Zápisky od Sisky

Karolovi zložité vetné konštrukcie občas robili problém. Zasekával sa, no opäť pokračoval s ešte väčším zapálením. Celá táto vec s históriou ho evidentne uchvátila. 

„Janko, čo vieš o Veľkej Morave?” obrátil sa s otázkou už rovno na najvzdelanejšieho člena posádky. Taktiež by som nikdy v škole nepovedala, že práve Janko by sa z nás štyroch najlepšie vyznal v histórií. Zrejme to bude vplyvom tej jeho sestry. Chlapec sa síce neučil zle, ale bol to predsa len chlapec. Častokrát bol lenivý a nechcelo sa mu.

„Ehm… o Veľkej Morave poznám len príbeh o Svätoplukovi a troch prútoch…”

„Ten poznám aj ja!” Skočil mu do reči okamžite Samo. „Nič nové sa nám nechystáš povedať.”

„Azda len toľko, že sa vraj nevie presne, či mal Svätopluk naozaj troch synov. Niektoré zdroje uvádzajú len dvoch a o tom treťom sa vie len málo. Takmer nič. Ale vraj to je spôsobené nedostatkom vzdelanosti v tom období. Historické údaje sa len zriedka zaznamenávali a kroniky boli tiež raritou. Aspoň to vravela…”

„Sestra. Áno.” Doplnil ho Kajo zamyslene. „Hm… Zrejme bola táto história pre Štúra dôležitá. Ale prečo…?”

„Možno bola preňho história Slovenska dôležitá vo všeobecnosti.” Navrhla som nesmelo ja. „Keď hovorí o histórií Slovanov za čias Veľkej Moravy, možno chcel ukázať, že naši predkovia tu boli už dlho a majú právo tu byť naďalej. A rozhodne by nemali byť pomaďarčený.” 

„Pravda. To by sedelo.” 

„Noo… tak to myslím aj bolo. Že v boji proti Maďarom sa opierali dosť na históriu.”

„Takže Štúr študoval v Bratislave, no popritom, ako on sám bol študentom, prednášal vrámci istého slovenského spolku a verboval mladých Slovákov do boja.” Robil si krátky výcuc informácií Karol.  

„A organizoval výlety.” Doplnila som ja so smiechom. 

„To si predstavte, keby nás Dubnická brala na výlety a tam nám prednášala! Napríklad také Bostonské pitie čaju.” Vtipkovaním sa pridal aj Kajo.

„To by nás musela zobrať do Bostonu, keby nám chcela o tom rozprávať.” Uškrnul sa Samo. Bola som prekvapená jeho zmenou nálady. Absolútne nebol podráždený. Zaujímalo by ma, či sa naozaj zmenil a tvári sa prirodzene, alebo práve nahodil novú masku. V tejto vypätej situácií si človek nemôže byť ničím istý. 

„Pravda. Neboli by sme proti…”

„Vidíte? Stále vám to vravím a vy mi nechcete dať za pravdu. Kvôli tomu, že sme Slováci sa polovica z nás do Bostonu nikdy ani nedostane.” Ops, dlho to nevydržalo. Opäť to bol starý známy Samo. Maska bola preč.

„Do Bostonu? Načo by si tam chcel ísť?” Opýtala som sa so záujmom.

„Načo… no načo. Aby som videl svet predsa.” 

„Moja sestra vraví, že človek si je sám strojcom svojho šťastia. Takže ak by bolo tvojim snom ísť do Bostonu a naozaj by si to chcel, tak by si sa tam mal raz dostať.” Povzbudil ho s úsmevom Janko.

„A čo taký človek, ktorý robí celý život na stavbe a nikdy si nezarobí na to, aby tam vycestoval?” ohradil sa Samuel.

„Bratku, nie všetci majú sny ísť do Bostonu.” Pousmial sa nad tým Karol. „Niektorí snívajú o tom, aby si mohli dať po práci večer v lokále vychladenú dvanástku.”

„Veru!” počula som samú seba, ako sa výbušne zapájam do debaty. Už nebolo cesty späť, no trošku spomaliť by som mala… „Myslela som… že aj ja mám cestovateľské plány, no napríklad môj starší brat nechce ani počuť, že by niekdy opustil Slovensko. Naopak. Túži sa presťahovať na dedinu, kúpiť si traktor a sťahovať drevo ľuďom z hôr.”

„To má teda vysoké ambície.” Poznamenal sarkasticky. Mala som pocit, že by som mu najradšej oči vyškriabala. Znovu sme sa dostali do škriepky. 

„Práve sme sa bavili o tom, že človek si je strojcom svojho šťastia, takže ak ho bude sťahovanie dreva robiť šťastným, nech to kľudne robí.” Snažila som sa obrániť si svojho brata.

„Pravda Samuel. Nie každý chce byť frajerík v smokingu a trčať celý deň v zaprdenej kancelárií. Niektorých volá príroda.” Karol mal v svojich predstavách taktiež jasno. „Môžeš byť naozaj aj ten stavbár, ak ťa baví celý deň ukladať tehly. Alebo ak to robíš len preto, aby si sa uživil, tak by ti tvoja práca aspoň nemala prekážať. A šťastím ti bude niečo iné. Napríklad tvoja rodina.”

„Presne! A zase naopak, keď veľa cestuješ, tak nemôžeš byť stále s rodinou. Alebo musí rodina chodiť s tebou. A čo chúďatká deti, ak musia stále meniť školu.” Asi som s tými deťmi zašla priďaleko, ešte my sami sme napokon deti, ale chcela som mu trošku napraviť predstavy o živote.

„Moje deti budú mať individuálne štúdium.” Odvrkol Samo.

„A tebe by sa páčilo nemať stály domov a žiadnych kamarátov?” opýtala som sa takmer pošepky.

„Prečo nie. Ak vďaka tomu uvidím celý svet, tak nech som aj sám.” 

„Šťastie je skutočné, len keď je zdieľané.” Ozval sa kdesi z diaľky Janko. V okamihu sme naňho vypúlili oči, lebo sme celkom nechápali, čo tým myslel.

„Ehm, viete… bolo to v jednom filme, ktorý dávali minulú nedeľu poobede. Útek do divočiny. V tom filme sa hlavný hrdina vybral sám na cestu po Amerike a dostal sa až na Aljašku, kde bol úplne sám celé dni a tam, v prírode, pochopil, že síce bol šťastný, ale nie úplne, lebo bol sám. Nemal sa o to šťastie s kým deliť. Nakoniec zomrel…” Janko prvýkrát vyslovil niečo svoje, bez spomenutia jeho sestry. Veľmi som sa tešila z jeho mierneho postupu. Možno nakoniec zistíme, že žiadna sestra neexistuje a on sám je taký múdry a všetko vie. 

„To bol jeden hlúpy film. Nemôžeš veriť všetkému, čo vidíš v telke.”

„Pravda Samo. Ale henten som videl aj ja a bol natočený podľa skutočnej udalosti. A pamätáš si Stroskotanca, ktorého sme kedysi spolu pozerali? Tiež mu išlo preskočiť z toľkej samoty. Tak si vytvoril kamaráta z volejbalovej lopty. Wilsona. Chápeš? Z volejbalovej lopty!” 

Všetci sme stíchli. Zrejme každý z nás videl Stroskotanca a utkvela mu v pamäti scéna s plačúcim a bezradným Melom Gibsonom, keď mu jediného kamaráta Wilsona odnášala niekam do diaľav morská voda. Avšak zdalo sa, že Karol mal ešte niečo, čo chcel Samovi podotknúť:

„Predstav si, že by si tu bol sám. V minulosti. Nikoho by si nepoznal. Čo by si robil?” 

„V prvom rade, by som sa sem bez vás ani nedostal. A ak hej, už by som bol naspäť. Som si istý, že portál bude fungovať.” Nahnevane sa zodvihol, aby si zo studničky nabral vody.

„Stratený prípad…” zamrmlal Kajo a tiež sa postavil. „Začína svitať, mali by sme ísť.” V jeho hlase sa odrazil smútok. Ani mne nebolo veľmi veselo z toho, že sa chystáme toto miesto opustiť, hoci sa opäť priznám, že len tak ocitnúť sa v minulosti taktiež nie je úplná sranda. Najhoršie je, že si človek nie je istý, či a ako sa dostane domov. Vlak či autobus späť neexistuje. 

Z trávy som zodvihla otvorený denník, ktorý tam Kajo, pohrúžený do debaty, odložil a nezostávalo mi nič iné, ako ich nasledovať. Janko išiel za nami. 

K domu sme sa dostali za necelú pol hodinu. Naozaj vyzeral inak. Tak novo a veselo. Ako dom, ktorý je obývaný milujúcimi ľuďmi. Určite sa tešil zo života. Ten, ktorý poznáme my z dvadsiateho prvého storočia bol už poznačený samotou, opustený. Tento žiaril žltou farbou a kvetmi. Z dvora sa ozývali slepačie škriepky. Kohút sa zrejme snažil pobudiť celé dámske osadenstvo. Samuel, ktorý kráčal ako prvý, zastavil obďaleč a počkal nás.

„Myslíte, že nebude hlúpe, keď tam len tak prídeme, opýtame sa, či môžeme vojsť do ich pivnice a potom sa stratíme?”

„Keby sme sa stratili, to by bol ten lepší prípad.” Odpovedal Karol. „Ale nevieme na sto percent, či sa touto cestou dostaneme domov. Čo ak sa budeme musieť z pivnice vrátiť späť?”

„Tak sa im ospravedlníme a vysvetlíme, že náš plán zrejme nefungoval.” Rozhodil rukami Samo. 

„Bratu… povedz mi úprimne. Čo by si si pomyslel ty, keby sa ti do vlastného domu snaží dostať skupinka deciek, lebo vraj prišli z budúcnosti a potom odtiaľ len tak odídu?”

„Že sa ma snažia okradnúť.”

„Presne! A títo ľudia tu ani nepozerajú akčné sci-fi filmy a cestovanie v čase bude pre nich úplná novinka. Pochybujem, že nám uveria.”

„Tak čo budeme robiť?” Samove ramená klesli a s nimi aj celé jeho telo. Čupol si do trávy a premýšľal. „Asi by sme mali počkať, pokiaľ všetci odídu a potom sa tam nenápadne prepašovať.”

„Nemyslím si.” Ozvala som sa ja. Zapájanie do ich debát mi šlo čoraz lepšie. Najmä keď som počúvala tieto Samove nezmysly. „Náhodou nás tam niekto objaví a potom nás čo… zavrú do väzenia?” 

„Nebuď naivná. V tejto dobe sa určite ľudia za vlámanie do domu do väzenia nezatvárajú.”

„A čo teda? Dávajú sa im kvety a pamätné listy, nie? Skvelá práca, vlámali ste sa do cudzieho majetku práve jedenkrát.”

„Hej vy dvaja.” Zahriakol nás Karol. „Samuel. Je jasné, že sa do toho domu nevlámeme. Nie sme predsa žiadni zlodeji. Asi tam budeme musieť jednoducho prísť a vysvetliť im, čo je vo veci.”

„Možno, ak im ukážeme naše mobilné telefóny a celkovo budú vidieť náš štýl oblečenia, tak nám uveria, že sme z budúcnosti.” Navrhol Janko.

„Pravda. Normálne sa im to zdať rozhodne nebude. Ale nemyslíš si, že by sme im nemali narúšať životy našimi vecami z budúcnosti? V jednom seriáli raz bolo, že ľudia by nemali vedieť dopredu čo sa má stať. Mohlo by ich to vraj dokonca aj zabiť, či psychicky zničiť.” 

„Neviem, Uvidíme, keď tam prídeme. A ak nás nebudú chcieť pustiť dnu, tak použijeme iné presvedčovacie metódy.” 

„Som rád, že sme si to vyjasnili.” Samo, ktorý sa do debaty o predpovedaní budúcnosti radšej nezapojil, bol opäť na nohách. „Teraz sa, láskavo, pohnime. Začína mi škvŕkať v bruchu. Dúfam, že mamka niečo dobré navarila.” Rezko vykročil k domu. Bolo mi ho ľúto. Naozaj bol skalopevne presvedčený, že nápad s portálom bude fungovať a on bude čoskoro doma. Bála som sa čo i len pomyslieť o opaku…

Najväčší strachopud teraz silno zabúchal na vchodové dvere. Zdalo sa, že keď mu takto horelo pod chvostom, tak mal odvahu kohokoľvek popýtať o vodu, len aby sa zachránil.

  Dvere nám otvoril akýsi pán. Do tváre nevyzeral veľmi ostarelo, no jeho výraz a postoj z neho robili veľaváženého chlapíka. Cítili sme, že pred nami stojí akási autorita. To nám vyrazilo dych a v prvých sekundách sme neboli schopní slova. Nechápavo na nás hľadel. Musel to byť zaujímavý pohľad – štyri páry vystrašených očí vsadených do tvár, ktorých telá boli vyobliekané ako z cirkusu. Po chvíli sa opýtal:

„Prajete si?” 

Prvý sa ozval, samozrejme, Samuel. „Dobrý deň pane. Máte chvíľku čas? Potrebovali by sme s vami niečo prebrať.” 

Muž si ustarostene siahol do ľavého vrecka a na malice hodinkách skontroloval čas. Potom vyslovil: „Mám na vás presne desať minút.” Zostal stáť na prahu dverí. Nepozval nás dnu, držal si odstup. Možno si myslel, že sme nejakí svedkovia Jehovovi a budeme sa ho snažiť prinútiť konvertovať na našu vieru. Alebo sme podomoví predajcovia a ponúkame revolučnú otravu na potkany. Vykľuť sa z nás mohol ktokoľvek. Avšak bola som si istá, že to, čo sme sa mu my štyria chystali povedať, by mu nenapadlo ani v tom najšialenejšom sne.