelaných ľudí zaujíma cestovanie v čase.”
„Snívaj ďalej.” Karol sa trošku upokojil, zhlboka sa nadýchol a pokračoval: „Myslím si, že nastal čas zvyknúť si na myšlienku, že sa domov tak ľahko nedostaneme a prispôsobiť tomu aj naše životy. Ako prvé musíme vyriešiť, čo budeme jesť. V žalúdku mi vyhráva symfonický orchester.”
„Rozmýšľal som, či by sme si nemohli chytiť a upiecť nejaké ryby.” Navrhol Janko.
„Noo, to je dobrý nápad! Skúsime Stoličný potok.” Karol bol evidentne naozaj hladný, lebo v sekunde vystrelil na nohy, no vzápätí sa zastavil.
„Decká hento je Paľko?” prstom ukázal niekam do diaľky. Všetci sme automaticky otočili hlavy tým smerom. Naozaj tam stál chlapec odetý v bielej huňatej veste, na hlave mal čierny klobúk a v pravou rukou sa podopieral o mohutnú drevenú palicu. Kúsok od neho bolo roztrúsené menšie stádo huňatých ovečiek, okolo ktorých energicky poskakoval bielo-čierny psík. Táto scéna vyzerala ako z nejakého filmu o Jánošíkovi. Asi by to aj mohol byť Paľko, chlapec mal jeho črty.
„Myslím, že hej.” Odpovedala som. „Mali by sme sa mu ísť ospravedlniť, no bojím sa, že nás neprijme.”
„Pravda. Musíme sa o to aspoň pokúsiť. Nech vie, že ľudia z dvadsiateho prvého storočia nie sú bez chrbtovej kosti. Ide sa.” Samozvaný vodca sa opäť pohol prvý a my sme ho, ako vždy, nasledovali.
Chlapec bol od nás vzdialený niekoľko stoviek metrov. Keď nás zazrel, ako sa vo štvorici približujeme, rázne sa nám otočil chrbtom a vybral sa opačným smerom. Lúka bola veľká, kľudne by sme sa na nej mohli naháňať aj so všetkými jeho ovcami.
„To bude Paľko.” Usúdil Kajo z chlapcovho správania a pridal do kroku. Napokon zrýchlil tak, že až bežal a začal za ním kričať: „Paľko počkaj! Chceme sa ti ospravedlniť. Veľmi nás mrzí, aké problémy sme ti spôsobili.”
Chlapec sa na malú chvíľku otočil, aby nám odpovedal: „Už som vám odpustil. A nepribližujte sa ku mne. Prinášate nešťastie do nášho domu. Otec mamku ubili. Chuderka, takmer dodýchali. ”
Celá debata | RSS tejto debaty