Kapitola 4
Naša prvá noc v minulosti bola veľmi náročná. S hlbokou tmou prišiel z vonku aj obrovský chlad a seno pod našimi telami nás nedokázalo dostatočne zahriať. Asi okolo jednej hodiny si ktosi z nás nahlas kýchol. Všetci sme stŕpli, aby sa pán domu na tento nečakaný hluk neprebudil, no on sa len spokojne prevalil z jedného boka na druhý a spal ďalej. My štyria sme boli nútení tiež sa trochu presunúť. Aby nám nebolo tak chladno, skúsili sme sa zahriať aspoň telesným teplom. Ležali sme vedľa seba ako sardinky v konzerve. Ruky prepletené cez ruky, nohy cez nohy. Oči som mala otvorené a v dokonalom tichu som premýšľala nad tým, čo s nami bude, ak nás tu objaví. Dovolila som si však aj optimistickejšie myšlienky a uvažovala som, čo nás asi čaká dnešný deň. Samo sa chcel okamžite vrátiť domov. Bolo mi z toho veľmi smutno. Najmä teraz, keď sme asi prišli na to, v ktorom období sa nachádzame. Bola to veľká škoda takto zahodiť príležitosť spoznať minulosť svojich predkov. Možno by som niekde natrafila aj na svojich pra-pra-predkov, ako to včera spomínal Kajo.
V tejto sardinkovej polohe sa mi pri nadmernom premýšľaní podarilo na určitý moment aj zadriemať a prebudilo ma až hlasné fučanie Paľkovho otca, keď schádzal dolu z povaly. Cítila som, že chalani boli tiež v bdelom stave a tŕpli, či náhodou nebudeme odhalení. Veľmi mi však odľahlo, keď som si uvedomila, že nás ešte stále obklopuje tma a teda šance, že by nás v tej kope sena zazrel boli minimálne.
Tak sa aj stalo. Opatrne zišiel až na zem. Uši sme mali nastrčené na každý jeho pohyb. Zdalo sa, že po tme hľadá v maštali nejaké nástroje. Všetky si postupne vyniesol na dvor a keď už-už zatváral za sebou dvere a chystal sa odísť mi vbehla do nosa malá muška, čo spôsobilo, že som dosť nahlas kýchla. Bol to ten najhorší pocit, aký som v živote zažila. Krvi by sa mi v tom momente nedorezal. Zatvorené dvere sa v tej stotine rozleteli a dnu vpálil rozzúrený býk. Bola som si istá, že je s nami koniec. No najhoršie zo všetkého bolo to, že som bola práve ja tá, kvôli ktorej nás odhalil. Chcelo sa mi zomrieť. Nič neriešiť, len odísť z tohto sveta.
„Kaja ty krava!” zasypel Samo a bleskovo vyskočil na nohy. Nasledovali sme ho. Nič sa nedá robiť, nemôžeme tu ostať ležať a čakať na popravu.
Počuli sme, ako nazlostený Paľkov otec uchopil nejaký predmet, ktorý bol opretý o stenu a rozbehol sa k rebríku, ktorý bol opretý o našu stranu povaly. Čakali sme tam, pričupení, netušiac čo s nami bude. V momente, keď sa nám v obzore zjavil vrchol toho predmetu, ktorý Janko pomenoval vidlami a určil ho na spratávanie sena, vbehol do maštale udychčaný Paľko a skríkol na otca:
„Otecko! Nože im neubližujte! Sú to dobrí ľudia! Nemali kde prespať. Uchýlil som ich u nás na povale.”
„Čože si?!” zdalo sa, že Paľkov dobrý úmysel dopomohol otca ešte viac rozčúliť: „ich uchýlil u NÁS na povale? Žiadnych nás, nič tu nie je tvoje. No ty počkaj, fagan akýsi. Hneď si ťa podám, ako sa s týmito tu porátam. Nech je to ktokoľvek.”
V dvoch sekundách sa nám jeho zavalité telo zhmotnilo pred očami, staré opotrebované laty bolestivo zaprašťali pod jeho ťažkou váhou. Na okamih zostal prekvapený stáť. Zrejme nečakal, že uvidí až štyroch takmer dospelých ľudí. To nás povzbudilo. Pochopili sme, že je tiež len človek a nie je neporaziteľný.
Vrhol sa na nás vidlami a my, hoci sme mali ruky prázdne, sme mu jeho útok opätovali. Bolo to ako keď sa štyri antilopy pustia na leva. Jedna ho do nohy pohryzie, druhá za chvost potiahne. Nemá to obrovský efekt, no bránia sa. Našim najhlavnejším cieľom bolo dostať mu tie vidly z rúk. Inak by sa nám nepodarilo zísť dolu rebríkom.
Avšak prišiel nám na pomoc aj Paľko s druhými vidlami. Keď ho otec uvidel, ako sa stavia v tomto boji na našu stranu, hurónsky naňho skríkol:
„Pavol, že ti nie je odporné takto vlastného otca zrádzať.”
„Otecko veď som vám povedal, že neurobili nič zlé.” Bránil sa slabým hlasom. Vidly sa mu triasli v rukách. Bolo mi z tejto vypätej situácie veľmi zle. Chlapec nechcel odporovať otcovi, no zároveň si uvedomoval, že nám musí pomôcť, lebo inak tu možno aj zahynieme a to si nezaslúžime. Navyše, hustá tma nám celkom sťažovala podmienky. Ťažko nám bolo súdiť, ako bojujeme, kam udrieť, lebo sme si neboli istí, či sa náhodou nepoudierame navzájom.
Napokon, ani netuším ako, sa nám podarilo zmocniť sa otcových hrablí. V rukách ich zvieral Kajo a kričal na nás, aby sme si pohli a utekali von. V hlase sa mu odrážal strach, no zároveň aj odhodlanie a túžba preukázať svoju silu. S Paľkom sa im darilo držať otca od nás.
Rýchlo sme pozliezali z povaly dole. Kajo s Paľkom potom odhodili hrable a utekali za nami. Bohužiaľ, dvaja ľudia sa na jeden rebrík zaraz nepomestia. Stihol preto otec schytiť Paľka za košeľu a vytiahnuť ho späť. Vzápätí ho však pustil, lebo si uvedomil, že najskôr sa musí porátať s nami. Vybehli sme preto chytro von a utekali ozlomkrky cez dvor za bráničku a potom po ulici ďaleko, čo nám len sily stačili. Zastavili sme sa až za mestom na lúke pri čistinke. Bola tam vybudovaná drevená kaďa a okolo nej pár stromov. Samo sa tam chcel ihneď osviežiť, no keď Janko poznamenal, že je to zrejme napájadlo pre kravy, len si rezignovane sadol na kameň a z ťažka vydychoval. Bola to zaberačka pre nás všetkých, no zdalo sa, že z najhoršieho sme boli vonku.
„Kaja to si si fakt mohla odpustiť. Skoro si nás zabila,” ozval sa Samo, keď trochu doľapli svoj dych. Cítila som sa kvôli tomu fakt hrozne. Vedela som, že teraz mi nadáva naozaj právom. Na moje prekvapenie, sa však chalani postavili na moju stranu.
„Ty buď ticho Samuel. Tiež sa ti kýchlo o štvrť na dve v noci a nikto ti nič nepovedal. Bolo len šťastie, že ťa ten starý nepočul a neprebudil sa vtedy. Paľko by nás vtedy možno nebol zachránil.”
„Mne je to jedno. Aj tak idem dnes domov. Nebudem tu už ani minútu navyše.” Odvrkol nazlostene. Tak to bol on, kto v noci kýchol.
„Pravda. Pôjdeme bratu. Ale ešte je príliš skoro. Tí ľudia budú ešte asi spať.”
„Možno už budú hore, keď aj Paľkov otec vstával a mal zamierené na pole. Je september, ľudia zberajú úrodu.” Podotkol Janko. Za posledných dvadsať hodín sa preukázal nielen ako človek, ktorý má veľa vedomostí, ale hlavne aj dobre premýšľa.
„Pravdu máš Janko. No aj tak je to trochu zvláštne otravovať niekoho o štvrtej nadránom. Pôjdeme tam o niečo neskôr. Zatiaľ navrhujem nájsť si niekde potravu a niečo na pitie.”
„Za Modrou vyviera malá bystrinka. Určite tam bude aj teraz. Chodievame sa tam s ockom bicyklovať.” Navrhla som.
„A veru sú tam myslím aj ovocné stromy. Nejaké jablká by sme mohli nájsť, ak majú tie jablone niekoľkoročnú tradíciu.” Pridal sa Janko.
„Áno, áno, viem kde. Dobre decká, ideme.” Zavelil Kajo a bystro vykročil. Všetci sme ho nasledovali. Dokonca aj Samo, hoci s trochu nafučaným výrazom, sa pohol za nami. Chcel si zgustnúť v sypaní popola na moju hlavu, no jeho vlastná chyba ho držala na uzde.
Našli sme to celkom jednoducho. Život v mestách bol aj v minulosti život v mestách. Cesty boli cestami, domy domami a naša studnička bola stále studničkou. Hoci nebola murovaná, ale zbitá z dreva, mala som pocit, že si ju ľudia viacej vážili a viac sa o ňu starali. Čo v podstate dáva zmysel, keďže vodovody ešte zrejme neexistovali a nie každý si mohol dovoliť vlastnú studňu.
V tme za studničkou sme naozaj našli ovocné stromy. Jablká a hrušky, dokonca aj orech. Niečo sme si natrhali a posadali do trávy. Rozmýšľala som, kedy v septembri vychádza slnko. Asi až o šiestej. Čoskoro by sa však malo začať rozvidnievať.
V taške som nahmatala denník. Bála som sa, že mi v tom zhone niekde vypadol. Už by som sa poň bála vrátiť. Vtom ma premkla neskutočná hrôza:
„Chalani! A čo Paľko? Nechali sme ho tam úplne samého!”
Prvý sa ozval Karol: „Tiež som nad tým rozmýšľal a veľmi ma to mrzí. Problémy má, v podstate, iba kvôli nám.”
„Ale veď mu neublíži, je to predsa jeho otec.” Oponoval nám Samo. Zdalo sa, že Paľkov osud mu bol absolútne ľahostajný.
„Ale prosím ťa. Veď si videl, aký bol rozzúrený. Kľudne by ho dokázal aj roztrhať na kúsočky.”
„Ak ho stretneme, tak sa mu poďakujeme, že nás prichýlil a prakticky zachránil a ospravedlníme sa za všetky problémy, ktoré sme mu spôsobili.” Navrhla som.
„Pravda. To by sme mali…” zamyslel sa Kajo. Bola som si istá, že sa nám všetkým v mysliach vyjavil obraz rozzúreného otca ako trestá svojho syna. Veľmi ma to bolelo aj zaňho.
„Na teraz by som však mal iný návrh. Poďme si niečo prečítať z denníka. Naozaj ma celá táto vec chytila a chcem vedieť viac. Kto bol ten záhadný muž menom Ľudovít Štúr.” Pokračoval Kajo. Samo pôsobil dosť namrzene. Určite ho celá táto debata nanajvýš nudila a najradšej by už bol na ceste k domu.
„To, že ho ty nepoznáš alebo nevieš o ňom nič, neznamená, že bol záhadný. Znamená to len to, že si musíš jeho osobu doštudovať.” Komentovala som jeho slovné spojenie počas toho, ako som sa snažila vyloviť denník z môjho vaku. V sekunde jeho vyslobodenia po ňom chňapli Kajove ruky.
„Poďme teda študovať osobu Ľudovíta Štúra ľudkovia.” rozprával počas zamysleného listovania. Musel si pritom ešte stále svietiť telefónom. Bola som zvedavá, kedy nám postupne začnú dochádzať baterky. Tá moja mala už veru na mále.
„Mám to.” Skríkol a položil si denník do lona. Sedel mu priamo do medzery v pokrčených kolenách. Najskôr si bleskom zasvietil spod brady do tváre, tak ako ľudia, ktorí rozprávajú strašidelný príbeh. „Dietky moje, ponoríme sa v tejto minúte hlbšie do histórie našich predkov. Naša doba nie je ľahká, priznávam, no ako sme mali možnosť vidieť za posledných pár hodín, v minulosti sme na tom neboli o nič lepšie. Poďme spolu zistiť, čo sa to vlastne v tom devätnástom storočí na Slovensku dialo.” Trošku sme sa uškrnuli, lebo svojím prejavom pripomínal Dubnickú. Vždy takto začínala nové učivo. Snažila sa nás jej rozprávaním vtiahnuť priamo do deja. Karol začal nahlas čítať:
„24. apríl 1836
Prešporok je centrom národného obrodenia. Po veľavážených pánoch Antonovi Bernolákovi a Jánovi Kollárovi sa tu rozmohla naša Spoločnosť česko-slovenská, v ktorej som ja, z čistej vôle Božej, zvolený bol za podpredsedu. Učinilo sa tak na jeseň roku minulého. Študenti sú veľmi šikovní. Úlohy, ktoré sú im zadávané, si poctivo plnia a s láskou horia za vec vznešenú, s vypätými ušami načúvajú mojim prednesom. Osud národa nášho ľahostajný im nie je. Srdce moje od radosti narieka, keď oči moje zrejú, ako hrdo sa do spoločnosti po prázdninách vracajú a najinteligentnejšie duše z krajov svojich do kruhov našich privádzajú. Avšak dennodenné učenie sa za kostrami školských lavíc stať sa môže všedným, nezaujímavým. Snažíme sa preto v rámci rozvíjania hlbšieho povedomia národného rôzne výlety organizovať. Najnedávnejším z nich stal sa výlet na rumy zašlej slávy – Devín náš veľkolepý. Celá akcia v tajnosti udržiavaná musela byť. Slnce vychádzalo z jasna, keď sme sa v pároch približovali k starým hradbám osamelého hradu a zdalo sa nám, že vychádza nový deň Slovenska. Tam hore na vysokom brale, história Slovanov našich dávnych v časoch Veľkej Moravy spomenutá bola i piesne či básne naše z duší zapálených odzneli. Jednu som si dovolil pri tejto príležitosti zhotoviť aj ja:
Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
pověz, že nám, kedy tvoje hradby stály?
Moje hradby stály v časech Rastislava:
on byl vašich otců, on mých hradeb sláva.
Sláva, moje sláva, kdeže mi spočívaš?
Ah, darmo, větříčku, prachy jen rozsívaš!
Na záver prijali sme slovanské mená, ktoré budú sa verejne používať. K môjmu menu Ľudovít, pridružilo sa Velislav a na tento vzor, zvolil si aj Jožko Hurban meno Miloslav, či August Škultéty Horislav. Verím, že takto pokrstení duchom slovanstva oddáme sa ešte väčšmi otázke národnej.”
Celá debata | RSS tejto debaty